Smeruje Pyrenejský polostrov doľava?

Koncom marca, 24. 3., schválilo Republikové zhromaždenie Portugalskej republiky programové vyhlásenie novej portugalskej vlády vedenej generálnym tajomníkom Socialistickej strany (PS) José Sócratesom. Netradične hladký priebeh diskusie a hlasovania o schválení programového vyhlásenia novej vlády odrážali nielen nové zloženie portugalského parlamentu, v ktorom obsadil víťaz predčasných parlamentných volieb z 20. februára 2005 nadpolovičnú väčšinu kresiel.
Počet zobrazení: 955
7-m.jpg

Koncom marca, 24. 3., schválilo Republikové zhromaždenie Portugalskej republiky programové vyhlásenie novej portugalskej vlády vedenej generálnym tajomníkom Socialistickej strany (PS) José Sócratesom. Netradične hladký priebeh diskusie a hlasovania o schválení programového vyhlásenia novej vlády odrážali nielen nové zloženie portugalského parlamentu, v ktorom obsadil víťaz predčasných parlamentných volieb z 20. februára 2005 nadpolovičnú väčšinu kresiel. Rovnako ako pred rokom v susednom Španielsku, aj v Portugalsku došlo k výmene stráží podobným výsledkom. Našťastie nie za takých dramatických okolností, ale s obdobnými príčinami. V oboch prípadoch šlo o porážku vládnucich strán, a to najmä v dôsledku arogantného a agresívneho správania sa k voličom. V Španielsku z dôvodu zahraničnopolitického, v Portugalsku vnútropolitického. Deficit pravicovej vlády Aj predchádzajúca stredopravá koaličná portugalská vláda pod vedením José Manuela Durăo Barrosa vzišla z predčasných parlamentných volieb v marci 2002. Skorý prepad jej preferencií sa začal už počas rok trvajúceho obviňovania predchádzajúceho vládneho kabinetu socialistu Antónia Guterresa za situáciu v krajine, osobitne za deficit verejných financií predstavujúcich 4,8 percenta HDP. Rovnaká pravicová vláda, aj keď už s iným premiérom (Barroso sa stal predsedom Európskej komisie), skončila svoj mandát predčasne s deficitom, ktorý, podľa predbežných odhadov, dosiahne takmer 6 percent, aj keď sa ho v predchádzajúcich rokoch podarilo stlačiť pod hranicu požadovanú Paktom stability a rastu EÚ. Po vyčerpaní argumentov pri hľadaní vinníka sa pád preferencií nezastavil. Pokračoval aj počas prijímania a realizácie polovičatých reforiem v niekoľkých oblastiach ekonomického a politického života, vzdialených od skutočných potrieb krajiny vo významnom období vývoja európskej integrácie, ktorý môže ešte viac prehĺbiť periférne postavenie Portugalska v novej, 25-člennej zostave. Útek do Bruselu Následkom toho sa Portugalsko v posledných dvoch rokoch stalo jedinou členskou krajinou Európskej únie, ktorá sa dostala do technickej recesie. Pád preferencií sa nezastavil ani po odchode Barrosa do Bruselu. Prijatie ponuky na post predsedu Európskej komisie bolo iste významnou výzvou vo vyššom záujme a cťou pre krajinu, z hľadiska vnútropolitického sa však stalo začiatkom konca koaličnej vlády, do ktorej čela bol menovaný dávny Barrosov priateľ, ale aj najvýznamnejší stranícky rival, lisabonský primátor Pedro Santana Lopes. Obdobne ako António Guterres v decembri 2001, aj Barroso v júni 2004 pocítil nedostatočnú podporu zo strany svojho najbližšieho straníckeho okolia i koaličného partnera pre realizáciu nevyhnutných reforiem. Na rozdiel od Antónia Guterresa sa však nepokúsil o rekonštrukciu vlády a upevnenie svojho líderstva v strane. Prijatím postu predsedu Európskej komisie rezignoval na svoj post a posunul, s taktickým požehnaním prezidenta Sampaia, zodpovednosť za krach koalície svojmu odvekému rivalovi. Nielen ľavicová opozícia, ale aj veľa významných osobností Barrosovej Sociálnodemokratickej strany – PSD (Sociálnodemokratická strana Portugalska je stredopravou politickou formáciou, ktorá zostavila vládu s koaličnou konzervatívnou Ľudovou stranou predsedu Paula Portasa) považovalo prijatie ponuky na post predsedu Európskej komisie síce za česť, ale najmä za „útek do Bruselu“. Argumentovali aj príkladmi iných európskych politikov, ktorí takú ponuku neprijali z dôvodu „zmluvy s voličmi“. Víťaz neberie všetko Tápanie pri spamätúvaní sa z výsledkov volieb, hľadanie nových lídrov a nového programu na strane porazených ostro kontrastuje s ľahkosťou a pohodou na strane víťaza. Podobne ako Luis Zapatero v Španielsku, aj José Sócrates nie je v politike nováčikom. Na rozdiel od jeho predchodcu Pedra Santanu Lopesa, kooptovaného do funkcie premiéra, je pozícia Sócratesa legalizovaná viac ako 50-percentným mandátom voličov. Navyše, svoje postavenie lídra si José Sócrates vybojoval v PS prostredníctvom priamych volieb členmi PS, ktoré sa uskutočnili v októbri 2004. Volebná vnútrostranícka kampaň PS ničím nezaostávala z hľadiska výberu kandidátov, programov i intenzity kampane za parlamentnými či prezidentskými voľbami. Pre socialistov v Portugalsku (aj keď nielen pre nich) je typická fragmentárnosť politických subjektov zložených z viacerých neformálnych frakcií. K ich lídrom patrili doteraz známe osobnosti portugalského i európskeho formátu, akými sú napr. Mário Soares, António Guterres, Jorge Sampaio, Jaime Gama a ďalší, aj keď niektorí z nich už nepôsobia v riadiacich orgánoch strany. Vnútrostranícky boj, rôznorodosť prístupov, a to často nielen z hľadiska foriem a metód, ale aj programového smerovania, však vždy skončia na začiatku kampane pred parlamentnými, prezidentskými, komunálnymi či európskymi voľbami. Strana sa dokáže vnútorne zjednotiť a neriadi sa princípom „víťaz berie všetko“. Parlamentná zostava PS sa po ostatných predčasných parlamentných voľbách síce významne nezmenila, no z predchádzajúceho vládneho kabinetu Antónia Guterresa, ktorého bol José Sócrates členom, premiér pozval do novej vlády iba dvoch ministrov. Polovicu kresiel obsadili nestraníci, ba dokonca významný post ministra zahraničných vecí obsadil premiér prof. Freitasom do Amaralom, zakladajúcim členom a prvým predsedom Ľudovej strany, ktorý už tento post zastával v 80. rokoch a ktorý zároveň patrí k najvýznamnejším politickým osobnostiam portugalskej novodobej histórie. Antibushista šéfom diplomacie Premiér Sócrates neváhal navrhnúť Amarala aj napriek jeho kontroverzným postojom v čase irackej krízy. Ten zašiel v kritike prezidenta Busha ešte ďalej než samotná PS, prirovnajúc ho k Hitlerovi. Dnes už nejde iba o akademickú či intelektuálnu slobodu slova, teraz ide o dosah týchto slov na zahraničnopolitickú orientáciu novej vlády v jej atlantickom vektore. Pripomína to prebiehajúcu debatu v Španielsku o dôsledkoch antiamerického radikalizmu v začiatočných vystúpeniach premiéra Zapatera po vyhraných parlamentných voľbách. Antibushizmus Amarala sa však nikdy nerovnal antiamerikanizmu. Navyše, ako sám uviedol, zahraničná politika sa mení s okolnosťami a teraz, po návšteve prezidenta Busha v Európe a po jeho vystúpeniach, je situácia iná. Post predsedu parlamentu obsadila ďalšia portugalská politická legenda Jaime Gama, dlhoročý a viacnásobný minister zahraničných vecí, stelesňujúci svojím vzdelaním a pôvodom (rovnako ako jeho predchodca Mota Amaral pochádza z Azorských ostrovov) tradíciu i jednotu portugalského národa a územia. Jeho voľbu ako výraz ocenenia kompetentného výberu privítala voľbou a potleskom v stoji nielen nová koalícia. Príležitosť pokračovať vo vysokej politike dostali aj najvýznamnejší vnútrostranícki rivali José Sócratesa. V neposlednom rade na voliča pozitívne zapôsobila snaha nového lídra strany a vlády nominovať v budúcoročných prezidentských voľbách za PS svoj politický vzor, Antónia Guterresa, súčasného predsedu Socialistickej internacionály. Snáď jedinou machuľou na personálnej šachovnici PS je chronický problém nedostatočného zastúpenia žien, ktoré predstavujú významný podiel elektorátu PS, bezpochyby preferujúc, na rozdiel od Santana Lopesa, úspešný marketingový imidž José Sócratesa ako talentovaného a dynamického lídra reprezentujúceho konzervatívnu tradíciu i liberálnu prítomnosť portugalskej spoločnosti. Autor je bývalým slovenským veľvyslancom v Portugalsku (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984