Atómový apartheid
Pred tridsiatimi piatimi rokmi vstúpila do platnosti Zmluva o nešírení jadrových zbraní. Keď sa tento rok v máji stretne siedma revízna konferencia, krajiny vlastniace jadrové zbrane sa zo zmluvy pokúsia urobiť dokument právne potvrdzujúci existenciu „atómového apartheidu“. Zmluva o nešírení jadrových zbraní (Non-Proliferation Treaty – NPT) bol podpísaná v roku 1968 a do platnosti vstúpila v roku 1970. V podstate ide o dohodu medzi krajinami, ktoré nemajú jadrové zbrane, a jadrovými mocnosťami. Tie prvé sa ňou zaviazali, že sa nebudú snažiť využívať atómovú energiu inak ako na mierové účely. Tie druhé zas k postupnému znižovaniu jadrových potenciálov až k ich úplnému odstráneniu (samozrejme, vo vopred nedefinovanej a určite veľmi vzdialenej budúcnosti). Vypočítavý „humanizmus“, veľké očakávania Lídri jadrových mocností sa k podpisu tejto zmluvy (aj keď bola pre nich podstatne výhodnejšia) neodhodlali z nejakého humanizmu. Rozhodoval egoisticky chápaný „národný záujem“. Obávali sa, že sa Frankenstein, ktorého sami vytvorili, dostane spod kontroly. Predovšetkým nemalo mať „odzbrojovanie“, ku ktorému sa zaviazali, žiadny podstatný dosah na ich mocenské postavenie (nie je dôležité, či dokáže nejaká krajina svojim jadrovým potenciálom zničiť celú Zem desať- alebo len osemkrát, znižovanie počtu hlavíc bolo v podstate nahrádzaním starších silnejšími, okrem toho sa stále zdokonaľovali navádzacie systémy a pod.). Práve naopak, pretože zmluva zakazovala iným krajinám vyvíjať jadrové zbrane, postavenie veľmocí sa upevnilo. Okrem toho, svet sa v čase podpisu zmluvy nachádzal v období studenej vojny (aj keď práve trochu „miernejšom“), v jeho zložitom spletenci spojeneckých zväzkov a záujmov by sa šírením jadrových zbraní zvýšila možnosť eskalácie lokálneho konfliktu na globálnu konfrontáciu (nad ktorej vypuknutím by nemali superveľmoci kontrolu, a preto to nebolo v ich záujme). Koniec studenej vojny nakazil mnohých ľudí pomerne nepodloženým optimizmom. V oblasti jadrových zbraní dúfali, že svet dostal reálnu šancu vymaniť sa z ich hrozby. To sa, samozrejme, ukázalo ako prehnané očakávanie. V roku 2000, na šiestej revíznej konferencii NPT, však bola dosiahnutá zaujímavá dohoda: nukleárne veľmoci už nezopakovali len klasické vyjadrenie, že „konečným cieľom NPT je úplné odstránenie jadrových zbraní“, ale prijali sa aj konkrétne kroky zhrnuté v 13-bodovom programe. Okrem moratória na jadrové testy sa v ňom hovorilo aj o záväzku rýchlej ratifikácie zmlúv START II a III, posilnení Zmluvy ABM obmedzujúcej možnosť budovania systémov protiraketovej obrany či konkrétnych cieľoch redukcie počtu jadrových hlavíc. Premárnená šanca Potom však prišli jedny nie veľmi podarené prezidentské voľby v USA a teroristické útoky z 11. septembra 2001. Zmenilo sa medzinárodné bezpečnostné prostredie a urýchlilo sa vyústenie zmien v americkej zahraničnej politike. Bushova administratíva využila pocit ohrozenia terorizmom na vyhlásenie otvorene unilateralistickej politiky a to malo vplyv aj na postoj k jadrovým zbraniam. Už v roku 2001 (teda ešte pred zverejnením Bezpečnostnej doktríny z roku 2002 otvorene operujúcej pojmom „preventívnej vojny“) zverejnila Bushova administratíva Správu o postoji v nukleárnych otázkach. Obsahovala jednu „novotu“ – cieľ „preventívneho zabránenia“ (aj vojenskými prostriedkami) šíreniu jadrových zbraní a zameranie sa na „darebácke štáty“, ktoré majú Spojené štáty ohrozovať povahou svojho režimu a plánom získať zbrane hromadného ničenia. Čo však bolo z hľadiska jadrového odzbrojovania ešte horšie, nová doktrína používala otvorene agresívny jazyk a počíta s použitím jadrových zbraní: „Nukleárne útoky variujúce v rozsahu, veľkosti a dôvode budú komplementárne k iným vojenským možnostiam. Táto kombinácia môže poskytnúť súbor možností potrebných na to, aby fungovali ako dôveryhodná odstrašujúca sila voči nepriateľom, ktorých hodnoty a prepočty rizika, zisku a strát môžu byť veľmi rozdielne od predchádzajúcich nepriateľov a možno ich aj ťažšie rozlíšiť.“ Na zmenu politiky USA reagovali aj ostatní. Mesiac pred siedmou revíznou konferenciou NPT už možno teda objektívne povedať, že nukleárne mocnosti zo svojich sľubov o odzbrojení nič podstatné nesplnili. Navyše operovaním „malými a presne navádzanými atómovými hranicami“, ktoré môžu byť použité na špecifikované ciele, Spojené štáty v podstate rehabilitovali nukleárne zbrane (napriek tomu, že je možné o správnosti ich argumentov kvalifikovane pochybovať, ako to robí Roger Speed a Michael May v článku Dangerous Doctrine v poslednom vydaní Bulletin of the Atomic Scientist), a tým postúpili opäť mnoho krokov späť od cieľa úplného odzbrojenia. Teraz sa očakáva, že počas májovej konferencie sa USA, určite s podporou Veľkej Británie a pravdepodobne s podporou ostatných jadrových mocností, pokúsia NPT zmeniť tak, aby jej jediným cieľom bolo zabrániť ostatným krajinám získať to, čo si USA, Rusko, Čína, Francúzsko a Británia chcú nechať len pre seba. Na kraji priepasti Dôsledky takejto politiky sú očividné. Niektoré krajiny nebudú mať nikdy reálnu možnosť jadrové zbrane získať – sú príliš malé, chudobné či bezvýznamné na to, aby sa mohli alebo chceli snažiť. Sú však krajiny, ktoré sa chcú vidieť ako regionálni lídri alebo dôležití hráči (India, Brazília, Irán), prípadne budú chcieť posilniť svoje mocenské postavenie proti omnoho silnejším (nie nutne geografickým) susedom (ako Pakistan, Sýria či Severná Kórea). Pre nich všetkých môžu znamenať atómové zbrane relatívne lacnú možnosť (lacnú v porovnaní s budovaním a udržiavaním dostatočných konvenčných síl), ako svoj cieľ dosiahnuť. O to viac, že sa nachádzajú v medzinárodnom prostredí, ktorého hegemón si osobuje právo rozhodovať, ktorý režim má padnúť. Ak si Irán vzal z americkej invázie do Iraku nejaké ponaučenie, bolo to pravdepodobne poznanie, že vláda, ktorú Washington vníma ako nepriateľskú, má jedinú šancu vyhnúť sa invázii (okrem podrobenia sa požiadavkám, samozrejme) – vyvinúť čo najrýchlejšie zbrane hromadného ničenia vrátane atómových. Postoj, ktorý sa nukleárne mocnosti budú pravdepodobne snažiť presadiť na rokovaniach o nešírení jadrových zbraní, možno tiež nazvať „nukleárnym apartheidom“. Pre krajiny tretieho sveta, ktoré sú ním definitívne a formálne odsúvané do druhoradého postavenia, totiž nesie aj istý „kultúrny odkaz“, zosilnený historickou skúsenosťou kolonializmu a podceňovania „nižších rás“. V článku pre Current History ho v decembri 1998, pár mesiacov po prvých indických testoch jadrových hlavíc a ostrej reakcii „rozvinutého sveta“, vyjadril profesor Pratab Bhanu Mehta: „Objavuje sa tiež presvedčenie, že rozruch okolo indických nukleárnych kapacít korení v nevyslovených kultúrnych predpokladoch: že subkontinent je plný nestálych ľudí s hlboko vkorenenými historickými krivdami, neschopnými konať racionálne či zvládnuť technologicky sofistikovaný arzenál.“ Prirodzene, každá jadrová hlavica navyše privádza ľudstvo bližšie k priepasti jadrovej katastrofy. Preto je snaha zabrániť, aby sa nukleárne zbrane šírili do iných krajín, nielen legitímna, ale aj správna. Na druhej strane – ak ju nesprevádza reálne odzbrojovanie nukleárnych mocností, je zväčša len pokryteckým zakrývaním skutočných mocenských cieľov.
