Reklama
Reklama

Jasná správa o zahmlievaných veciach

Michael Moore sa stáva akýmsi novodobým fenoménom, ktorý je taký priamy, drzý, americký a súčasne „neamerický“, že by sa dal považovať priam za symptóm dnešnej doby. V slovenčine vychádza (po Hlúpych bielych mužoch) už jeho druhá kniha – Kde je moja krajina, kamoš?
Počet zobrazení: 604
14_michaelmoore-m.jpg

Michael Moore sa stáva akýmsi novodobým fenoménom, ktorý je taký priamy, drzý, americký a súčasne „neamerický“, že by sa dal považovať priam za symptóm dnešnej doby. V slovenčine vychádza (po Hlúpych bielych mužoch) už jeho druhá kniha – Kde je moja krajina, kamoš? Predpokladám, že ste normálny bežný človek, a ako taký sa viac-menej nevyhnete občasnému (dlhšiemu) pohľadu na televíznu obrazovku, kde v jednom kuse vysielajú americké seriály. Akiste si všimnete, ako sa americké seriály a väčšinou aj televízne filmy na seba ponášajú – rovnako i herci, scenáre, pozadia, popredia, prednosti, zadky a podobne – a tiež si určite všimnete rozdiely medzi nimi a povedzme starými českými komédiami. Patríte tak k väčšine a zvykli ste si na ich jazyk. Preto ak chce dnes niekto niečo povedať väčšine (ktorá ho bude počúvať), musí zvoliť jazyk väčšiny. Filozofické traktáty nemajú nádej na úspech. Michael Moore je typický Američan, ktorý má vážne posolstvo. Jeho nová kniha je preto v jazyku väčšiny – no je plná dôležitého obsahu, hodného filozofického traktátu starých majstrov. Michael Moore sa pýta. Kladie otvorene otázky, ktoré by Bushovi rád položil on, a ktoré mu, na počudovanie, od septembra 2001 ešte nikto nepoložil. Tne pritom naozaj do živého. Aké sú obchodné a súkromné kontakty rodín Bushovcov a bin Ládinovcov? Aké sú vzťahy s kráľovskou rodinou zo Saudskej Arábie? Kto zarába na obchode s ropou a vojne o ňu? Čo mal znamenať Bushov výraz 11. 9. 2001, keď bezradne sedel v školskej triede a počúval rozprávky sedem minút potom, čo mu oznámili útok na Dvojičky? A najmä: kto na nás naozaj zaútočil v ten deň – chorý terorista závislý na dialýze, alebo prezidentovi kamaráti zo Saudskej Arábie? Podľa Moorea americká vláda občanom bezostyšne klame priamo do očí. Všetko od zbraní hromadného ničenia v Iraku po neustále zdôrazňovanú teroristickú hrozbu je lož – na ňu sa nabaľujú ďalšie, menšie, väčšie, iné, rovnaké. Bush a spol. zasievajú strach, aby ho mohli využiť vo svoj prospech – a skutočne ho využívajú na drastické obmedzenie občianskych práv, vďaka ktorým bola až doteraz Amerika Amerikou. To je prastarý princíp, zdanlivo prežitý. Zdanlivo. Moore bije na poplach. Po 11. septembri sa USA skutočne zmenili – avšak nebol to Usáma, kto to spôsobil, ale celkom presne vymedzená skupina okolo prezidenta. Hoci je to mimoriadne znepokojivé, akosi sa nik neznepokojuje. Moore so svojím typickým zžieravým humorom, ktorý ale nie je samoúčelný, reže do najhlbšieho vnútra našich vlastných hláv – to, čo opisuje, do čoho preniká, je predsa už dávno známe, všetci to poznáme, registrujeme, chápeme – a ignorujeme. Moore skutočne kladie otázky, nad ktorými rozum ostáva stáť – prečo ich, sakra, nekladieme všetci! Celou knihou sa nesie snaha prebudiť, aktivizovať (amerického) občana, ktorého vodia za nos, okrádajú o vlastnú krajinu, vykorisťujú a využívajú nemnohí bezohľadní „vládcovia“, no ktorý je napriek všetkému stále nositeľom zvrchovanosti a pôvodcom moci. Mal by sa preto stále pýtať a požadovať odpovede od ľudí, ktorí mu vládnu. Moore však poskytuje aj odpovede. Pozná mnoho faktov a dokáže ich poskladať prekvapivým, ale logickým spôsobom. Otvára oči občanom, voličom. Keď čítate jeho knihy, zbadáte, že píše len o tom, o čom je väčšina z nás presvedčená, čo už dávno tušíme, s čím dávno súhlasíme. Len to formuluje do viet. Moore tiež vyvracia mýty – najmä jeden, ktorý je pre USA najtypickejší. Väčšinu ľudí ženie dopredu viera v úspech, ktorý sa dostaví jedného dňa, od ktorého už bude len dobre – deň, keď sa stanem aj ja bohatý. Hoci sa drvivá väčšina ľudí stále viac a viac zaplieta v nekonečnom a zrýchľujúcom sa kolobehu práca-účty, všetci veria, že raz sa to skončí. Príkladov majú mnoho – ak zbohatli oni, môžem aj ja. Takáto viera ale má drastické následky – hoci človek nenávidí svoju prácu, pracuje viac, a hoci k milionárom nikdy nepatril, bojuje za ich práva. Definitívne vyvrátiť mýtus o dosiahnuteľnosti bohatstva pre každého je podľa Moorea nevyhnutné – hoci sa o to slovne usilujú všetky vlády sveta, skutočnosť si akosi nikto nevšíma. (Veríš mne alebo svojim nespoľahlivým očiam?) Čerešničkou na šľahačke je krátky fiktívny rozhovor s pravnučkou z roku 2054. Pochmúrna predpoveď – ropa sa minie. Málokto z nás si uvedomuje, ako veľmi sme na rope závislí – ropa nie je ani zďaleka len benzín, sú to i lieky, plasty, umelé hnojivá, počítače, lepidlá, koberce, lopty atď. atď. A práve benzín je najhoršie využitá ropa. A ak sa raz minie (nevyhnutne), bude to znamenať málo jedla, málo tepla, málo bezpečnosti – a rýchly koniec. Náhrada za ropu v súčasnosti neexistuje a podľa všetkého ani nebude. Čo teda nastane? S čiernym humorom to Moore opisuje a vy si to prečítajte. Na knihe je zaujímavá ďalšia vec. Moore ju písal v roku 2003, po invázii do Iraku a rok pred voľbami, a to s jasným cieľom pôsobiť na voličov v nastávajúcich voľbách. Jeho postrehy v tomto smere sú naozaj zaujímavé – dnes síce vieme, ako voľby dopadli, jeho slová však ostávajú v plnej platnosti aj tak. Dokonca výsledok predpovedal – demokratov prirovnal k profesionálnym babrákom, ktorí voľby dopredu odpísali, pretože „poraziť Busha teraz je veľmi nepravdepodobné“, a v tomto ohľade sa trafil. Až má človek pocit, že sa demokrati zo všetkých síl snažili neuspieť (v čom uspeli), pretože sa ani neunúvali prečítať si Mooreovu knihu. V poslednej časti knihy sa Moore zamýšľa nad prezidentskými kandidátmi, vhodnými a schopnými poraziť Busha (a je zaujímavé, že pokiaľ si knihu prečítate až potiaľ, nebude sa vám takáto úloha zdať vôbec ťažká, skôr zákonitá) a medzi inými vyzýva Oprah Winfreyovú, americkú televíznu hviezdu s vlastnou talkshow. Spomína i Wesleyho Clarka, „generála s dobrými názormi“ (Kerryho nemenuje ani raz). Tiež priamo vyzýva na potrebu zmeniť systém dvoch strán, prežitý a nesymetrický. Všeobecne svojimi opismi vlastností dobrého prezidentského kandidáta triafa klinec po hlavičke. Predovšetkým sa však snaží aktivizovať občiansku spoločnosť, ktorá sa začína na prahu každého z nás. Celkom presne radí a rozpisuje, čo robiť. A najmä prečo! Mooreovi často vytýkajú neobjektivitu, vraj skladá veci vytrhnuté z kontextu, fabuluje, zlučuje nezlučiteľné, nedáva možnosť vyjadriť sa druhej strane. Nuž, nevšimol som si (tak dobre to robí?). Ale isto viem jedno – ak to robí, rozhodne robí len to, čo robia jeho protivníci, a robí to na logickej kostre, ktorá jeho protivníkom chýba. Je rozdiel medzi nepresnosťou, pololžou či superlžou, ak naschvál nehovoríme pravdu? Ak cez okno vidíte, že vonku prší, ale nemáte to na papieri, môžete to považovať za neoverenú informáciu – ak však máte všetkých päť pokope, uveríte. Ak si Biely dom myslí, že žiadne globálne otepľovanie sa nedeje, že Irak je plný al-Káidy a uránu, že na každom americkom rohu číha terorista, že daňové úľavy pre bohatých pomáhajú chudobným, je načase otvoriť mu oči – alebo oči vymeniť. Za také, ktoré vidia už dnes. Moore je novinár a robí si svoju prácu – odhaľuje, spája, vyvracia i potvrdzuje. A je mu správne úplne jedno, či ide o prezidenta alebo hockoho iného. Pre Slováka je zaujímavé zamyslieť sa nad vecami, ktoré v USA presadzujú bohatí, aby boli ešte bohatší, bez ktorých sa ale dá veľmi dobre zaobísť (inde vo svete), od ktorých sa postupne odkláňajú odborníci i verejnosť, ktoré Moore odhaľuje, pranieruje a odmieta – ale ktoré na Slovensku považujú za vzor nielen hodný nasledovania, ale za jediný možný. Kto? Vláda? Nuž, aj ja i ty... Až kým nedočítame. Hoci my na Slovensku nemáme možnosť ovplyvniť americké voľby ani trochu, napriek tomu, že ich výsledky ovplyvňujú celý svet, vrátane nás, táto kniha je dôležitá aj pre nás. Pre všetky demokracie. Pre občanov, pre voličov. Číta sa fantasticky. No hoci je plná humoru, možno si pri nej neoddýchnete – a namiesto bránice sa vám zovrú päste. Autor je politológ (Michael Moore: Kde je moja krajina, kamoš? Ikar, Bratislava 2005)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama