Verný svojmu pápežskému menu!?
Po ťažkej chorobe 2. apríla dokonal a 8. apríla 2005 bol pochovaný bezpochyby najznámejší muž sveta, srdečný a ľudomilný pápež Ján Pavol II. Kým k menu pápeža Jána XXIII. sa viaže zvolanie 2. vatikánskeho koncilu, na ktorom sa pokúsil otvoriť okná rímsko-katolíckej cirkvi a prispôsobiť jej postoj adekvátnejšiemu pôsobeniu v súčasnom svete, jeho nástupca pápež Pavol VI. sa preslávil tým, že už na koncile a zvlášť po ňom sa usiloval nielen zabrzdiť, ale aj zvrátiť všetky modernizujúce tendencie, ktoré sa začali rodiť na 2. vatikánskom koncile. V značnej miere sa mu to aj podarilo. Konzervatívci stále viac prechádzali do protiútoku a predstaviteľom progresívnych tendencií, zahnaných do defenzívy zostávala viac menej len tichá nádej, že budú môcť pokračovať v novátorských snahách Jána XXIII. O tom, že zápas medzi konzervatívnymi a progresívnymi silami v cirkvi neskončil, ale naopak, vo vnútri cirkvi nadobúdal rôzne podoby, svedčí aj meno, ktoré si dal nástupca Pavla VI. Prijal meno Ján Pavol I., čím proklamoval, že chce spájať, zmierovať a zjednocovať protichodné tendencie a byť pápežom konzervatívcov i reformátorov. Ako sa mu to darilo a či dokázal kráčať k spokojnosti jedných, či druhých, ťažko posúdiť. Po tridsiatichtroch dňoch svojho pontifikátu zomrel. Nechýbajú ani hlasy, že musel. Naklonil sa príliš na stranu progresívnych? Nevedno. Neľahká úloha zachovať jednotu cirkvi padla po jeho smrti na plecia Jána Pavla II. Už jeho meno ukazuje, že si jej bol plne vedomý. Poučený aj počínaním a údelom predchodcu, zostal verný tendencii, proklamovanej svojím menom a snažil sa zachovať rovnováhu krokov po lane nad priepasťou, ktorá sa rozprestiera medzi dvoma protichodnými tendenciami. Priestor novín nedovoľuje podrobne sa zaoberať celým dvadsaťšesťročným pôsobením Jána Pavla II., ktorého pontifikát je tretím najdlhším pontifikátom v dejinách pápežov. Súčasne je najbohatší na cesty a návštevy najrôznejších krajín sveta, ako aj na vydané publikácie a encykliky, a preto sa dotknem iba dvoch krokov Jána Pavla II. Nielen potvrdzujú, ale aj vystihujú jeho neúnavnú snahu s veľkou ťarchou na pleciach i v srdci vyrovnávať výkyvy a udržať rovnováhu na lane, po ktorom musel a asi aj chcel kráčať tak, aby upevnil jednotu katolíckej cirkvi. V modlitbe 12. marca tzv. „svätého roku“ 2000 pápež Ján Pavol II. objímajúc a bozkávajúc kríž vyslovil veľkú a celkom nečakanú „mea culpa“ (moja vina) rímsko-katolíckej cirkvi. Osemkrát prosil o odpustenie: za prenasledovanie Židov, za rozštiepenosť cirkvi a náboženské vojny, križiacke výpravy a teológiu vojny, za znevažovanie menšín a chudobných a za ospravedlňovanie útlaku a otroctva. „Bola to štvrťhodina, v ktorej sa písali dejiny cirkvi. Ešte nikdy neodznelo také ‚mea culpa‘. Napriek všetkému odporu, pápež to presadil,“ písali nemecké noviny. V tom Ján Pavol II. zaiste kráčal v stopách pápeža Jána XXIII. Kritici cirkvi neboli s jeho prejavom spokojní. To, čo pápež povedal, pokladali za veľmi málo, za nejasné, nie jednoznačné. Predovšetkým však postrádali dôsledky pre praktický život pápeža a cirkvi. Konzervatívci naopak, boli namrzení a volali, že pápež zašiel priďaleko. Prevažnej väčšine ľudí našej planéty to však bolo jedno a nanajvýš sa niektorí tu a tam ironicky pýtali, či to nie je „trocha“ neskoro. Nech bolo tak či onak, už vtedy bolo badať, že pápežovi sily ubúdajú, hlas slabne a ruky sa mu začínajú triasť. Možno aj sám cítil, že mu už nezostáva mnoho času a azda aj preto tak prehovoril. Kresťanský žurnalista Christian Nürnberger v knihe Cirkev, kde si? (2000) si v súvise s pápežovou smrťou neváhal položiť otázku, čo by sa stalo, keby sa po smrti Jána Pavla II. nevolil žiadny nástupca a cirkev by sa jednoducho uzniesla, že sa rozpúšťa. Veriacim, kňazom, biskupom a kardinálom by sa oznámilo: „Nemá zmysel pokračovať. Sila cirkvi sa vyčerpala. Je taká slabá a trasie sa tak, ako staručký pápež na sklonku života. Vo svojej slabosti nemôže slúžiť ani Bohu ani ľuďom, najmä keď v euroamerickej kultúre aj smrť Boha bola už dávno vyhlásená. Nechajte teda cirkev v pokoji zomrieť. Najmä potom, čo pápež svojím mea culpa sa zmieril so svetom, bol by na to zvlášť vhodný čas.“ Nemecký žurnalista sa pýta (a ja s ním), či by to vyvolalo vo svete výkrik zdesenia, alebo protest, alebo aspoň trocha smútku. Na Zemi žije asi miliarda katolíkov. Súhlasili by s rozpustením cirkvi? Čo by urobilo ostatných osemsto miliónov kresťanov, ktorí nie sú katolíci? Nasledovali by príklad a rozpustili by sa rovnako? Alebo by s potešením otvorili brány katolíkom? Alebo by pomáhali tým, ktorí by zápasili za ďalšiu existenciu svojej cirkví? A čo ľahostajní, kritici, posmešníci, opovrhovatelia a nenávistníci? Zostali by takí ľahostajní, ako sú teraz, alebo by im zrazu niečo chýbalo? Zaiste sú to všetko len hypotetické otázky a preto možno namietnuť, že sú celkom jalové a nemá zmysel ich klásť. Azda predsa nie sú také neplodné, ako sa to na prvý pohľad zdá. Keby sa cirkvi, ako katolícka, tak aj všetky ostatné zajtra tichúčko alebo aj s hrmotom rozpadli, médiá by mali vďačný materiál, ktorý by niekoľko týždňov a snáď aj mesiac zvýšil počet vydávaných exemplárov ich novín a relácií, potom by sa však vec odškrtla a svet by kráčal ďalej svojou zabehanou cestou. Všetko by pokračovalo ako dosiaľ a vnímalo by sa to tak, akoby cirkev nikdy ani nebola existovala. Keby to však skutočne tak bolo, načo je tu potom cirkev? – pýta sa ďalej náboženský žurnalista Ch. Nürnberger. Keby dejiny sveta aj bez cirkvi pokračovali rovnako ako s cirkvou, nebolo by potom rozumnejšie rozlúčiť sa s touto inštitúciou? Cirkev, ktorej vplyv už nepôsobí na beh sveta, má ešte nejaké oprávnenie na existenciu? Možno viacerých dráždia také otázky. Mnoho iných ľudí si však povie: Cirkev mnohé storočia spoluurčovala beh sveta a narobila viac zla ako dobra a preto je vítané, že sa vytráca a mizne jej vplyv. Väčšina kresťanov však pravdepodobne povie, že im neprekáža strata vplyvu na beh sveta; stačí, že sa stará o spásu duší. Sú však kresťania, ktorí sú presvedčení, že cirkev má úlohu meniť ľudí i podobu sveta. V prvých troch storočiach život kresťanských zborov to aj dokazoval. Ježišovi nasledovníci mysleli, hovorili i konali inak ako ostatný svet. Okolo nich svet síce bežal ďalej ako predtým, ale v zboroch, ktoré kresťania vytvorili, zákony sveta neplatili. Neexistovali v nich rasové, národné, triedne či kultúrne priepasti, alebo znevažovanie ženského pohlavia (Galatským 3, 26). Nadto „všetky veci mali spoločné“ (Skutky 2, 44). Prvé kresťanské zbory tvorili kontrast k spôsobu života ostatnej spoločnosti. Tá doba je však dávno preč, a preto sa vráťme do súčasnosti a všimnime si druhý pól toho priestoru, v ktorom sa Ján Pavol II. pohyboval. Začiatkom septembra roku 2000, t. j. krátko po tom, čo Karol Wojtyla prosil o odpustenie za previnenia, ktorých sa cirkev počas dejín dopustila, súčasne blahorečil dvoch pápežov, Jána XXIII. a Pia IX. Mnohí by boli vtedy privítali, keby bol zostal pri blahorečení Jána XXIII., lebo blahorečením Pia IX. veľmi poškodil to, čo vytvoril odprosením Židov. Centrálny výbor nemeckých katolíkov o Piovi IX. napísal: „Nedá sa pochybovať o tom, že Pius IX. bol antisemitom nielen v zmysle primitívneho antisemitizmu národných socialistov, ale aj ako žalobca domnelého požidovštenia spoločnosti.“ (Süddeutsche Zeitung, 2. 9. 2000) Tak sa stalo, že kým ľud v uliciach Ríma a na svätopeterskom námestí oslavoval blahorečenie pápeža Jána XXIII., „čierna“ rímska šľachta v bazilike San Lorenzo oslavovala blahorečenie Pia IX. Jej rímski princovia a princezné predstavujú úplne konzervatívnych potomkov rodov, spojených s menami Borgese, Ruspoli, Torlonia, ktorí ešte stále smútia za tzv. „dobrými starými časmi“ cirkevnej moci, ktorej posledného predstaviteľa videli v Piovi IX. Z dvojitého blahorečenia Jána Pavla II. vyplýva, že ak chcel urobiť radosť skupine, vďačne spomínajúcej na Jána XXIII., podľa nemeckého žurnalistu musel uspokojiť súčasne aj skupinu konzervatívcov. Skutočne musel, alebo aj sám po tom celkom túžil? Tak, či onak zostáva skutočnosťou, že v katolíckej cirkvi v rôznych podobách stále pokračuje zápas medzi reformistami a konzervatívcami, ktorý neskončil ani smrťou Jána Pavla II. Pius IX., vlastným menom gróf Giovanni Maria Mastai-Feretti, ktorý bol ešte dlhšie pápežom ako Ján Pavol II., (od 16. 6. 1846 do 7. 2. 1878), bol rovnako veľkým ctiteľom „Panny Márie“ ako Ján Pavol II.. Bullou Infabilis Deus dogmatizoval „nepoškvrnené počatie Márie“ a dogmou o pápežovej neomylnosti zavŕšil vývoj, ktorým pápežstvo dosiahlo vrchol svojej vnútrocirkevnej moci. Pápežskou neomylnosťou však vytvoril veľkú prekážku, ktorá stojí v ceste ekumenického zbližovania cirkví. Aj pápež Ján Pavol II. však vydaním vyhlásenia Dominus Jesus hodil veľký granát do ekumenického hnutia, ktorým poškodil výsledky päťdesiatročného úsilia ekumenického zbližovania sa s katolíckou cirkvou, keď zopakoval starý názor katolíckej cirkvi, že spása je iba v nej. Akú úlohu pri tom hral prefekt kongregácie pre vieroučné otázky, kardinál Ratzinger, či s pápežom Jánom Pavlom II. tvorili súzvučný, alebo rozporný záprah, nerozhoduje. Vatikán svojím vyhlásením znova spochybnil nekatolícke cirkvi, či sú cirkvami. Aj zo spoločného vyhlásenia luteránov a katolíkov o ospravedlnení z viery urobil len historický dokument pre cirkevné archívy. Konzervatívnym katolíkom určite, ale asi aj mnohým iným môže imponovať nekompromisný postoj Vatikánu a jeho skalopevný nárok na uznanie nadradenosti „pravdy cirkvi“ v zmysle odmietania oprávnenosti jej posudzovania, či už vedou, alebo akýmkoľvek činiteľom, stojacim mimo cirkvi. Takým postojom Vatikán ešte stále priam provokuje kultúrny svet. Jedno je však isté, že postupne každou takou provokáciou vyvolá čoraz menší obdiv a príde čas, keď taký postoj bude smiešny a Vatikán ním bude imponovať len sebe. 18. apríla zasadne konkláve, aby zvolilo nového pápeža. Katolíci i nekatolíci, veriaci i neveriaci si kladú otázky: aký bude nový pápež? Progresívny? Konzervatívny? Či znova taký, ktorý bude hrať na obidve strany? Reformisti boli po 2. vatikánskom koncile čoraz viac oslabovaní a nemajú šancu, aby sa presadili. Naopak, konzervatívni na čele s Opus Dei sa posledné roky čoraz viac pripravovali na novú voľbu pápeža a asi dosiahnu svoj cieľ. To znamená, že nový pápež bude ešte konzervatívnejší, ako bol Ján Pavol II. Osobne nevidím zmysel ani v úprimnom, ani v predstieranom spájaní, či zmierovaní protichodných tendencií. Najradšej by som privítal otvorený rozchod a jasné dištancovanie sa progresívnych od konzervatívcov, ale k tomu žiaľ stále nemajú dosť odvahy, pretože je to krok do celkom neznámej krajiny. Je to krok na celkom neistú pôdu, podobný tomu, ktorý urobil apoštol Peter, keď v dôvere k Ježišovi vystúpil z lode, zmietanej vlnami mora a nevšímajúc si vlny ani nárazy vetra vykročil po vode, dívajúc sa jedine na Ježiša, ktorý učeníkom pripadal ako prízrak (Mat 14, 29). Tak sa javí konzervatívcom súčasnosti aj Ježiš evanjelií, interpretovaný existenciálne chápanou symbolikou.
