Brána bez plota, dvere bez steny

Priznávam otvorene svoju nedôverčivosť k filmom, ktoré sú nositeľmi cien medzinárodných festivalov. Ich hodnota je sporná rovnako ako ich závažnosť. Režisér Kim Ki-duk i jeho recenzovaný film Jar, leto, jeseň, zima... a jar má takýchto „visačiek“ niekoľko; zlatavá soška herca medzi nimi, chvalabohu alebo bohužiaľ, nie je.
Počet zobrazení: 947
12_film-m.jpg

Priznávam otvorene svoju nedôverčivosť k filmom, ktoré sú nositeľmi cien medzinárodných festivalov. Ich hodnota je sporná rovnako ako ich závažnosť. Režisér Kim Ki-duk i jeho recenzovaný film Jar, leto, jeseň, zima... a jar má takýchto „visačiek“ niekoľko; zlatavá soška herca medzi nimi, chvalabohu alebo bohužiaľ, nie je. Priznajme aj druhú stranu mince. Ocitol by sa film bez výraznejších ocenení, nech bude akokoľvek zaujímavý, hodnotný a iný, v našej distribúcii? Prinajlepšom by dorazil do našich klubových kín. To by nebolo málo, ale teraz je situácia iná. Prichádza k nám film s jednoduchou anotáciou: lyrický príbeh o ročných obdobiach jedného jazera a ľudských životov. Jar - v chráme uprostred horského jazera vychováva starý mních malého chlapca ako svojho nástupcu. Leto - chlapec dospieva a zamiluje sa do chorej dievčiny hľadajúcej vyliečenie v chráme. Láska je zavŕšená útekom mladého adepta pred povinnosťami. Jeseň – láska definitívne skončila smrťou dievčaťa a medzičasom dospelý utečenec hľadá v chráme útočisko pred políciou. Po fyzickom a psychickom pokání, ktoré mu nadelí mních, odchádza zmierený naplniť aj svetské zákony. Starý mních zomiera. Zima – muž sa vracia k povinnostiam odovzdaného poslania, prežíva očistu ducha cez tvrdé fyzické cvičenia. Prijme do chrámu zúfalú mladú matku s dieťaťom a po jej smrti sa začne starať o sirotu. Jar – mních vychováva svojho nástupcu. Kim Ki-duk, redukujúc výpravu na jediný priestor, ukazuje kompaktný príbeh, ktorý stavia priebežne s postupom nakrúcania. Pokojná kamera je plne prispôsobená meditatívnemu charakteru filmu, v konečnom dôsledku vychádzajúcemu z nekonfliktného života budhistického mnícha. Divák je nútený rovnako zaujať kontemplatívny postoj, na rozdiel od bežnej akčnej povrchnosti mnohých euro-amerických produkcií, kde si môžeme dovoliť byť povrchní. Miera participácie je mierou ochoty pristúpiť na hru, ktorú s nami režisér vo filme rozohráva; spomaliť tempo prežívania a myslieť pokojne ako voda, ktorá obmýva a očisťuje (jeden z klasických motívov Kim Ki-duka). Minimum slov a dôraz na stavbu obrazov necháva otvorený priestor pre aktívne dopovedanie diváka. Duchovný rozmer nie je preťažený odkazmi vyžadujúcimi znalosť budhizmu, napriek tomu je zreteľne východný, sympatický vo svojej jednoduchosti, nie lacný vo svojom ukázaní. Je to svet, ktorému stačí brána bez plota a dvere bez steny, napriek tomu má jasné hranice nielen pre jeho obyvateľov – tvorcov, ale napríklad aj políciu, ktorá duchovné uprednostní, a vôbec nie blahosklonne, pred svetským. Láska a sklamanie vedúce k vražde milovanej osoby, to upätie sa na jednu bytosť a strastiplná cesta poznania podstaty vlastného zlyhania, dominancia duchovného nad fyzickou žiadostivosťou, z nej prameniacou túžbou vlastniť, nad schopnosťou opustiť to, čo milujeme (lebo to môžu milovať aj iní), toto všetko je možné v priestore nie lineárneho toku času sveta a konečného človeka, ale práve v pochopení života ako cyklu. Až s týmto poznaním je možná katarzia postáv i divákov, iba tak je pochopiteľná dobrovoľná smrť starého mnícha, ktorý naplnil svoje poslanie. Nech to znie naozaj paradoxne, Kim Ki-duk nakrútil lyricky krásny film bez brutality, ktorou sa vyznačovali jeho predchádzajúce snímky. To, čo by inokedy naturalisticky vystavil do popredia, ponechajúc diváka kruto prežívať fyzické, odsúva mimo kamery a dopraje nám možnosť spolupodieľať sa na psychických dôsledkoch. A tak slabšie povahy nie sú nútené opúšťať kinosály ako počas projekcie filmu Ostrov (Seom), nie tak dávno uvádzaného v rámci Projektu 100. Najznámejší režisér ázijského pôvodu v Európe, ktorý má za sebou štúdium výtvarného umenia v Paríži, nakrútil čistý a očisťujúci film plný nádhernej farebnosti. Miestami trpký, inokedy komický, ale určite duchovne plný sa obracia na vnímavého diváka, ktorého na okamih vytrhne z materiálneho časopriestoru konzumne orientovanej, uponáhľanej spoločnosti. Asi budem musieť revidovať postoj k porotám festivalov, stratifikácii cien a najmä k miestu festivalu, pretože tento film si ocenenia v plnej miere zaslúži. Kto chce vedieť viac: Viera Langerová: Južná Kórea – ázijský filmový tiger. (Kim ki-duk – posol krajiny ibiškového kvetu na našich filmových plátnach). Slovenské divadlo, r. 51/2003, č. 3-4, str. 134-143 Jar, leto, jeseň, zima... a jar (Bom yeoreum gaeul gyeoul geurigo bom) Nemecko / Južná Kórea 2003 Scenár a réžia: Kim Ki-duk Hudba: Park ji-woong Autor pôsobí na Katedre estetiky a vied o umení Prešovskej univerzity

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984