Bude len na nás, či zapadneme prachom, alebo nie

Katarína Koščová, Tomáš Bezdeda, finalisti Superstar O hudbe, Európskej únii, spoplatnení vysokoškolského štúdia, Vysokých Tatrách či feminizme sme sa rozprávali s Katarínou Koščovou, finalistkou súťaže Slovensko hľadá Superstar. Medzi prípravou na uplynulé swingové kolo si kúsok času pre nás našiel aj finalista Tomáš Bezdeda. Veľa ľudí vás považuje len za umelo vytvorené hviezdy, s ktorými sa manipuluje podľa ľubovôle. Katka: Viac-menej je to pravda, lebo Superstar je jeden veľký produkt, jedna mašinéria. Na druhej strane si však myslím, že tu sú talenty, ktoré budú musieť ukázať, čo v nich je, keď sa to všetko skončí. Potom to už nebude karaoke, ale niečo naše. Až na našich vlastných albumoch – ak ich vydáme – sa ukáže, či na to naozaj máme, alebo či to niečo, čo fungovalo len tie tri mesiace, na chvíľu zažiarilo a potom zhaslo. Čiže ja si myslím, že v celom ide o dve stránky. Na jednej strane – áno, je to komerčná záležitosť toho najvyššieho kalibru, ale na strane druhej, ja to neberiem ako nejakú finálnu štáciu, ale ako mostík, z ktorého by som sa chcela odraziť. Aj keď možno to bude o to ťažšie, že ten mostík má názov Superstar. Tomáš: Teraz je okolo Superstar jedna veľká mánia, ale to všetko pôjde preč, to opadne. Potom už bude len nás, ako to pôjde ďalej, či nás ľudia budú počúvať, alebo či zapadneme prachom. Ale Superstar mi, samozrejme, priniesla mnohé skúsenosti, aj v súvislosti so spevom a hudbou, aj v práci s médiami, osmelil som sa pred kamerou, získal skúsenosti s nahrávaním v štúdiu. Akým štýlom by sa mala uberať hudba, ktorej by ste sa teda chceli po skončení súťaže venovať? Katka: Mne sa páči jazz, soul, funky a podobné veci, aj keď to sú všetko skôr menšinové žánre. Ale určite by som nechcela robiť niečo ako tvrdý popík Britney Spearsovej. A ten by mi aj tak nikto neveril. Chcela by som možno skôr ostať pri žánroch, ktoré nie sú asi až také komerčné, ale môžu znieť ako niečo príjemné v pozadí, čo neruší, ale zároveň zaujme. Tomáš: Ja by som rád robil niečo medzi rockom a popom, tak, aby to bolo počúvateľné. Netlačí vás vydavateľstvo do toho, akým štýlom by ste sa mali uberať? Predsa len má určite aj ono svoje záujmy... Katka: V prvom rade, istý album má len výherca. Ostatní uvidia, či ich niekto osloví. Ale čo sme sa zatiaľ s ľuďmi z tej oblasti rozprávali o tom, akú hudbu by sme chceli robiť, tak tlaky neboli žiadne. Asi najväčší tlak bude na výhercu, ktorý musí album vydať prvý a navyše vo veľmi krátkej dobe. Možno ho nebudú ovplyvňovať v hudobnom štýle alebo ho stavať do nejakej pózy, no je ťažké urobiť album podľa svojich predstáv za nejaké dva mesiace. Ale, samozrejme, nik z nás si asi netrúfa urobiť album celkom sám, aj ja budem len rada, ak mi pri jeho prípadnom vzniku niekto pomôže. Netrúfam si napríklad sama písať slovenské texty, aj pri hudbe potrebujem nejakým spôsobom „nakopnúť“, mať aspoň nejakú hrubú linku, tie nuansy si viem potom vymyslieť aj sama. Tomáš: Taktiež zatiaľ necítim, žeby nás niekto do niečoho v tomto smere nútil. Katka: A je ťažké diktovať nám a vnucovať nejaký štýl aj preto, že ľudia už o nás majú vytvorenú nejakú predstavu, s istým typom hudby nás majú spojených a keby nás teraz vydavatelia mali tlačiť do niečoho diametrálne odlišného, ľudia by nám to aj tak „nezožrali“. Oni teda stavajú na tom, z čoho aj my sami vychádzame. Aby hudba, ktorú budeme robiť, išla prirodzene z nás. Koho zo slovenských hudobníkov, textárov si vážite, s kým by ste prípadne radi nadviazali spoluprácu? Katka: Veľmi sa mi páčia texty Riša Müllera, Davida Krausa, Kamil Peteraj má super veci. Čo sa hudobníkov týka, veľmi dobre sa mi robí s chalanmi z B3, s Tomášom Zubákom, Peťom Grausom a Marošom Kachútom – aj keď on priamo do zostavy B3 nepatrí – s nimi troma sme už od začiatku a mne sa s nimi veľmi dobre spolupracuje, hoci niečo vlastné som s nimi zatiaľ nerobila. Ale rada by som. A vôbec, na Slovensku máme veľa dobrých hudobníkov, len mená mnohých nie sú známe. Tomáš: Mne sa páčia skupiny, ako je Tublatanka, Elán, tu už sme spolupracovali s textármi Kamilom Peterajom a Borisom Filanom. Záleží aj od nich, či budú chcieť spolupracovať s nami. Ale rád by som si niekedy v budúcnosti niečo zložil aj sám. Aký je váš názor na súčasnú slovenskú hudobnú scénu? Chýbajú vám tu niektoré žánre, prípadne ako ju vnímate v porovnaní s českou scénou? Katka: Potešil ma vznik relácie Metro na STV, pretože poskytovala priestor na alternatívnu hudbu. V Čechách ma, podľa mňa, alternatíva väčší priestor. A je možno aj viac počúvaná. Aj sa viac hrá, napriek tomu stále ostáva alternatívou. U nás sa o alternatívnej hudbe dosť málo vie. Aj v rádiách a na diskotékach sa ide skôr po hitoch, lebo na tom sa ľudia zabávajú. Rádiá umelo nasadzujú pesničky, ktoré sa proste musia stať hitom, a hrajú ich dvadsaťkrát za deň. Tak je jasné, že sa pesnička naozaj hitom stane, či chceme, alebo nie. Možno keby sa takto viac hrala alternatíva, aj keď netvrdím, že by to tak malo byť, ale možno keby ju púšťali častejšie, ľuďom by to neprekážalo a zvykli by si na ňu. Keď sa však nehrá alebo len veľmi málo, ani nemajú šancu ju spoznať. Tomáš: Tiež si treba uvedomiť, že Čechov je dvakrát viac ako Slovákov, preto je logické, že majú väčší počet existujúcich skupín. Na Slovensku však máme veľa kvalitných muzikantov aj dobrých textárov, len podmienky na to, aby mali šancu presadiť sa, musia byť lepšie. A niekedy aj im samotným chýba odvaha, väčšia dravosť. Katka, ktorá z piesní či hudobných štýlov boli pre teba v Superstar najväčšou speváckou výzvou? Katka: Pre mňa bol výzvou swing, to bolo asi najťažšie kolo, lebo tam naozaj nejde o to, aby si mal nejaký šialený rozsah, ide skôr o to, vcítiť sa do hudby. Mne sa podarilo presadiť si spievanie piesne Summertime a tá je výzvou asi pre každého; je to skrátka klasika, ľudia to poznajú od Elly Fitzgeraldovej, úplne inak od Janis Joplinovej a ja som zas prišla so svoju interpretáciou tejto piesne. Piesne Mariky Gombitovej sú tiež vždy výzvou. Moja „Pomätená“ nebola síce až taká náročná na rozsah, musela som sa však o to viac popasovať s výrazom. No každý štýl je istá výzva, lebo posúva speváka do inej polohy. Študuješ v Prešove a tam je celkom bohaté hudobné zázemie, dokonca aj alternatívne. Čím to je podľa teba, že je Prešov takou plodnou scénou? Katka: Neviem. Myslím si, že všade na Slovensku sú dobrí hudobníci, je trochu záhada, prečo sa v takej miere združujú a objavujú práve na východe. Možno sú tam dobré podmienky na tvorbu a dobré publikum. Koná sa tam veľa hudobných podujatí a ľudia na ne aj chodia. Máme Jazzové dni, Ukrajinské divadlo, Chiki-liki-tua robí každý rok Festival zlej hudby a je to strašná sranda. V Prešove tiež žije veľa vysokoškolákov, ktorí skôr inklinujú k menšinovým žánrom, idú sa pozrieť aj na niečo, čo nie je úplne klasické. Tomáš, ty si zo Žiliny, aká je tam hudobná tradícia? Tomáš: Aj zo Žiliny a jej okolia pochádza veľa dobrých spevákov a skupín – speváčky Sisa Sklovská, Zuzka Smatanová či skupiny Aya, Arzén. Posledné mesiace však obaja trávite čas predovšetkým v Bratislave. Pociťujete rozdiel v živote tu a u vás, v Žiline či Prešove? Neustále sa hovorí o priepastných rozdieloch medzi jednotlivými slovenskými regiónmi, teraz ich máte možnosť porovnať. Vnímate ich? Katka: Jasné, že na východnom Slovensku sa riešia možno iné otázky ako na západnom, viac je napríklad rozoberaná rómska otázka. Život v Bratislave je iný, nemám však možnosť veľmi to vnímať, pretože sme dosť izolovaní, buď v STV alebo NTC (Národné tenisové centrum – pozn. Slova). Tomáš: Tak jasné, že Bratislava je veľké centrum s iným životným štýlom a tempom, s vyššími platmi (aj keď aj vyššími nájmami) ako v Žiline. Predovšetkým však cítiť, že ľudia tu majú viac pracovných príležitostí. Katka, ty si vysokoškolská študentka, Tomáš, ty sa raz na vysokú školu chystáš, určite teda vnímate debatu o spoplatnení vysokoškolského štúdia. Váš názor? Katka: Preto som radšej neprerušila školu (smiech). Myslím si, že keď už školstvo spoplatniť, tak aj služby nech sú adekvátne. A má sa školstvo spoplatniť pri súčasných službách? Katka: No to podľa mňa nemá zmysel. Neviem, ako v Bratislave, ale u nás na východe prídeš do knižnice, je tam jedna kniha, ktorú potrebujú všetci, internáty sú v dezolátnom stave. Veríš, že spoplatnením sa to môže zlepšiť? Katka: Tak v tom som pomerne skeptická. Slovensko mám veľmi rada a nemenila by som ho za inú krajinu, ale čo sa zlepšenia služieb v školstve týka, tomu veľmi nedôverujem. Možno na to treba veľa času, ale to sa už mňa týkať nebude. Teraz mi tak príde, že chcú len narýchlo niekam vsunúť peniaze, ale aj tak sa tým podľa mňa nič nevyrieši. Tomáš: Spoplatniť štúdium na vysokých školách je hlúposť. Veď dnes má veľa ľudí a najmä študentov problém s peniazmi. Ak študenti zarábajú, tak zväčša len minimum, a ak by si z toho mali platiť ešte aj školu... Teba sa, Tomáš, aktuálne dotýka aj diskutovaná otázka nových maturít. Už o chvíľu si ich sám vyskúšaš... Tomáš: No to sa zas niekto asi nudil. Je nespravodlivé voči nám štvrtákom, že sme sa o tom dozvedeli až tento rok a nemali sme na prípravu riadne štyri roky ako študenti pred nami. Počúvanie hudby neraz pôsobí aj na isté spoločenské, možno až politické presvedčenie. Ako si ako študentka vnímala napríklad vojnu v Iraku? Katka: Neviem, či tu môžem prezentovať až takéto vyhlásenia, hoci vlastne je to môj názor, tak čo. Nuž, ja nie som veľmi za ten americký spôsob vedenia politiky, nepáči sa mi, že napríklad vojny sa zakrývajú niečím, čo má byť akože mravne hodnotné. Pre mňa bola vojna v Iraku úplným nezmyslom. No nečudujem sa, že Američania ju vnímajú tak, ako ju vnímajú, pretože keď som bola v Kalifornii, videla som, ako ľudia vyslovene žijú na tom, že čo sa povie v telke, to je sväté, to „zožerú“ a nezamýšľajú sa, že by mohlo byť ešte niečo aj za tým. Prišlo mi to ako vymývanie mozgov. Tomáš: Ja mám niekedy pocit, že vojny sa už stali akousi súčasťou našej spoločnosti, ľudia si na ne v istom zmysle „zvykli“ a nevedia sa tohto strašného „zlozvyku“ zbaviť. Najmä sú vo všetkom peniaze, iný dôvod, prečo to robia, veľmi nevidím. Myslíte si, že ako spoločensky známe osoby máte povinnosť vyjadrovať sa k podobným celospoločenským otázkam a problémom? A máte, podľa vás, moc ich riešenie nejakým spôsobom vôbec ovplyvniť? Katka: Nikdy som si nemyslela, žeby ľudia zo šoubiznisu mali až taký veľký vplyv na verejnú mienku. Tomáš: Každý človek má právo mať svoj názor, ja si ho tiež môžem povedať, ale či je to povinnosť, neviem. A či ním môžem niekoho ovplyvniť? To zatiaľ veľmi nevnímam. Som ešte príliš mladý na to, aby moje názory mohli niekoho zásadne ovplyvňovať. Ťažko sa mi to posudzuje. Katka: Veľa detí mi píše listy, že som ich vzorom. A to je, myslím si, zodpovednosť. Preto by sme mali mať kdesi v pozadí na pamäti, že už nevystupujeme tak celkom sami za seba. Aj keď nie v tom zmysle, že by sme teraz mali meniť správanie z toho dôvodu, že nás vidí celé Slovensko. Ale je tam istá zodpovednosť, nechcela by som ovplyvniť ľudí, a najmä deti, nejakým zlým smerom. No zatiaľ nemám pocit, že by som sa musela v tom, čo robím alebo hovorím, nejako krotiť. Ak sa však niekto jasne vyjadrí, že je za niečo alebo proti niečomu, stáva sa neraz kontroverzným. Katka: Dôležité však je, že vyjadril svoj názor, nie? Ide len o to, akou formou. Lebo ak by všetko malo stáť len na mojom názore, tak potom je to o čom? Tak napríklad, si za antikoncepciu? Katka: Som, a pritom som veriaca. Ale myslím si, že sa to nevylučuje. Mne osobne nie všetky veci okolo cirkvi vyhovujú, nie so všetkými sa stotožňujem. A čo si myslíš o feminizme? Považuješ sa za feministku? Katka: Nemyslím si, že som feministka. Aspoň nie v tom radikálnom zmysle. Myslím si, že nič radikálne nie je v poriadku. Je na každej žene, ako seba samu vníma, samozrejme, že ide aj o to, ako ju vníma okolie, ale hlavne si myslím, že ona v sebe to musí mať usporiadané. No tam, kde sa obhajujú isté ženské práva, asi kúsok feministky vo mne je, to je asi v každej žene. Feminizmus chápem ako niečo, čo má obhajovať ženu, nie bojovať proti mužom. Lebo stretla som sa s niekoľkými feministkami, ktoré mi vo svojich vyjadreniach prišli obmedzené, každý radikálny smer je podľa mňa obmedzený. V súčasnosti stoja pred spoločnosťou výzvy tolerancie, ekológie. Začnime tou ekologickou výzvou. Katka, ako ty na východe vnímaš problematiku záchrany Vysokých Tatier? Súhlasíš, že by sa malo pri ich rekonštrukcii orientovať na biznis, turizmus? A myslíš si, že ekologicky je tento argument správny? Katka: To má tiež dve strany: turizmus by možno priniesol peniaze – ľuďom, ktorí to potrebujú, a možno aj ľuďom, ktorí to už nepotrebujú. A na druhej strane Tatry vnímam ako východ a u nás na východe je málo pracovných príležitostí, nižšie platy, a preto je viazanie na turizmus v istom smere nevyhnutné. V konečnom dôsledku aj tu máme čo ukázať... Na druhej strane zas nemáme devastovať... Katka: Presne tak, lebo veď keď sa pozriete do Tatier, tak do Západných sa už veľmi ísť ani nedá, už je to zatvorené ako nejaká rezervácia. A to mi už potom pripadá ako nejaké múzeum, galéria. Nesmieš sa odkloniť z chodníka, lebo zvyšok je chránený, no potom to je o čom? Veď už ani nejdeš do prírody, ale skutočne do múzea – aha, tu je jedna skala a tu je stromček a na ňom sedí veverička. Neviem, zdá sa mi to také zvláštne – ja keď mám ísť do lesa, tak preferujem radšej nevyšliapané chodníky, nepotrebujem mať pred sebou a za chrbtom ďalších päťdesiat ľudí. Myslím, že všetko treba robiť s mierou. Určite je na Slovensku čo ukazovať a skôr by som investovala do opravy takých kultúrnych pamiatok, ako sú hrady, lebo tých máme strašne veľa. A tiež do zatraktívnenia galérií. Podporovala by som radšej túto činnosť a turizmus v tomto smere. Teraz ešte k tej multikultúrnosti. Často sa posmešne rozpráva o „našich rómskych spoluobčanoch“, ako vnímate v skratke tento problém? Katka: Ja poznám strašne veľa Rómov, ktorí sú úplne super, a aj veľa „bielych“, ktorí sa nestarajú o rodinu a o nič, a zasa naopak. Mám veľa známych v treťom sektore, ktorí sa zaoberajú rómskou problematikou a snažia sa robiť nejakú osvetu. A práve ona je potrebná, potrebná na ukázanie, že dá sa aj inak. No najmä to ľudí, ktorí idú osvetu robiť, musí baviť a musia tomu, čo robia, aj veriť. Napríklad v školách sa rómskym deťom treba venovať oveľa viac, pretože doma im možno chýbajú vzory, ktoré potrebujú. Tomáš: Tak ako pri všetkých národnostiach a farbách pleti, medzi Rómami tiež existujú dobrí aj zlí, slušní aj nie. Poznám takých i takých. Ja každého rešpektujem, ak aj druhí rešpektujú mňa. Sme rok v Európskej únii... Katka: Ja mám k Európskej únii taký dvojaký postoj. Lebo na jednej strane je fajn, že niekam patríme, ale to sme patrili aj tak. Odrazu vytvárame nejaké spoločenstvo s inými, navzájom jeden druhého podporujeme, ale na druhej strane sa trochu bojím toho, ako sa potierajú hranice jednotlivých kultúr. Obávam sa, aby sa nevytratili špecifiká jednotlivých štátov, aby tu nevznikol nejaký mišmaš. Tomáš: Samozrejme, že Európska únia priniesla veľa pozitív, najmä mladým, napríklad veľa pracovných a študijných príležitostí, možnosť opäť o niečo voľnejšie cestovať. Ja si nemyslím, že sa vytratia kultúrne špecifiká, skôr sa trochu obávam nástupu eura na Slovensku, možno totiž bude dlhšie trvať, kým sa dostaneme na životnú úroveň ostatných štátov. Zhovárali sa Michaela Pašteková a Ivan Štefunko Katka Koščová (1982) sa narodila v Prešove. Momentálne študuje v štvrtom ročníku na Prešovskej univerzite odbor filozofia – estetika. Jej najväčšou záľubou je, samozrejme, hudba, občas však robí sprievodkyňu v ich „rodinnej“ jaskyni Zlá diera. Fascinujú ju kamenné stredoveké mestečká. Spievala so skupinami Heavens shore, Mileband a so sestrou Veronikou. Tomáš Bezdeda (1985) sa narodil v Žiline. Práve tam je na Strednej poľnohospodárskej škole v maturitnom ročníku. Ako sám hovorí, je šťastne slobodný, všetku energiu sústreďuje na spev a školu. Hrá na gitare a zbožňuje čokoládu. Jeho životným vzorom je hudobník David Gilmour.