Prečo Francúzi váhajú voliť „Áno“?
Referendum vo Francúzsku sa blíži. Dátum je oficiálne stanovený na 29. mája a ostatné členské štáty Európskej únie s netrpezlivosťou očakávajú jeho výsledok. Tento určite ovplyvní aj referendum v stále nerozhodnom Holandsku, ktoré sa uskutoční len o tri dni neskôr. Doterajšie predbežné výskumy verejnej mienky však ukazujú, že väčšina Francúzov sa chystá hlasovať proti schváleniu ratifikácie Európskej ústavy (podľa predbežných výskumov 53 percent občanov bude voliť proti). Tento neočakávaný fakt po jednoznačne pozitívnych prijatiach ústavy v Taliansku, Litve, Slovinsku, Maďarsku a aj po referende v Španielsku znepokojuje. Nič však ešte nie je rozhodnuté a predbežné závery bývajú často zavádzajúce. Položme si skôr otázku, prečo vo Francúzsku, jednej zo zakladateľských krajín EÚ a jej súčasnom politickom aj ekonomickom pilieri, sa vyskytla táto neurčitá situácia? Vnútropolitické komplikácie Treba pochopiť, že výsledné „oui“ alebo „non“ (áno/nie) je skôr odpoveďou na politiku súčasnej vlády ako na samotnú ústavu. Pravicová vláda, ktorá vedie možno až príliš liberálne opatrenia pre Francúzov zvyknutých na silný sociálny štát (35-hodinový pracovný čas, štedré preplácanie zdravotného poistenia, podpory v nezamestnanosti atď.). Akoby sa báli, že ratifikáciou Európskej ústavy sa celá EÚ bude vzďaľovať od ich sociálneho modelu a kolektívnych zaopatrení. Politická situácia je tak zo sociálneho hľadiska napätá. Nezamestnanosť, reštrukturalizácia a delokalizácia podnikov sa neustále zvyšujú. Antiglobalizačné prúdy a manifestácie existujú a sú čoraz zreteľnejšie. Európska ústava sa zdá Francúzom príliš liberálna, uberajúca práva národným parlamentom a nechávajúca sociálnu politiku napospas voľnej konkurencii a trhovej ekonomike. Podľa verejnej mienky sú úloha Európskeho parlamentu a Európskej komisie v texte ústavy spochybnené a hlasovanie 25 členských štátov za schválenie, resp. zmenenie niektorých podstatných legislatívnych úkonov považujú mnohí za nemožné alebo príliš zdĺhavé. Na veľkú škodu sú totiž francúzski politici rozdvojení a vnútorné spory sa odzrkadľujú na nepresvedčivých a nejasných posolstvách adresovaným voličom. Prezident Jacques Chirac, spolutvorca Európskej ústavy a pevný zástanca „áno“, sa však pokúsil situáciu zvrátiť a v televíznom vystúpení dokument jednoznačne podporil – argumentoval jeho potrebnosťou a dôsledkami, ktoré by negatívny výsledok referenda mal pre celú Európu. S pochopiteľných príčin tiež zdôrazňoval, že referendum o schválení Európskej ústavy si nemožno mýliť s prejavom nespokojnosti voči vlastnej vláde a jej posledným opatreniam. Pravdou ostáva, že väčšina Francúzov je za budovanie a rozširovanie Európy, hoci text Európskej ústavy v jeho aktuálnej podobe považuje za neprijateľný a vyžaduje si jeho revíziu. Argumenty pre a proti Existuje viacero argumentov, ktoré hovoria jednoznačne za prijatie tejto ústavy. Zmeriavajú sa na jej nevyhnutnosť pre funkčnosť rozšírenej Únie a upevnenie postavenia EÚ ako svetového hráča – vďaka Európskej ústave bude fungovanie Únie zjednodušené a transparentnejšie, posilní sa úloha národných parlamentov, ktoré budú môcť postúpiť Európskej komisii návrhy na nové zákony, občianske práva všetkých občanov európskeho spoločenstva budú priamo garantované. V ústave je zakotvený rešpekt národných identít a vzťahy medzi EÚ a jednotlivými štátmi sú presne definované. Dôležitým bodom je vytvorenie postu „európskeho“ ministra zahraničných vecí, ktorý bude zastupovať EÚ na medzinárodnej scéne, a posilní tak jej kredibilitu voči iným krajinám. Rozšírená platnosť väčšinového hlasovania má za úlohu znížiť možnosť veta jediným členským štátom, ktorým by blokovali rozhodovací proces. Treba však tiež zdôrazniť, že ústavná zmluva neblokuje výber a vôľu štátnych politík a necháva množstvo sfér na priamom rozhodnutí patričných vlád – ako príklad môžem uviesť sféru rodiny alebo životného prostredia. Samozrejme, že aj argumenty proti Európskej ústave v jej dnešnej forme sú početné: strach z vytvorenia akéhosi „supraeurópskeho“ štátu, v ktorom občania jednotlivých členských krajín budú mať len veľmi malú možnosť aktívne sa podieľať na európskej politike (aj kvôli domnelej klesajúcej možnosti členských krajín ovplyvniť schvaľovanie novej legislatívy. Vytvorením spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa tiež zníži priamy vplyv ministrov zahraničných vecí jednotlivých krajín na medzinárodnej scéne. Ďalšie argumenty proti sa týkajú vnútorných vecí – o politikách zamestnanosti či vnútra vrátane imigračných politík jednotlivých štátov sa bude viac (podľa odporcov príliš) rozhodovať na úrovni EÚ. Pre ľavicových kritikov ústava oslabuje verejný sektor a stavia Európu do silne neoliberálnej pozície. Kvôli komplikovanému systému prijímania zmien (ratifikácia vo všetkých členských krajinách) je navyše ťažko modifikovateľná. Na záver Európska ústava je dokument, ktorý sa dotýka všetkých členských štátov EÚ, tak Francúzov, ako aj Slovákov. Každá krajina má možnosť vybrať si spôsob jej schválenia alebo neschválenia. Odmietnutie môže byť aj vyjadrením žiadosti o revíziu textu, ktorý mal byť ďalším krokom k jednotnej a silnej Európe. Strach z jej ultraliberálneho charakteru a straty sociálnych vymožeností či z oslabenia postavenia jednotlivých vlád sú diskutabilnými argumentmi. Harmonizovanie legislatívnych a ekonomických sfér všetkých členských štátov, pri zachovaní ich národných identít a špecifík, ostáva tvrdým orieškom. Dôležité je, že táto ústava zakotvuje zachovanie a udržanie mieru, na čo prívrženci „áno“ poukazujú veľmi zreteľne (hlavne generácie, čo zažili poslednú svetovú vojnu a boli pri zrode EÚ). Ústavná zmluva určite nie je dokonalá. Kladie si za ambíciu priblížiť reálnu, existujúcu Európu tej, ktorú by sme si priali. Všetko je otázkou vôle a kompromisu. Autorka je mediálna analytička, pôsobí na Univerzite v Toulouse vo Francúzsku
