Čo ďalej so slovenskou ľavicou?

Pokusy zlákať niekoho do koalície so Smerom-SD nevyšli. Cena, ktorú by za to bolo treba zaplatiť, by možno bola privysoká, a pre stranu s vyše tretinou poslaneckých mandátov nedôstojná. Dočasný odchod od moci však môže ľavici prospieť. Ak tento čas využije na vážne sa zamyslenie nad tým, kam by sa malo sociálno-demokratické hnutie uberať.
Počet zobrazení: 1572
27_28-010-13-ilustracna foto-Foto  SITA Jozef Jakubco-m.jpg

Pokusy zlákať niekoho do koalície so Smerom-SD nevyšli. Cena, ktorú by za to bolo treba zaplatiť, by možno bola privysoká, a pre stranu s vyše tretinou poslaneckých mandátov nedôstojná. Dočasný odchod od moci však môže ľavici prospieť. Ak tento čas využije na vážne sa zamyslenie nad tým, kam by sa malo sociálno-demokratické hnutie uberať.

Tohtoročné voľby sa dajú považovať za symbolické uzavretie kapitoly rokov 1989 až 2010, keď sa prinajmenšom formálne naplnili ciele jednej politickej generácie: Dnes máme politickú demokraciu, trhovú ekonomiku, vlastnú štátnosť, sme v Európskej únii, NATO, v eurozóne... Hlavnou úlohou na najbližšie dve desaťročia by malo byť tieto formálne úspechy naplniť skutočným obsahom a dosiahnuť úroveň vyspelejších krajín Európy. A to v oblasti efektivity a výkonnosti ekonomiky, technologickej modernity, prehľadnosti verejného života, výkonnosti súdnictva, moderného riadenia spoločnosti, vedy a vzdelávania a ako-tak funkčného systému sociálnej starostlivosti a ochrany. Vzorom nech nám sú pri tom škandinávske štáty.

Nevyhnutná transformácia strany

Povinnosťou slovenskej ľavice je postaviť sa na čelo tohto úsilia. Nesmie byť viac označovaná za silu, ktorá brzdí spoločenský pohyb a sama nepredkladá rozumné varianty, a tak je ostatnými potenciálnymi partnermi odmietaná. Musí byť schopná osloviť a ponúknuť akceptovateľný program aj pre stredné mestské vrstvy a pre vzdelaných ľudí. Aby to Smer-SD a vôbec ľavica ako taká dokázala, jednoznačne by mala prejsť vnútornou transformáciou. Predovšetkým treba potlačiť korupčné praktiky, ktoré si verejnosť začala spájať práve s ľavicou. Pritom ľavicoví voliči sú obyčajne voči korupcii a „nabaľovaniu“ politikov kritickejší ako pravicoví, ktorí môžu tento jav pri „vlastných“ odbiť mávnutím rukou a vyjadrením: „Je šikovný a úspešný, nezáviďte mu!“ Treba sa zbaviť aj prejavov politiky sily, ktorá sa vníma ako arogancia moci. Tá totiž ihneď vyvoláva spätnú odmietavú reakciu a odpor. Ľavica by mala komunikovať so všetkými partnermi, a to dokonca aj ponad nešťastný súčasný múr, ktorý ju delí od pravice. S tým súvisí aj zmena prístupu k médiám. Z americkej politickej skúsenosti vyplýva a platí, že politik musí udržiavať s novinárskou obcou podľa možnosti čo najlepšie vzťahy. Súboj s novinármi nemôže politická strana v demokratických podmienkach nikdy vyhrať, pretože to budú vždy nakoniec oni, kto o ňom verejnosť informujú.

Nepochopiteľné preťatie spojenia

Podhubím, z ktorého sociálno-demokratické strany čerpajú svoju silu a podporu verejnosti, sú vo vyspelých európskych krajinách občianske iniciatívy a spoločenské organizácie. U nás sa spojenie medzi ľavicovými politickými štruktúrami a inteligenciou, tretím sektorom a občianskymi aktivistami z nepochopiteľných príčin preťalo. Preto by Smer ako ľavicová, sociálno-demokratická strana mala byť k podnetom, ktoré prichádzajú z tejto sféry, jednoznačne otvorená. Zásadné rozhodnutia sa nemôžu prijímať v úzkom kruhu, ale musia byť výsledkom širšieho konsenzu. Taká zmena by sa mala prejaviť aj pri zostavovaní kandidátskych listín. Tam by mali mať dôstojné miesto nielen profesionálni funkcionári, ktorí sú verejnosti málo známi, ba dokonca môžu vzbudzovať antipatie, ale aj zástupcovia ľavicovej intelektuálskej obce a tretieho sektora. Do najbližších parlamentných volieb by mal Smer-SD prejsť rozsiahlou vnútornou demokratizáciou, ktorá zvýši spoluúčasť radových členov na príprave politických rozhodnutí a potlačí narastajúci – a pre stranu smrteľne nebezpečný – pocit, že sú len masou, ktorej sa odovzdávajú pokyny pomocou partajného aparátu. Manažérsky systém bol legitímny v procese budovania strany. V súčasnosti môže viesť k tomu, že ak členovia Smeru nezískajú dostatočný podiel na kreovaní straníckych orgánov všetkých úrovní, môžu začať stranu hromadne opúšťať. Veď akosi materiálne uspokojiť možno iba niekoľko ľudí, ostatní môžu mať pocit straty vlastnej dôstojnosti, lebo sa im len predkladajú hotové riešenia.

Zanedbaná menšinová agenda

Absencia normálneho vnútrostraníckeho života, diskusie, komunikácie a prirodzenej výmeny kádrov znamená aj stratu schopnosti reagovať na podnety „zdola“ a uzatváranie do seba. Omnoho väčší dôraz by sa mal klásť na vypracovanie programových cieľov. Slovenské ľavicové myslenie musí vygenerovať program zmien spoločnosti takého typu, aby Slovensko obstálo v ostrej medzinárodnej konkurencii. Ako posledné jedno dôležité odporúčanie: slovenská ľavica sa musí naučiť oslovovať aj občanov maďarskej národnosti a nepodhadzovať ich automaticky napospas pravici. Potenciálni ľavicoví voliči z južného Slovenska predstavujú asi štyri percentá celého voličského elektorátu SR. Nie je dôvod, aby sa na nich rezignovalo. Júnové voľby ukázali, že niekedy záleží aj na niekoľkých tisícoch hlasov. Znamená to, že Smer by mal do svojho programu prevziať aj agendu menšinových práv, a to nielen národnostných.

Nástup novej generácie

Tento možno aj bolestný proces transformácie bude Smer musieť podstúpiť, ak nechce, aby sa naplnila hrozba, že ho postihne osud HZDS. Teda že sa bude čoraz viac uzatvárať do seba, presviedčať seba a ostatných o akomsi sprisahaní a dostávať sa do čoraz väčšej spoločenskej izolácie. Starí voliči budú vymierať a noví, mladí ho podporovať nebudú. A v istom momente Smer pošlú „za medveďmi“. Smer-SD a ľavica ako taká by sa mali pripraviť aj na generačnú výmenu. Nastupuje nová generácia mladých ľudí a študentov nepoznačených novembrom 1989 a ani niekdajším režimom. Znamená to, že nemusia byť apriórne pravičiarski a „liberálni“, ba naopak, môžu túžiť po zmene doterajších paradigiem prezentovaných médiami a školským systémom. Zdá sa, že v najbližších štyroch – piatich rokoch postupne zo slovenskej politickej scény odídu mnohí politici, ktorí sa do špičkových funkcií dostali v rokoch 1990 až 1995, a prídu nové, mladšie osobnosti. Predvídať dôsledky tohto procesu v plnej šírke nie je jednoduché, ale niektoré zdanlivo stabilné antagonizmy by sa možno otupili.

Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984