Koľko nás budú stáť „lepšie dôchodky“?
Už pár mesiacov sme každodenne bombardovaní reklamami, ktoré budúcim dôchodcom sľubujú na staré kolená raj na zemi. Stačí sa len správne rozhodnúť a prestúpiť do tzv. druhého piliera, ktorý „sa jednoducho oplatí“. Ministerstvo práce a súkromné dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) nás presviedčajú, že privatizácia časti dôchodkového zabezpečenia, čiže dôchodková „reforma“, nám akousi zázračnou logikou pričaruje tropické pláže, šťastný úsmev, nóbl oblečenie. Stretnúť sa možno aj s negatívnym poňatím reklamy. Niektoré spoločnosti apelujú na dôstojnosť budúcich dôchodcov – veď nikto by predsa nechcel byť „chudobný ako kostolná myš a roniť krokodílie slzy“, prípadne „ostať svojim deťom na krku“. Menej sa však dopočujeme o tom, aké bremeno vešia na krk občanom vláda, ktorá „reformou“ prihrala zisky z dôchodcovských peňazí súkromným spoločnostiam. Drahá „reforma“ V doterajšom priebežne financovanom dôchodkovom systéme plynuli všetky dôchodkové odvody do verejnej Sociálnej poisťovne, ktorá z týchto peňazí vyplácala dôchodky. Zavedenie tzv. druhého piliera však znamená, že polovica dôchodkových odvodov bude zo Sociálnej poisťovne presmerovaná na osobné dôchodkové účty sporiteľov. Keď Sociálna poisťovňa začne vyplácať dôchodky súčasným penzistom, ktorým vznikol nárok na dôchodok ešte podľa starého systému, bude jej táto polovica chýbať. Bude to tak dovtedy, dokým budú vedľa seba súbežne fungovať oba systémy – teda doterajší systém vyplácania dôchodkov iba cez Sociálnu poisťovňu i nový, dvojpilierový systém. Toto obdobie bude trvať asi 40 rokov, pokiaľ neodíde na večnosť posledný dôchodca z doterajšieho systému. Po celý tento čas bude treba plátať rozpočtovú dieru Sociálnej poisťovne. Náklady na krytie takto vzniknutého deficitu Sociálnej poisťovne odborníci odhadujú na 500 miliárd až 1 bilión korún! Koľko to nakoniec bude, závisí od toho, koľko ľudí prestúpi do „druhého piliera“ a aké vysoké budú dôchodky penzistov z doterajšieho systému. „Reformu“ zaplatia radoví občania Možností, kde vziať prostriedky na krytie nákladov „reformy“, je niekoľko. Prvou je privatizácia štátnych podnikov. V súčasnosti je z predaja SPP vyčlenených zhruba 65 miliárd. Ďalšie príjmy možno očakávať z predaja Slovenských elektrární, zvyšných podielov štátu v energetike a telekomunikáciách alebo z predaja ďalších štátnych podnikov. Iným spôsobom krytia deficitu sú pôžičky. Štát sa môže zadlžiť u komerčných bánk, ako aj u medzinárodných finančných inštitúcií. Napríklad od Svetovej banky si vláda SR zobrala úver na inštitucionálne a informatické zabezpečenie reformy. Ďalšou možnosťou je jednoducho peniaze získať zo zvýšenia daní. Čo je však najpodstatnejšie, nech už sa tieto peniaze vezmú odkiaľkoľvek, vždy v konečnom dôsledku „reformu“ zaplatia občania, pretože štát vlastné peniaze nemá, ako nám s obľubou pripomínajú neoliberáli. K tomu, že takéto zaťažovanie občanov nie je spravodlivé, sa hneď dostaneme. Osobitným problémom ešte je, že štát (teda občania) bude mať naozaj problém, kde vziať na zaplatenie „reformy“ dosť prostriedkov. Peter Staněk z ekonomického ústavu SAV upozorňuje, že z privatizácie štátnych podnikov možno očakávať nie viac než 150 mld korún, čo predstavuje zhruba štvrtinu celkových nákladov. Optimistov, ktorí rátajú so zdrojmi z budúceho oživenia ekonomiky, Staněk upozorňuje, že takéto zdroje sú vzhľadom na oddialenie úvah o oživení celosvetovej ekonomiky tiež ohrozené. No a ak k tomu pridáme zúženú manévrovaciu schopnosť, ktorú predstavujú Maastrichtské kritériá pre zadlženosť a deficit štátneho rozpočtu, ostáva nám spolu so Staněkom iba vyjadriť obavu, že vláda v podstate nebude mať odkiaľ vziať peniaze na krytie výpadku Sociálnej poisťovne. Jedinou možnosťou by sa tak javilo zvýšenie daňového zaťaženia. Lenže to by bolo veľmi problematické, lebo „reforma“ bola okrem iného odôvodňovaná práve nemožnosťou zvýšiť (podľa ministerstva práce už aj tak dosť vysoké) odvody. Zisky a straty Autori „reformy“ sľubujú, že dôchodky z „druhého piliera“ budú vyššie ako dôchodky z „prvého piliera“. Svoj optimizmus zakladajú na skutočnosti, že za posledných sto rokov boli výnosy z investovania do akcií vyššie než výnosy v priebežnom dôchodkovom systéme. A práve na akciových trhoch majú byť investované peniaze z „druhého piliera“. Tomu, či môžu byť dôchodky z „druhého piliera“ vyššie ako z prvého, sa budeme venovať v osobitnom článku z tejto série. Teraz však na chvíľu zabudnime na pochybnosti a pripusťme, že dôchodky z „druhého piliera“ môžu byť o niečo vyššie ako z prvého. Každá poctivá ekonomická analýza si vyžaduje, aby boli zohľadnené nielen zisky, ale aj straty. A preto nemožno porovnávať vyššie výnosy, a teda aj dôchodky z „druhého piliera“, bez toho, aby sme od nich neodrátali spomenuté náklady na reformu. Keby si vláda peniaze potrebné na prechod odniekiaľ požičala, musela by splácať úroky z pôžičky. Výška týchto úrokov by bola určená aktuálnou úrokovou mierou. Tou istou úrokovou mierou, o ktorú by sa zhodnocovali investície do akcií. Predstavme si modelovú situáciu: pri úrokovej miere 10 % bude výnos z akcií 10 halierov na korunu, ale presne 10 halierov bude použitých na splácanie úrokov za pôžičku. Upravený výnos v „druhom pilieri“ by tak bol presne taký istý ako v priebežnom. Čo sa investovaním do akcií získa, stratíme splácaním úrokov za pôžičku. Vláda si však na náklady reformy nemusí požičať, môže ich splatiť peniazmi občanov – terajších pracujúcich. Ako sme však už naznačili, takéto opatrenie by bolo v ostrom protiklade so súčasnou rétorikou vlády o nemožnosti zvýšenia odvodov. Navyše by bolo vyslovene proti princípu medzigeneračnej spravodlivosti, ktorého sa vláda tiež dovoláva. Potenciálne vyššie výnosy budúcich generácií by zaplatila generácia súčasných pracujúcich.
