Reklama
Reklama

Ja nemusím tých umelcov, ktorí za každú cenu musia vyhrať majstrovstvá sveta v reklame

Začnime otázkou, ktorá sa kladie nádejným superhviezdam: Tak ako? - Radostne, ako keď po lete príde jar. Aby som to vysvetlil, po horúcom mesiaci v Afrike som sa vrátil na Slovensko a zažívam nádhernú, osviežujúcu jar.
Počet zobrazení: 569
13-m.jpg

Začnime otázkou, ktorá sa kladie nádejným superhviezdam: Tak ako? - Radostne, ako keď po lete príde jar. Aby som to vysvetlil, po horúcom mesiaci v Afrike som sa vrátil na Slovensko a zažívam nádhernú, osviežujúcu jar. Afriku si navštívil, ak sa nemýlim, viackrát. Prezraď, čo ťa tam tak tuho neprestajne priťahuje? - Kamerun je možno jedna z posledných krajín na svete, ktorú ešte nezasiahol turizmus a iné civilizačné choroby. Afrika má čarovný rytmus, ktorý vám umožní uvedomiť si, čo znamená čas. Nikde inde som nevidel toľko chudobných ľudí, ktorí sú zároveň najšťastnejší na svete. Afričania si s detskou radosťou dokážu užívať každý deň. Chodíš tam s Marekom Vadasom. Zakaždým sa vraciate na to isté miesto, alebo sa usilujete objavovať ďalšie lokality? - Kamerun je Afrika v malom. Tiahne sa od rovníkového pralesa, cez štvortisícový masív hôr, cez savany až na polopúštny sever k Čadskému jazeru. Aj keď sme tam boli už trikrát, zďaleka sme nestihli vidieť všetko zaujímavé. Máme jedno mesto v horách, ktoré leží na križovatke ciest a tam sme sa doteraz vždy zastavili oddýchnuť si od pralesa. Je vo výške dvetisícpäťsto metrov a klíma tu trochu pripomína tú našu. Odtiaľ sme sa však vždy vydali novým smerom. Zmenili africké „výlety“ tvoj pohľad na Európu? Ako z tamojšej perspektívy vyzerá život na Slovensku? - Najväčší kontrast pocítite po návrate hneď na letisku, kde sú všetci strašne bieli, kŕčovití, uponáhľaní. Zrazu vám príde čudné, že odpadky sa tu nehádžu na zem, nikto nepríde do reštaurácie s táckou na hlave aby vám predal svoj tovar, nikto na ulici netancuje, v autobuse nehrá temperamentná hudba a celý autobus sa namiesto spevu mračí. Na ceste sme niekoľkokrát stretli nejaké belgické teologičky a naposledy sme sa s nimi dali do reči len preto, lebo sa páčili nášmu sprievodcovi. Hneď sa pýtali, že prečo sme sa im od začiatku nepozdravili a netešili sa, že vidíme bielych. Presne preto, že do Afriky necestujem preto, aby som sa o tom vykecával s bielymi. Odpovedal som im, že sa tiež nezdravím každému černochovi, ktorého nepoznám. Keď som sa vrátil, obdivoval som na Slovensku, aký mám čistý byt, že sa v päťmiestnom aute nemusíme viezť ôsmi a bol som rozladený z malichernosti problémov, ktorými sa tu ľudia dokážu zaoberať. Hľadáš v Afrike únik pred civilizáciou? Alebo inšpiráciu? - Asi oboje. Už po prvom dni v Kamerune máš v hlave úplne iné myšlienky a riešiš veci, ktoré ťa v Európe ani nenapadnú. Už len taká zámena peňazí je úžasný zážitok. Vojdete do banky – miestnosti, v ktorej z oboch strán pultu postávajú ľudia, a akokoľvek sa snažíte vypozorovať, čo robia, žiadnu činnosť nevidíte. Potom sa spoza prepážky vyšuchce baba a usadí vás na pohovku. Tam jej poviete, že chcete zameniť Euro. Povie – OK a presunie vás za prepážku. Na kalkulačke naťuká kurz. Zoberiete kalkulačku a naťukáte svoju predstavu kurzu. Ona kývne – dobre – a odnesie vaše peniaze niekam dozadu. Po upotenej polhodine vám prinesie gundže vlhkých bankoviek a obchod je hotový. Takže prvé dni nasávate atmosféru a systém, ktorý sa stane vašim novým spôsobom existencie. Potom sa už len rovnako ako domáci šuchcete po meste, tľapnete si o cenu, zasyčíte na otravného predavača a využívate tradičné toalety – čuráte hocikde a všetko hádžete na zem. Čo je na Afrike najneznesiteľnejšie? - Že si tam nemôžem odskočiť len tak na víkend. A možno ešte cestovanie v Buštaxi. Dvadsiati v dvanásťmiestnej dodávke, čo znamená dvaja na jednom sedadle, dvesto kilometrov za dvanásť hodín, no doteraz mám svalovku na nohe. A určite komáre. Jeden ma uštipol v deň odchodu a teraz, po týždni na Slovensku, ležím v nemocnici a liečim si maláriu, žiadna sranda. Tvoje meno sa dostalo do povedomia čitateľov aj vďaka románu Univerzita, ktorý si napísal spolu s Marekom Vadasom. Potom nasledoval Diabol pod čapicou, takisto v spolupráci s Vadasom. Kedy uzrieme na pultoch nejaké tvoje samostatné dielo? - Mám na to niekoľko výborných výhovoriek, skúsim ich vymenovať. 1. My v reklamnej branži sme termínoví hráči a na vlastnú knihu mi nikto nedal deadline. 2. Chce to najmenej tri mesiace sústredenej práce, ktoré si nemôžem dovoliť, lebo musím živiť rodinu. 3. Chcem si na to nechať dostatok času. A teraz pravdu, hodil som sa na voľnú nohu, čo je prvým krokom k tomu, že sa stávam pánom svojho času. V compe mám už nahodených asi tridsať strán poznámok, z ktorých budem rozvíjať prelínajúce sa neuveriteľné príbehy z veľkého sveta slovenskej reklamy. Áno, tušíte dobre. Podobne ako Univerzita bola akýmsi prostriedkom, ktorý nám s Vadasom pomohol vyrovnať sa s absurditami, ktoré sme museli podstúpiť na vysokej škole, veľká kniha o reklame je mojou terapiou, ktorá ma očisťuje od bahna zabaleného v pozlátke. Samozrejme tak, aby sa čitateľ dozvedel tie najdôležitejšie reklamné postupy a aby si s knižkou musel kúpiť aj relaxatíva, aby mu pri čítaní nepraskla bránica. Ale teraz ešte naozaj neviem, kedy to bude. Porozprávaj nám čosi o cestopise, ktorý vychádza na pokračovanie v časopise Inspire... - Asi najviac času sme s Vadasom strávili hľadaním vhodnej formy, ktorou by sme dokázali čitateľom priblížiť tie neuveriteľné veci, ktoré môžete zažiť v Afrike. Až tesne pred odovzdaním pilotnej časti cestopisného seriálu nám napadol spásonosný koncept – na smetisku letiska Mns. Stefanika nájdeme zápisník dvoch Američanov, nazvaný – Slovensko-perla džungle. Prostredníctvom ich „bezprostredného“ rozprávania precestujeme celé Slovensko, navštívime rôzne mestá, zaujímavé obrady, stretneme mnoho slávnych Slovákov. Čitateľ sa tak dokáže oveľa viac vžiť do príbehu a celkom to funguje, pretože Slováci za Kamerunčanmi nezaostávajú ani v lenivosti, korupcii, chľaste a vlastných mystických riešeniach problémov. Po nejakom ďalšom roku by z toho mal vyjsť celkom pekný farebný cestopis. Robíš v reklamnej brandži... Čo presne? Ak to, samozrejme, nie je predmetom utajenia. A ak ešte skutočne robíš v tom, čo možno nazvať svetom reklamy... - V reklame pracujem už osem rokov. Ja tú prácu mám celkom rád, lebo pri každom zadaní sa musíš zoznámiť s novým produktom alebo službou, a potom sa hrať s jej výhodami tak, aby si ich dokázal predstaviť vtipne, hravo alebo zaujímavo. Tu však romantika končí, pretože to zvyčajne musíš urobiť v nehorázne krátkom termíne, alebo za nehoráznych podmienok, alebo ťa klient prinúti urobiť niečo, za čo sa do smrti musíš hanbiť. Konkrétne vymýšľam ako za daných podmienok čo najefektívnejšie osloviť vybranú cieľovú skupinu, inak povedané, TV spot, Ro spot, inzerát a netradičné spôsoby, ktorými zaujmeme spotrebiteľa. Viac sa však dozviete v tej knihe, ktorú ešte len píšem. Na čo všetko si vďaka práci v reklame prišiel? - Na to, ako sa v krátkom čase dá stresom odpáliť zdravíčko, ako sa dá pracovať ako stroj, a potom, keď sa náhodou dostaneš cez deň medzi normálnych ľudí, tak ťa ide poraziť z toho, akí sú spomalení a na všetko majú čas, na to, že klientove peniaze nestoja za rozpad tvojej rodiny. A ešte jedna vec, reklama je náročná a tvrdá práca. Ja nemusím tých umelcov, ktorí za každú cenu musia vyhrať majstrovstvá sveta v reklame. Ako sa ti darí zosúlaďovať literárne ambície s prácou v takpovediac komerčnej sfére? - Reklama je asi najbližšie tomu, čím sa chcem živiť. Platia mi za to, že si vymýšľam a píšem. Samozrejme, ako povedal jeden kolega z branže: „Reklama je umením pokory.“ Preto si pri písaní vlastných vecí môžem vychutnávať slobodu tvorby, i keď sa niekedy pristihnem, že bez zadania neviem, ako ďalej. Alebo že bez termínu odovzdania odkladám ukončenie veci na neurčito. Jednoducho profesionálna deformácia. Čo ti chýba v súčasnej slovenskej literatúre najväčšmi? - Asi to, čo mi chýba v slovenskom filme, i keď literatúra je na tom lepšie. Hravosť, svieže nápady, uvoľnenosť, väčší pocit zdieľania a spolupatričnosti. Podľa mojich postrehov tu absentuje niečo reálne, také, čo každý deň žijeme, čo nás vystihuje. Naša literatúra akoby sa snažila riešiť problémy iných ľudí ,nie tie naše. Asi najväčším problémom našej literatúry je, že tu máme viac spisovateľov ako čitateľov. Pekne to vidieť na literárnej súťaži Poviedka. Tam napríklad príde niečo cez tisíc prác. Ale vydanie pôvodnej slovenskej knihy si kúpi niekedy len tristo ľudí. Samozrejme, sú knihy, ktorých sa predá na tony, ale práve tie by v slovenskej literatúre vôbec nemali čo hľadať. Pozrime sa napríklad na taký Klub spisovateľov. Štátom podporované knihy, ktoré sa napokon nepredajú ani vo výpredaji. Umelý skanzen „ozajstnej“ literatúry. Je nám toto treba? Zhováral sa Peter Macsovszky Eman Erdélyi (1972) Vyštudoval slovenský jazyk, literatúru a estetiku na FiFUK v Bratislave. Civilnú vojenskú službu vykonával v divadle STOKA ako kulisár. Popritom sa živil ako barman, vodič dodávky a colný deklarant. Pracoval ako redaktor literárnej prílohy denníka Pravda PULZ, publikoval v Dotykoch, Romboide a Slovenskom Rozhlase. V súčasnosti je na „voľnej nohe“ a po poslednej návšteve Afriky sa lieči z malárie. Spolu s Marekom Vadasom vydal knihy Univerzita a Diabol pod čapicou. V súčasnosti tvoria africký cestopisný seriál Slovensko-perla džungle. Do budúcnosti pripravuje svoju samostatnú knihu o reklame.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama