Reklama
Reklama

Turecko ako model pre Sýriu a okolie

V oblasti tzv. širšieho Blízkeho Východu sa na jeho severozápadnom okraji Turecko dostalo do postavenia sprostredkovateľa aj aktéra zmien. Mimoriadneho hráča v ňom vidí transatlantický Západ i moslimský svet.
Počet zobrazení: 809

V oblasti tzv. širšieho Blízkeho Východu sa na jeho severozápadnom okraji Turecko dostalo do postavenia sprostredkovateľa aj aktéra zmien. Mimoriadneho hráča v ňom vidí transatlantický Západ i moslimský svet. Turecko sa učí zohľadňovať a podľa možnosti výhodne využívať nerovnaké priority a prostriedky západných krajín a ich zoskupení. Iné ciele sleduje na Blízkom Východe Európska únia a iné Severoatlantická aliancia. Diferencie oboch blokov sú relatívne malé, ale v napätom prostredí Blízkeho Východu má každý odtienok odlišností potenciál nadobudnúť obrie rozmery. Turecko je ako dlhoročný člen NATO pevne zakotvené v transatlantických vojenských štruktúrach. Tým vždy dominovali americké strategické ciele, ktoré počas štyroch dekád studenej vojny zastupovali záujmy celého Západu v boji o vplyv so sovietskym blokom. Pre západnú Európu bolo Turecko málokedy niečím iným než zaostalou krajinou a spoľahlivou zásobárňou gastarbeiterov. Ako jediný euroázijský a prevažne islamský člen požívalo neporovnateľne väčšiu váhu a úctu u NATO. Vrchné velenie v Bruseli s ním nezaobchádzalo ako s druhoradým štátom, ale ako s nezastupiteľným členom, na čo niekedy so závisťou poukazoval odveký protivník a sused Turecka – Grécko. Kým pred skončením studenej vojny a rozpadom tzv. socialistického tábora hralo NATO pre Turecko kľúčovú úlohu ako spojovník s vyspelým západným svetom, v ostatnom desaťročí dostala aliancia konkurenta v podobe EÚ. Hlavne po tom, čo sa vydala na cestu expanzie za hranice Starého kontinentu. Reálnu nádej stať sa prvým transkontinentálnym členom EÚ dostalo práve Turecko a vláda v Ankare sa chytila tejto príležitosti. Už predstava príslušnosti k EÚ dáva Turecku nové postavenie na ázijskom kontinente, na Blízkom Východe a v moslimskom svete. Kým dosiaľ mu mnohí arabskí politici vyčítali, že sedí na dvoch stoličkách, a varovali ho pred prílišným dôverovaním „európskym križiakom“, dnes už uznávajú jeho príklon k EÚ a Západu. Európska únia si zvolila iný prístup k arabskému svetu ako Spojené štáty. Oba sa naďalej v mnohom prekrývajú, ale moslimovia zreteľne pociťujú rozdiely. Niektoré si možno idealizujú, čo eurokratov v Bruseli vôbec nemrzí. Ide najmä o povesť mäkkosti zahraničnej politiky EÚ. Je to nadsadený pojem, pretože spoločná politika členov Dvadsaťpäťky voči ostatnému svetu je vo fáze formovania a bez pevného inštitucionálneho rámca. Jednotlivé členské štáty postupujú najčastejšie skupinovo, pričom neustále lavírujú medzi stupňami spojeneckej jednoty v rámci EÚ a v NATO. Aj takáto neúplná koordinácia prináša Európanom v islamskom svete ovocie, pretože kontrastuje s tvrdou politickou líniou USA. Spojené štáty sa na Blízkom Východe zväčša neprejavujú prostredníctvom NATO, ale unilaterálne. Doktrína jednostranných preventívnych vojenských úderov vydeľuje USA od inštitucionálnych celkov, ako sú NATO, EÚ a OSN. Ankara predvlani odmietla povoliť americkým inváznym silám vpadnúť cez turecké územie do severného Iraku a týmto postojom si vydobyla povesť príslušnosti k európskemu spolku „refusnikov“, čiže k časti starej Pätnástky EÚ. Povesť pretrváva aj po tom, čo sa Washingtonu podarilo prehovoriť EÚ a NATO na podanie pomocnej ruky pri rekonštrukcii vojnou zničeného Iraku. Spoluúčasť Európanov nie je veľká, ale nedištancovali sa od Bushovej politickej línie demokratizácie krajín Blízkeho Východu. Hlásia sa k nej s vedomím, že demokraciu nechcú prinášať na bodákoch pušiek, ale pomocou diplomatického dialógu a prehlbovania hospodárskej integrácie. Máloktorá arabská krajina si dnes trúfa odmietať protrhové reformovanie svojho hospodárskeho a politického systému. Vládnuce elity desí predstava vojenského podrobenia Spojenými štátmi a deštrukcia národného hospodárstva á la Irak. Ako výkladná skriňa demokracie a trhového hospodárstva sa Irak v arabskom svete sprofanoval. Nie však Turecko, ktorého hospodárstvo utešene prekvitá a čaká ho etapa ružovej budúcnosti vďaka presúvaniu úctyhodných počtov výrobných prevádzok zo „starej Európy“. Z Turecka sa stal na pohľad atraktívny model na inzerovanie demokracie a ekonomickej transformácie blízkovýchodného regiónu. Krajina bieleho polmesiaca môže v najbližšom desaťročí zdvojnásobiť HDP a po prípadnom vstupe do EÚ pokračovať v ďalšej dekáde prudkou rastovou krivkou. Najmä tie arabské krajiny, ktoré Alah neobdaril ropným bohatstvom a stálym prílivom petrodolárov, sa môžu zamýšľať nad tým, či a v čom by chceli napodobiť turecký vzor. Turecký prezident Ahmet Sezer podnikol minulý týždeň dvojdňovú návštevu do susednej Sýrie, kde sa mohol so svojím kolegom Assádom podeliť o skúsenosti s reformami. Sýria je pomerne sekularizovaným štátom a niektoré reformy by mohla prijať ľahšie ako napríklad teokratický Irán. Musela by však spolupracovať aj Európska únia. Rozťažnosť EÚ v zmysle ponúkania plného členstva má však svoje medze. Do úvahy preto prichádza azda len urýchlenie a rozšírenie stratégie dobrých susedských vzťahov EÚ so širšou oblasťou Blízkeho Východu. A to bude asi málo. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama