Architekt americkej politiky studenej vojny

Pred troma týždňami zomrel v Princetone vo veku 101 rokov vrcholný americký diplomat obdobia studenej vojny George Kennan. Kennan koncipoval politiku z pozície sily počas studenej vojny, t. j. predstavu, že Spojené štáty by mali zastaviť globálne rozširovanie komunizmu diplomaciou, politickými aktivitami a tajnými akciami, teda akýmikoľvek prostriedkami s výnimkou vojny.
Počet zobrazení: 1064
10kennan2-m.jpg

Pred troma týždňami zomrel v Princetone vo veku 101 rokov vrcholný americký diplomat obdobia studenej vojny George Kennan. Kennan koncipoval politiku z pozície sily počas studenej vojny, t. j. predstavu, že Spojené štáty by mali zastaviť globálne rozširovanie komunizmu diplomaciou, politickými aktivitami a tajnými akciami, teda akýmikoľvek prostriedkami s výnimkou vojny. Ako šéf politiky plánovania na ministerstve zahraničných vecí koncom štyridsiatych rokov 20. storočia, za ministrovania Georgea Marshalla, bol Kennan intelektuálnym architektom Marshallovho plánu, v ktorého rámci išli miliardy dolárov americkej pomoci krajinám zničeným druhou svetovou vojnou. Zároveň viedol tajné oddelenie „politickej vojny“, ktorej cieľom bolo odvrátiť komunizmus, nielen ho zadržiavať. Aj keď Kennan opustil zahraničnú službu pred vyše polstoročím, bol aj naďalej jedným z najvýznamnejších mysliteľov v oblasti medzinárodných vzťahov. Od päťdesiatych rokov pôsobil v Inštitúte pokrokových štúdií v Princetone. Naivná predstava o sovietskom priateľstve Jeho spisy, od utajených telegramov až po memoáre, z neho urobili „takmer legendu, akú kedy splodila diplomatická služba tejto krajiny,“ napísal historik Ronald Steel. G. Kennan bol autorom 17 kníh, z ktorých dve získali Pulitzerovu cenu. „Budú naňho spomínať ako na diplomata a veľkého stratéga,“ povedal John Lewis Gaddis, popredný historik studenej vojny, ktorý pripravuje Kennanov životopis. Kennan bol pridelený do Moskvy ako druhý tajomník na ambasáde v rokoch 1935 – 1936, ministerský radca v rokoch 1944 – 1946 a nakoniec ako veľvyslanec na krátke obdobie v roku 1952. Sila Kennanových myšlienok ho priviedla do Washingtonu pár mesiacov po druhej svetovej vojne. V roku 1944 opísal svoj návrat do Moskvy po 6-ročnej neprítomnosti ako neskutočnú skúsenosť v dôsledku nepriateľstva a podozrievania, s ktorými sa stretol v oficiálnych kruhoch vojnového spojenca. Vtedy napísal: „Nikdy, možno s výnimkou mojej poslednej skúsenosti vo funkcii veľvyslanca v Moskve, na mňa trvanie oficiálnych sovietskych orgánov na izolácii diplomatického zboru nedoliehalo tak ťažko. Boli sme úprimne dojatí utrpením Rusov, ako aj hrdinskosťou a trpezlivosťou, ktorú preukazovali. Priali sme im len to najlepšie.“ Kennan, presvedčený o tom, že by bolo nerozumné dúfať v širšiu spoluprácu so ZSSR v povojnovom svete, bol sklamaný vývojom vo Washingtone, ktorý považoval za naivnú politiku založenú na predstavách o sovietskom priateľstve. Písal analytické eseje, ktoré sa však stretli s minimálnym alebo žiadnym záujmom zo strany ministerstva zahraničných vecí. Kritika emigrantskej propagandy Až po tom, čo americké ministerstvo zahraničných vecí podráždené neochotou Moskvy podporovať Svetovú banku a Medzinárodný menový fond požiadalo ministerstvo zahraničných vecí o vysvetlenie jej správania sa, sa Kennanovi podarilo spropagovať svoje názory v Dlhom telegrame, ktorý bol do Washingtonu doručený 22. februára 1946. Bol tak pozitívne prijatý, že „moja oficiálna samota sa skončila,“ napísal neskôr. „Vybudoval som si povesť. Môj hlas bol vypočutý.“ Podľa Kennana však varovania, ktoré tak dlho nechcel nikto vypočuť, našli svojich poslucháčov sčasti z nesprávnych dôvodov, a navyše mal pocit, že myšlienka sovietskeho nebezpečenstva je rovnako prehnaná ako viera v priateľstvo so ZSSR. Dlhý telegram je azda najznámejší telegram v dejinách americkej diplomacie. Tvorcom politiky mätených Stalinom vysvetlil, že kým sovietska moc bola na jednej strane „odolná voči logike rozumu,“ na druhej strane bola „vysoko citlivá voči logike sily“. Dlhý telegram, ktorý obiehal po Washingtone, priniesol Kennanovi slávu. Vyústil do ešte známejšie diela Zdroje sovietskeho konania (The Sources of Soviet Conduct), ktoré Kennan publikoval pod pseudonymom „X“ v júlovom vydaní Foreign Affairs v r. 1947. Na verejnosti ostro kritizoval emigrantskú propagandu volajúcu po zvrhnutí sovietskeho režimu. Bol presvedčený, že neexistovali žiadne garancie, že vtedajší systém nahradí demokratickejší systém. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch argumentoval, že rastúca diverzita v komunistickom svete bola jedným z najdôležitejších politických vývojov storočia. „Chýbal mu však ideologický apel na demokratickú kultúru v ostatnej časti sveta,“ uviedol Gaddis, keďže pomalé rozkladanie sa sovietskeho komunizmu podkopávalo architektúru studenej vojny. Utajené akcie, nie vojna „Sovietsky tlak na slobodné inštitúcie západného sveta je čosi, proti čomu možno bojovať obratným a ráznym použitím protisily,“ napísal. Táto sila by podľa Kennana mala mať formu diplomacie a utajených akcií, nie vojny. Kennanovo najznámejšie dedičstvo bola práve táto povojnová politika z pozície sily, „stratégia, ktorá obstála neskutočne dobre,“ vyhlásil Gaddis. George Kennan však bol zdesený, keď sa táto jeho koncepcia začala spájať s rozsiahlym budovaním konvenčných zbraní a atómových zbraní, ktoré charakterizovali studenú vojnu od päťdesiatych rokov. Jeho pohľady boli vždy oveľa komplexnejšie ako interpretácia zo strany iných. Začal odsudzovať rastúcu agresivitu Washingtonu voči Moskve začiatkom päťdesiatych rokov, ktorá viedla k antikomunistickému honu na čarodejnice, ktorý vážne poznačil americkú zahraničnú službu. Kennan významne prispel k sérii akcií, ako bola grécko-turecká pomoc, ktorá sa stala známou ako Trumanova doktrína, Marshallov plán a vytvorenie západnej vojenskej aliancie. Aktívne sa zaujímal o okupáciu Japonska a Nemecka a vyslúžil si veľkú kritiku za to, že sa staval proti norimberským vojenským súdom argumentujúc, že Spojené štáty by nemali súdiť spolu so Sovietskym zväzom, ktorého vláda zabila milióny ľudí. Vystupoval tiež proti americkým vojenským základniam v Japonsku na základe dlhodobých dohôd. Tie by podľa neho mohli vyvolať negatívnu reakciu zo strany Sovietskeho zväzu, ktorý mohol svoju východnú časť považovať za ohrozenú. Z diplomacie do CIA Po tom, ako prezident Truman prepustil zo služby armádneho generála Douglasa MacArthura v roku 1951, ministerstvo zahraničných vecí požiadalo Kennana, aby vyzvedel u Jakova A. Malika, sovietskeho delegáta pri OSN, o možnom urovnaní kórejskej vojny. V júni 1951 sa medzi oboma mužmi uskutočnili tajné stretnutia, na ktorých sa hovorilo po rusky. Nasledovali formálne rozhovory vedúce k prímeriu, čo podľa Kennana podčiarklo hodnotu tajnej diplomacie vedenej profesionálmi. Celá Kennanova kariéra bola akoby prípravou na jeho moskovské poverenie v roku 1952, jeho vyslanie sa však skončilo už po piatich mesiacoch, keď ho Stalin vyhlásil za personu non grata. Bolo to podľa neho pre jednu jeho poznámku reportérovi v Západnom Berlíne, ktorý sa ho pýtal na život v Sovietskom zväze. Porovnal ho so svojím predošlým uväznením nacistami „s tou výnimkou, že v Moskve môžeme slobodne vychádzať a prechádzať sa po uliciach pod dozorom“. Nezáujem zo strany amerického ministerstva zahraničných vecí po návrate do Washingtonu a rastúce politické nezhody medzi ním a novým ministrom Johnom Fosterom Dullesom viedli k tomu, že Kennan v roku 1953 opustil zahraničnú službu. Toto ťažké obdobie sa ešte viac skomplikovalo za McCarthyho. Allen Dulles, nový riaditeľ ústrednej informačnej služby, následne ponúkol miesto človeku, ktorého jeho brat odmietol, keďže poznal, podobne ako niekoľkí ďalší, Kennanovu významnú úlohu pri formovaní tajnej služby CIA. Proti rozšíreniu NATO Kennan presadzoval „vyhlásenie politickej vojny“ voči Sovietskemu zväzu v memorande z mája 1948, ktoré bolo považované za prísne tajné takmer 50 rokov. „Dozrel čas na vytvorenie riaditeľstva pre tajné politické vojnové operácie v rámci vlády,“ napísal. Toto semeno rýchlo vyklíčilo v tajnú vetvu CIA. V priebehu štyroch rokov sa z neho stalo riaditeľstvo pre operácie CIA s tisíckami tajných agentov v zahraničí. O generáciu neskôr pri výpovedi pred výborom amerického senátu v roku 1975 iniciatívu týkajúcu sa politickej vojny označil za „najväčšiu chybu, akú som kedy urobil“. Kennan podporoval vojnu v Kórei, aj keď s určitou neistotou, staval sa však proti zasahovaniu USA v Indočíne dlho pred tým, ako boli americké jednotky vyslané do Vietnamu. Vo februári 1997 Kennan v The New York Times napísal, že rozhodnutie Clintonovej administratívy podporovať rozšírenie Severoatlantickej organizácie až k hraniciam s Ruskom bola obrovská chyba. Podľa neho „rozšírenie NATO by bolo najosudnejšou chybou americkej politiky v celom období po studenej vojne“. Jeho názory, s ktorými sa zhodoval celý rad politických expertov, však neprevážil. Kennan bol posledným z generácie diplomatických aristokratov v starosvetskom modeli – produktov „správnych“ škôl, univerzít a klubov, ktorí stáli pred výzvou vybudovať nový svetový poriadok a ktorí sa usilovali zadefinovať miesto Ameriky v rámci tohto poriadku po porážke nacistov a militantnej japonskej ríše. Podľa histórie, ktorá poslúžila ako návod, sa títo svetoznalí tvorcovia politiky nakoniec rozhodli v neprospech trestajúcej politiky voči porazeným a, naopak, v prospech pomoci porazeným krajinám pri opätovnom vybudovaní demokracie. Aj keď sa Kennan často považuje za jedného z „múdrych mužov“, ktorí formovali Washington po druhej svetovej vojne, nezdieľal ich odkaz. „Nebol súčasťou elitného establišmentu Východného pobrežia,“ uviedol Gaddis. Rada najlepších mozgov George Frost Kennan sa narodil v Milwaukee 16. februára 1904. Keď mal 8 rokov, poslali ho do Nemecka, aby sa učil nemecky. Bol to prvý z množstva jazykov, ktoré sa naučil: rusky, francúzsky, poľsky, česky, portugalsky a nórsky. Po absolvovaní Princetonskej univerzity, kde získal titul bakalára v roku 1925, sa rozhodol vstúpiť do zahraničnej služby. Kennan pôsobil ako vicekonzul v Ženeve a v Hamburgu v roku 1927. Popri diplomatickej službe študoval na Berlínskej univerzite ruštinu, čo sčasti bola príprava na otvorenie americko-sovietskych vzťahov v roku 1933, a sčasti preto, lebo ďalší George Kennan, bratranec jeho starého otca, sa venoval práve štúdiu ruštiny. V Berlíne sa zoznámil s Nórkou Annelise Sorensen, s ktorou sa v roku 1931 oženil. Spolu mali štyri deti. Kennan bol zádumčivý, citlivý a veľmi seriózny muž. Nikdy nedokázal prispôsobiť svoje ostré intelektuálne pohľady politickým potrebám Washingtonu a chýbali mu politické a byrokratické zručnosti potrebné na prežitie v týchto kruhoch. G. Kennan v roku 1993 vyhlásil, že Spojené štáty potrebujú nevolenú, apolitickú „radu štátu“ zloženú z najlepších mozgov v krajine, ktorá by radila všetkým vládnym zložkám v dlhodobej politike. Radu navrhoval vo veľmi osobnej knihe nazvanej Okolo skalnatého kopca (Around the Cragged Hill, Norton 1993), ktorá odhalila jeho sociálny konzervativizmus pri hodnotení vývoja v Amerike. Rozčuľoval sa, že americká populácia sa rozrastala veľmi rýchlo a že z environmentálneho hľadiska krajina vyčerpávala vlastné výdatné zdroje. Obviňoval autá a rozrastajúce sa prímestské komplexy zo zániku nielen ohromnej železničnej siete, ale aj „veľkých urbanistických centier 19. storočia, so všetkým leskom ekonomického a kultúrneho života, ktorý vyplýval z ich jednotnosti a kompaktnosti“. Okrem spomínaných kníh G. Kennan tiež napísal diela Americká diplomacia 1900 – 1950, Rusko opúšťa vojnu, ktoré získalo Pulitzerovu cenu za históriu v roku 1957, a dva diely pamätí v roku 1967 a 1972, z ktorých prvý získal ďalšiu Pulitzerovu cenu. V roku 1989 mu bola udelená medaila slobody, čo je najväčšia pocta civilistom. Podľa The New York Times preložila, upravila a skrátila Judita Takáčová. Medzititulky SLOVO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984