V STV nám zakázali používať počítače

Ján Dianiška, ekonomický novinár a televízny publicista Mgr. Ján Dianiška sa narodil v máji 1953 v Detve. Jeho novinárske začiatky sa viažu na obdobie štúdia na Strednej priemyselnej škole strojníckej vo Zvolene. Práve na ich základe mu spoluprácu ponúkla redakcia okresných novín Vpred vo Zvolene. Jej interným zamestnancom sa stal začiatkom roku 1973. V rokoch 1974 – 1979 popri zamestnaní absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po niekoľkoročnej praxi v okresnej a podnikovej tlači v roku 1980 zakotvil v košickom štúdiu vtedajšej Československej televízie (ČST). Tam pripravoval spravodajstvo ekonomického charakteru. V rokoch 1986 – 1991 bol v tíme tvorcov a moderátorov federálne vysielanej relácie Hospodársky zápisník. Ekonomickému spravodajstvu a publicistike sa venoval až do roku 1999, odkedy pôsobí vo funkcii referenta pre styk s verejnosťou. Televíznej novinárskej tvorbe sa venuje aj v tomto pracovnom zaradení. Jeho najvýraznejším autorským počinom bola relácia Euroexpres, ktorú Slovenská televízia vysielala v roku 2003. Aktívne a dobrovoľne pracuje v niekoľkých občianskych združeniach. V tomto rozhovore sa chceme rozprávať o médiách všeobecne, o verejnoprávnej televízii presnejšie, ale aj o perspektívach regionálneho vysielania konkrétne. Skôr ako začneme diskusiu o verejnoprávnej televízii a slovenských médiách, priblížite nám svoju predstavu verejnoprávnej televízie? - Najprv chcem vyjadriť svoj názor na diskusie o princípe verejnoprávnosti v slovenských médiách. Je to asi dané aj tým, ako si kto predstavuje napĺňanie samotnej demokracie, a vlastne od toho sa celý ten 15-ročný proces verejnoprávneho trápenia odvíja. Najprv ktosi veľmi dôležitý povedal, že o naštartovaní demokratizačného procesu nemôže byť reč dovtedy, kým sa nezruší „nedemokratické“ socialistické vlastníctvo. Najlepším spôsobom pre tento krok vraj bude, keď sa na určitý čas zhasne svetlo, a čo si kto za ten čas privlastní, bude jeho súkromným majetkom. Keďže to technicky nebolo možné, vytvorila sa na tento účel legislatívna tma. Samozrejme, „demokratickým“ spôsobom, prijatím príslušných zákonov v parlamente. A tak sme sa stali svedkami transformácie nášho spoločného vlastníctva na súkromné. Zdá sa, že teraz z vás hovorí skôr ekonomický novinár. Ako toto všetko súvisí s diskusiou o verejnoprávnom charaktere televízie či rozhlasu? - Aby sa o tejto téme medzi pospolitým ľudom veľa nehovorilo, boli aj vo verejnoprávnych médiách nastolené iné, pre občanov vraj dôležitejšie témy. Tento proces stále trvá, takže aj diskusie o verejnoprávnosti, opodstatnenosti či nepotrebnosti verejnoprávnej televízie treba vnímať v jeho kontexte. Z toho, čo som povedal, vyplýva aj dôvod, prečo sa mienkotvorci pri hľadaní obsahu podobných pojmov neobracajú na ľudí, pre ktorých sú určené, ale radšej publikujú výňatky z „biznisplánov“ vlastníkov jednotlivých médií alebo si osvojujú výsledky podobných výskumov v krajinách, s ktorými Slovensko nemá z tohto aspektu nič spoločné. Tu by sme sa mali pristaviť aj pri otázke, kto na Slovensku o nevyhnutnosti definovať obsah pojmu verejnoprávnosť najčastejšie diskutuje. - Ja som presvedčený, že ak takáto požiadavka zaznie, určite pochádza od človeka, pre ktorého je život na Slovensku neznámou veličinou. Asi sú to zahraniční experti-poradcovia, ktorí majú najhustejšie zastúpenie v mediálnej oblasti, teda v najmladšej oblasti podnikania na Slovensku. Alebo sú to mladí ľudia, ktorí slovenskú realitu ešte nemohli spoznať, lebo väčšiu časť svojho života študovali v zahraničí a vychádzajú z teoretických alebo aj praktických skúseností, ktoré objektívne nemôžu prenášať do našich podmienok, pretože sú celkom iné. Potom sa u nás zákonite vzájomne miešajú dve roviny verejnoprávnosti. Ktoré to sú? - Jedna je inštitucionálna a druhá obsahová. Najprv o tej inštitucionálnej. Na Slovensku máme už dlhšie obdobie viacero verejnoprávnych inštitúcií, ktoré majú pevné pravidlá svojho fungovania. Verejnoprávne médiá majú tiež svoj vlastný zákon, ale asi len nato, aby bolo možné pravidlá fungovania meniť pravidelne po každých voľbách. Ja osobne za nezdravé považujem už aj to, že všetky verejnoprávne médiá nemajú jeden spoločný zákon, z ktorého by vyplynulo, že im stačí jeden spoločný kontrolný orgán. Je to v princípe služba verejnosti, ktorá by mala byť poskytovaná všetkými dostupnými informačnými kanálmi, a mala by sa bez komplikácií dostať k čo najväčšiemu počtu občanov štátu. Zadarmo, pochopiteľne. Navyše verejnoprávne médiá by mali mať vo svojej náplni aj vysielanie pre zahraničie. Nikto doteraz verejnosti uspokojivo nevysvetlil, prečo boli zastavené práce na príprave družicového vysielania. Odpoveď budeme čakať márne, a to rovnako, ako keby sme chceli poznať skutočný dôvod nedávnej snahy o zastavenie zahraničného vysielania SRo. To je teda tá inštitucionálna rovina? - Áno. Vy hovoríte ešte aj o obsahovej. Čo to znamená? - Verejná informačná služba je pojem, ktorý súvisí s existenciou troch mediálnych spoločností: Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR), Slovenského rozhlasu (SRo) a Slovenskej televízie (STV). Táto služba by mala byť v prvom rade zdrojom spoľahlivých informácií, nevyhnutných pre každodenný život občanov. Verejnoprávne médiá by teda mali rôznymi spôsobmi, vhodnými na ten-ktorý účel, poskytovať plný občiansky informačný servis. Objektívne spravodajstvo by malo byť základom. Každý skúsenejší novinár však vie, že na to už nestačí poskytnúť divákovi priame svedectvo udalosti. Aby informácia mohla byť považovaná za objektívnu, mal by ju sprostredkovať svedok, ktorý je schopný chápať ju v nevyhnutných súvislostiach. Ako sme my dnes ďaleko od tejto praxe, svedčí skutočnosť, že verejnoprávne médiá sú schopné namiesto faktov šíriť názory a vyjadrenia osôb, ktorých dôveryhodnosť bola už mnohonásobne spochybnená. Ale to sú len každodenné udalosti typu kto, kedy, s kým, proti komu. Mapovať takéto udalosti nepovažujete za dôležité? - Poviem úprimne, že často sú to správy, ktoré keby vo verejnoprávnych médiách neboli vôbec, tak sa nič zlé nestane. Horšie je, že chýbajú iné, pre život dôležitejšie informácie. Ak by som chcel byť presný, možno aj niekde sú, ale treba za ne platiť. Čo máte presne na mysli? - Nech sa napríklad obyčajný občan rozhodne zistiť, akú hodnotu majú jeho akcie z prvej vlny kupónovej privatizácie. Na poplatkoch za telefonáty alebo za nákup špecializovaných ekonomických časopisov či na cestovnom pri hľadaní priameho kontaktu minie aj 200 korún. Nakoniec sa dozvie, že „jeho“ podnik už dávno skrachoval a jeho akcie majú nulovú hodnotu. Informáciu o takýchto podnikoch nenájdete, zato sa z viacerých médií naraz dozviete, že úspešný podnikateľ XY prišiel k miliardovému majetku, práve zásluhou „kupónky“. No nie je to v reláciách typu Polícia pátra a informuje, ale v „smotánkových“ reláciách, ktoré sa nás usilujú presvedčiť, že ak chceme byť súčasťou „vyššej spoločnosti“, mali by sme sa správať práve tak. Alebo iný príklad: Médiá spustia reklamnú kampaň na určitý výrobok, ktorá ľudom vymýva mozgy niekoľko dní alebo aj mesiacov. Ale nikde sa nedozviete, že s použitím výrobku sú spojené aj určité, neraz i život ohrozujúce riziká. Ak sa nejaký novinár do takejto témy pustí, musí byť obzvlášť obozretný, aby namiesto serióznych testov a analýz vykonaných v autorizovaných skúšobniach nevyužil antireklamu podsunutú od konkurenčných výrobcov. Čiže je v tom aj veľká miera rizika, na ktorého rozloženie by mali mať vytvorené podmienky práve verejnoprávne médiá. Mali by byť garantom, že informácie v nich publikované sú overené a pravdivé. Samotní občania by na základe pôsobenia verejnoprávnych médií mali získať presvedčenie, že plnia úlohu ich hlavného informátora, dôverníka, ale aj ombudsmana. V diskusiách o verejnoprávnosti našich elektronických médií sa často spomína SRo v lepšom svetle než STV. V čom je verejnoprávny rozhlas iný ako verejnoprávna televízia? - Vo všeobecnosti je rozdiel iba v tom, že televízia dáva slovám ďalší rozmer. Ale pokiaľ hovoríme o slovenskej realite, tak rozdiel medzi oboma médiami je značný. Dalo by sa povedať, že Slovenský rozhlas si v súčasnosti svoje úlohy vyplývajúce z verejnoprávneho poslania plní komplexnejšie ako STV. Na obhajobu však možno povedať, že je to aj dôsledok doterajšieho vývoja celej našej spoločnosti. STV bola v porovnaní so Slovenským rozhlasom v minulosti viackrát predmetom záujmu viacerých politických a ekonomických skupín. A ukazuje sa, že v súčasnosti je to opäť tak. Žiaľ, proti takým vplyvom u nás ešte neexistuje žiaden trvalý ochranný mechanizmus, azda len osobná statočnosť členov manažmentu, ktorí sa proti týmto snahám postaviť môžu... Asi je to už taký údel televízie. Politici sa totiž radšej nechávajú vidieť ako počuť. Koniec koncov vizuálny vnem je silnejší ako zvukový. Možno máte pravdu, možno je dôležitým faktorom to, že oveľa viac ľudí pozerá televíziu, než počúva rozhlas... - Vzhľadom na zverejnené výsledky peoplemetrového merania sledovanosti televízií to možno vo vzťahu k spravodajstvu a politickej publicistike ani nie je pravda. Skôr sa mi zdá, že televízia práve v tejto oblasti ťahá za kratší koniec. Dobre. Ale aj tak sa vám nezdá, že ste to trochu zjednodušili? - Iste, pretože odpoveď na vašu otázku si vyžaduje širší priestor. Slovenský rozhlas má mnohonásobne väčšiu vysielaciu plochu, vysiela viac programov ako televízia. Je technicky dostupnejší, možno ho počúvať pri rôznych ľudských činnostiach aj pri rôznych prácach, ktoré si nevyžadujú plné sluchové sústredenie. V princípe by však medzi nimi nemal byť žiaden rozdiel a pokiaľ ide o médiá verejnej služby, nemali by si konkurovať, ale vzájomne sa dopĺňať. Verejnoprávna televízia by sa mala zaoberať problémami, ktoré je pre lepšie pochopenie nutné aj ilustrovať nejakým obrazom. Rozhlasu by zostali relácie k problematike, o ktorej stačí počuť. A samozrejmosťou by mali byť vzájomné avíza na vysielanie týchto programov. Nedokážem posúdiť, prečo sa to tak nerobí aj dnes, čo v skutočnosti stojí v ceste tejto spolupráce. Väčšie úsilie o komplexnejší spôsob podávania informácií je evidentné najmä v prípade Slovenského rozhlasu. Podpora rozhlasového vysielania vlastným internetovým portálom www.slovakradio.sk je skutočne profesionálna. Reforma verejnej správy so sebou nesie aj takpovediac následné reformy. Spolu s ňou by sa mali reformovať aj politické strany a rovnako aj médiá. Reforma vnútorného fungovania politických strán je nepochybne mimo nás. V tomto procese sme skôr štatistami. Ako je to podľa vás s reformou médií? - Samotný pojem reforma u nás akosi stráca svoj pôvodný sémantický význam. Zvykne sa ním označovať každá zmena. Moje životné skúsenosti, ale aj zdravá logika ma presvedčili, že skutočné reformy môžu byť len výsledkom revolúcie alebo že zásadná zmena nejakého stavu napríklad v technickej oblasti spôsobí revolúciu v ekonomike. Ten súčasný proces, ktorý je označovaný za reformu, je obyčajným vývojom, v skutočnosti je teda evolúciou. Tam, kde sa tento vývoj neúnosne urýchľuje, kde sa stáva neprirodzený, tam sa naň zvykne natiahnuť maska reformy. Neskôr sa spravidla ukáže, že sa v tých prípadoch urobila chyba. Dnes tiež stojíme na prahu jednej takej technickej revolúcie. Je to nástup digitálnej televízie. To, že sa časovo kryje práve so vznikom regionálnych samospráv, by mohlo mať podstatný vplyv na vývoj regionálneho verejnoprávneho televízneho vysielania na celom Slovensku. Zmena vysielacej štruktúry Slovenského rozhlasu znamenala priblíženie sa regiónom. V dôsledku toho sa SRo pýši vysokou počúvanosťou aj dôveryhodnosťou. Prečo sa podľa vás touto cestou (zatiaľ) nevydala STV? - K rovnakému cieľu sa môžeme dostať rôznymi cestami. Súčasnému manažmentu cestu posvätila Rada STV, ktorej úlohou je teraz strážiť, aby z nej televízia nevybočila. Ide o zložité procesy, na ktorých hodnotenie nemám dostatok informácií. Z toho, čo máme možnosť vidieť všetci, možno usúdiť, že prvé kroky boli zamerané na zvýšenie sledovanosti. Peoplemetre dnes dokazujú, že pokiaľ ide o program ako celok, tieto kroky boli úspešné. Menej viditeľné sú zmeny organizačnej štruktúry. Fakt je, že sa zásadným spôsobom upravujú vnútorné procesy, o ktorých som presvedčený, že sú základom na rozšírenie právomocí, a tým aj realizačných možností jednotlivých televíznych štúdií v Košiciach, Banskej Bystrici, ale napokon aj v Bratislave. Tieto tri piliere televíznej tvorby majú už za sebou prvú etapu, v ktorej sa zamerali predovšetkým na regionálne spravodajstvo a aktuálnu publicistiku. Regionálne spravodajstvo i Regionálny denník mapujú politiku na komunálnej i regionálnej úrovni a venujú sa spoločenskému, kutúrnemu a športovému dianiu, vzťahujúcemu sa na región. V tomto období prebieha dolaďovanie nového informačného systému, ktorý by mal prispieť k efektívnemu využitiu technologických zariadení i ľudských kapacít vo všetkých troch výrobných jednotkách. Aké úlohy by v rámci verejnoprávnej televízie mal plniť prvý a aké druhý kanál? Dá sa vôbec hovoriť o striktnom zameraní programov na špecifické cieľové skupiny? - Mám pocit, že je už zbytočné hovoriť o prvom a druhom kanáli. Táto terminológia bola aktuálna v čase, keď jeden kanál patril prvému a druhý druhému programu STV, alebo ešte predtým, keď sa „ef-jednotkou“ označoval prvý federálny československý televízny programu a druhý „es-jednotkou“, patriaci prvému národnému televíznemu programu, a keď tretím kanálom OK3 nebolo pokryté celé územie bývalej ČSFR. O tieto tri televízne kanály noví vysielatelia tvrdo bojovali, pretože už nebolo možné vytvoriť ďalšie. Frekvenčné spektrum pridelené pre každú krajinu bolo totiž pevne stanovené a nebolo ho možné rozširovať. Ak chcel niekto rozbehnúť vysielanie novej televízie, musel vysielací priestor získať na úkor už existujúceho vysielateľa. Preto bol v minulosti taký záujem napríklad o privatizáciu druhého kanála STV. Do tohto boja sa zapojilo veľa rôznych lobistických skupín, ktoré politickými a ekonomickými tlakmi na STV chceli dokázať, že verejnoprávna televízia dva kanály buď ekonomicky neutiahne, alebo že ich vôbec nepotrebuje. Dnes sa na túto problematiku treba pozerať inou optikou. Prečo? - Nastupujúca éra digitálnej televízie tento stav zásadne mení. V kmitočtovom spektre jediného súčasného analógového programu sa bude môcť šíriť šesť samostatných televíznych programov. Teraz by malo ísť o to, aby tých šesť samostatných programov nebolo odnožami niektorej zo súčasných slovenských televízií, ale aby každý program bol svojím obsahom jedinečný a v prípade verejnoprávnej televízie pre divákov aj užitočný. Košické štúdio STV je najväčšie z regionálnych štúdií. Po prechádzke po ňom môžem konštatovať, že pôsobí veľmi skromne. Ak mám byť presnejší, nebádam v ňom prepych, ale ani nové technické či kancelárske vybavenie. Čo môže najväčšie a najstaršie regionálne štúdio poskytnúť divákom nielen najväčšieho slovenského regiónu, ale celému Slovensku? - Ja pokladám za zázrak, že ho ešte máme. Vďačíme zaň predošlému režimu. Hlavné štúdio bolo totiž dobudované až v roku 1988, súbežne s novou výstavbou boli zrenovované priestory na Rastislavovej ulici. Dnes by mohli poskytnúť dostatočné zázemie pre osadenstvo, ktoré by dokázalo vyrobiť program pre jeden samostatný televízny kanál, napríklad verejnoprávny regionálny. Pred bezmála 50 rokmi, keď bol éter nad Slovenskom ešte prázdny, v čase, keď sa vysielanie televízie na Slovensku len rozbiehalo, košické štúdio začalo samostatne vysielať svoj vlastný program, ktorý mohli sledovať len diváci na východnom Slovensku, ktorí na svoje antény chytali signál z vysielača Dubník. Je pochopiteľné, že sa vysielalo len v tých hodinách, keď „nebežalo“ hlavné vysielanie Československej televízie. Podobnú „nezávislosť“ vo vysielaní som zažil v roku 1990 – 1993, keď sme pre Košice, neskôr aj Prešov a celé východné Slovensko, vysielali vlastné relácie v tzv. trhacom čase. V trhacom čase? Čo to znamená? - To bol čas, v ktorom sa z Bratislavy nevysielalo nič alebo sa vysielali len nejaké programy na vyplnenie vysielania, ktoré divákom na východnom Slovensku nechýbali. Aj v tomto prípade išlo o vysielanie prostredníctvom vysielača Dubník. Nevýhodou bolo, že ho nevideli diváci z oblasti Gemera a Spiša, ktorí boli odkázaní na príjem signálu z Kráľovej hole. Na druhej strane, dobrý ohlas malo toto vysielanie medzi Slovákmi v Podkarpatskej oblasti Ukrajiny a v severnej časti Maďarska. Aké typy programov toto vysielanie divákom ponúkalo? - V týchto prípadoch išlo najmä o vysielanie spravodajských či publicistických relácií. Košické štúdio si však počas svojej histórie vytvorilo značný potenciál využiteľný aj v dramatickej tvorbe. To isté platí o banskobystrickom a, pochopiteľne, aj bratislavskom štúdiu. Žiaľ, doteraz sa medzi jednotlivými štúdiami nezačala diskusia o profilácii ich dramatickej tvorby v nových podmienkach. Námetom na diskusiu by mohla byť prípadná špecializácia jednotlivých regionálnych štúdií, ktorá je čitateľná už podľa doterajšieho zamerania ich tvorby. Napríklad niektoré programy pre deti a mládež, hudobno-zábavné a dramatické programy by mohli nájsť miesto v Košiciach, ktoré majú veľmi slušné umelecké tvorivé zázemie v takmer desiatke divadelných scén. To, že sú medzi nimi tri stále divadelné scény národnostných menšín, ako aj ďalšie inštitúcie zamerané na rozvoj menšinových kultúr, je dobrým východiskom pre plnohodnotné národnostné vysielanie. Keďže sme zdôraznili devízy regionálneho štúdia, ako sa pozeráte na takzvanú Trnavskú výzvu županov a na nedávny apel primátora Prešova Milana Benča, že Dvojka musí patriť regiónom? - Považujem to za vážnu výzvu manažmentu STV, aby v tomto zmysle, ale aj s ohľadom na nové možnosti, ktoré v tomto smere ponúka digitálna televízia, začali rokovať. Možno existujú určité obavy, aby sa toto rokovanie nejakým spôsobom nespolitizovalo alebo politicky nezneužilo, lebo, žiaľ, na Slovensku to tak býva a navyše máme pre voľbami do regionálnych samospráv. Tu si však treba uvedomiť, že toto partnerstvo vôbec neznamená stratu redakčnej nezávislosti pri samotnej televíznej tvorbe či stratu verejnoprávneho charakteru. Naopak, každý prostriedok na oživenie regionálneho vysielania prinesie širší vysielací priestor, a tým aj širší priestor na rôzne názory, teda aj politickú pluralitu. Z východoslovenského Vranova nad Topľou vychádzajú čoraz silnejšie impulzy na využívanie moderných technológií v šírení televízneho signálu. Môže sa nový spôsob šírenia TV signálu či prípadná nová regionálna televízia stať ďalším konkurentom „regionálnej“ Dvojky? - Treba urobiť všetky kroky, aby nevznikal nový konkurent s pochybnou kvalitou, lebo kvalita je otázka peňazí a ja tu žiadne významné zdroje na ďalšie regionálne vysielanie nevidím. Nemyslím si, samozrejme, že treba siahať po nejakých direktívnych zákazoch, to by bolo neprijateľné. Radšej sa zamerajme na vytvorenie plnohodnotného regionálneho programu s novým obsahom, ktorým by sa verejnoprávne vysielanie na Slovensku stalo komplexnejším. Je o vás všeobecne známe, že máte pozitívny vzťah k informačným technológiám. Internet a prácu s počítačom máte „v krvi“. Môže, resp. dokáže využiť verejnoprávna televízia rozvoj v oblasti informačných technológií? - V tejto oblasti Slovenská televízia značne zaostala. Žiaľ, ako v mnohých iných prípadoch, ani v tomto sa nedá vyhovárať na objektívne príčiny. Príčinou bola obyčajná zadubenosť vedúcich pracovníkov. Znovu môžem uviesť osobnú skúsenosť. V rokoch 1992 až 1994 bolo v košickom štúdiu STV zakázané používať počítače na redakčnú prácu. Pre lepšiu predstavu, aby bolo jasné, o čom presne hovorím – nemohli sme využívať obyčajný textový editor T602. Vtedy som to opatrenie cítil veľmi osobne, lebo počítač som používal na prípravu scenárov doma a keď som ich potom v redakcii chcel doplniť alebo upraviť, musel som ich celé prepisovať na klasickom písacom stroji. To znie až neuveriteľne, v polovici deväťdesiatych rokov nesmeli redaktori v televízii používať počítače? - V košickom štúdiu STV. Zlom nastal až v roku 1995, keď som sa stal vedúcim redakcie spravodajstva. Vtedy sa mi podarilo presadiť, že sa v redakcii začal využívať počítačovým laikom prístupnejší operačný systém Windows. Ten istý rok sme začali využívať spravodajský servis Tlačovej agentúry SR. Vtedy to nebolo také jednoduché, ako je to dnes. TASR ešte nemala internetový portál, pripojiť sme sa museli prostredníctvom telefónnej linky. Aby to nebolo drahé, nemalo charakter stáleho pevného pripojenia, ale tzv. dial-up, ktoré malo veľmi zúžený časový limit. Vtedy to nebolo také jednoduché ako dnes, pretože na pripojenie modemu som musel na telekomunikačnom úrade získať patričné povolenie s kolkami za 300 korún. Žiadať v televízii peniaze na tento účel (modem stál okolo 10tisíc korún) bolo v tom čase nemysliteľné, lebo je to vraj zbytočnosť, nepotrebná na tvorbu programu. Preto som o pomoc požiadal priateľov, s ktorými som niekedy v druhej polovici 80. rokov zbieral skúsenosti z využívania malých domácich počítačov a ktorí sa neskôr stali v oblasti informačných technológií úspešnými podnikateľmi. Dnes sa informatizácia v televízii posunula ešte ďalej. Výrazne zefektívňuje aj celý televízny výrobný proces. Žiaľ, nie všetci, ktorí doň vstupujú, stíhajú s novou technológiou držať krok. Takže STV aj budúcnosti dokáže informačné technológie využiť len do tej miery, do akej to dokážu všetci jej zamestnanci. Zdá sa, že Slovenská televízia chytila druhý dych. Ponúka úspešnú a divácky sledovanú súťaž Slovensko hľadá SuperStar, zaujímavé talkshow, aktuálne a rôznorodé teletextové správy, ale aj oku lahodiacu webstránku. Viete, aké očakávania majú diváci od STV? - Predpokladám, že rovnaké ako ja. To, čo všetkých tak očarilo, je predovšetkým forma – obal. Teraz nastal čas, aby sa v ňom objavil zmysluplnejší a pre väčšinu obyčajných ľudí užitočnejší obsah. Tým nie sú drahé kinohity, ale programy a relácie, ktoré v žiadnej požičovni nenájdete. Napríklad SuperStar mohla priniesť aj komerčná televízia, koncesionárov by to nestálo ani korunu. Máte na mysli napríklad tento program? - Obdivoval som výkony všetkých tých mladých ľudí, sú vynikajúci. Význam samotného programu však nevidím v tom, že nám objavil desiatku spevákov, ale že pritiahol k obrazovkám Slovenskej televízie státisíce mladých ľudí, ktorí ešte pred rokom nemali záujem o žiadnu televíziu na Slovensku. Predpokladám, že naša dramaturgia má už pripravené nové programy, ktorými si ich udrží. S hosťom Slova sa zhováral Michal Kaliňák