Nielen o papagájoch a gýči
„Starý kocúr“ slovenskej postmoderny Pavel Vilikovský si po roku - naposledy Vyznaním naivného milovníka -, a zároveň v roku štyridsiateho jubilea od svojho knižného debutu Citová výchova v marci, opäť rozkošnícky vylihuje na pultoch kníhkupectiev; tentoraz v podobe zbierky poviedok pod názvom Čarovný papagáj a iné gýče. A hoci sa z diaľky zdá, že ide o publikáciu určenú ornitológom a chovateľom exotického vtáctva - na obálke knihy sa totiž vypína fotografia papagája ara -, zdanie v tomto prípade klame; Vilikovský nemení profesiu, naďalej zostáva literátom par excellence. utorov naračný štýl má tendenciu donútiť čitateľa skonzumovať osem rozsahovo neveľkých poviedok v priebehu jedného večera, nemožno sa preto čudovať, že viacerí čitatelia siahnu po zbierke ešte raz, a to na jeseň, veď zopár horúcich dúškov vie naplniť nejeden sychravý deň. Aj keď, nie je dúšok ako dúšok – niektorý môže zabehnúť –, o čom svedčí v poradí štvrtá poviedka s názvom Telovka. Akosi sa od ostatných odlišuje, akoby ju napísal nejaký debutant, bojujúci s klišé v téme, ktorá má lacný moralizátorský efekt v podobe štylizácie do svetového svedomia. „Možno už čoskoro úplne zmiznú z povrchu zemského“, ja však hovorím, radšej nie. Našťastie, na rozdiel od naivného filozofovania – „to sa stáva aj tým najostrieľanejším profesionálom“ –, vo zvyšných textoch nechýba analytickosť a hĺbavosť. Poviedky sú rozložené na základe striedania zábavnosti a meditatívnosti. Obe kategórie však netreba vnímať v tradičnom zmysle slova, ale skôr ako dve eventuality nazerania na skutočnosť. Kým zábavnosť ponúka príležitostne sa nad podávanou látkou aj pousmiať, meditatívnosť uvádza určitú formu reflexie schopnej konfrontovať čitateľa, prinútiť ho zamyslieť sa nad bytostnými „maličkosťami“ života, ktoré dotvárajú celkovú existenčnú atmosféru, celkový pocit zo žitia. K takýmto naozaj veľmi horkým dúškom nepochybne patrí poviedka Gašpar, Melichar, Baltazárová; jej hlavná téma, smrť, sa stáva výpovedným artefaktom postáv o samom ponímaní nebytia. Avšak nielen po tomto dúšku – platí to aj pre ostatné poviedky – zostáva v ústach chuť, s ktorou si poradí azda len diskurzívnejší percipient, pretože iný prístup k textom, teda nediskurzívny, – a najmä prístup s očakávaním –, môže sklamať; namiesto jasných a priamočiarych súvislostí totižto zostáva jemný, ale hustý opar nedopovedaného. Podobne ako v poviedke Gašpar, Melichar, Baltazárová, poviedka Pán spomienok taktiež obsahuje autobiografický moment, a to smrť otca, ktorej sa autor počas svojej literárnej existencie dotýkal už niekoľkokrát. Pán spomienok je rekognoskáciou duše muža v strednom veku. Sršiaca aposteriórnosť robí tento text jedným z najtransparentnejších v celej zbierke, a zároveň najsubjektívnejším. Jeho emocionálna platnosť sa napokon realizuje prostredníctvom detailov v podobe synových nostalgických spomienok a bádaním v otcovej minulosti. Vilikovský patrí k autorom, ktorí v období normalizácie minimalizovali publikačnú aktivitu vlastnej tvorby. I keď musel opustiť redakciu Slovenských pohľadov z dôvodu participácie na vyjdení zakázaných českých spisovateľov, naďalej sa venoval redaktorstvu a prekladovej činnosti z angličtiny. Prednovembrová éra sa odráža v poradí v poslednej poviedke-liste Veľké more, oceán. Karol „Charlie“ Hruškovič, slovenský emigrant v Austrálii adresuje slová priateľovi: „Starký, nešiel som za tebou. Chcel som, ale nebolo dosť času, všetko sa zomlelo príliš rýchlo. (...) Namojdušu som neplánoval zdrhnúť...“ Príbeh je vystavaný na komunikácii svojráznych hrdinov: Charlieho kamaráta a mladého príslušníka Štátnej bezpečnosti, stále sa oháňajúceho prvou osobou plurálu, za ktorou sa cíti „silný, sebavedomý“. A tak nakoniec vízia nádeje zostáva na pleciach Kurčaťa, mladistvého dievčaťa, situovaným objektom lásky i žiarlivosti. „Áno, z vás všetkých jedine Kurča má ešte nádej, lebo ona jediná má ešte ilúzie; my ostatní sa už len zaťato držíme svojich sebaklamov.“ Iná, úsmevnejšia podoba z obdobia „zvýšenej ideovej hygieny“ zobrazuje „prvý literárny proces na Slovensku od čias, čo nám Cyril s Metodom vymysleli písmo“. Poviedka Kríza stredného veku sa má za humorný obrázok nielen slovenskej literatúry, ale aj batrachomyomachického vzťahu autora a literárneho kritika, recenzenta. Hlavný hrdina tejto poviedky, spisovateľko Kúcanský vystupuje ešte v dvoch ďalších textoch: v Čarovnom papagájovi úspechu a v najpostmodernejšej poviedke zbierky Modré obdobie Kúcanského-Smitha, v ktorej sa hravou formou výmeny názorov medzi Kúcanským a jeho literárnou postavou desakralizuje proces tvorivého písania. Poviedkou, kde sa kategórie zábavnosti (úsmevnosti) a meditatívnosti (vážnosti) prelievajú, respektíve rozdeľujú text na dve pomyselné časti, je Báseň v próze. Manželské vzťahy, militantné priateľstvá manželiek so stratégiou kopnutia „do gúľ“, alkohol a práca, to sú faktory, umožňujúce Tiborovi usúdiť, že „všetko je to také vlažné“. Vilikovský má ešte stále čo povedať a nedopovedať. Dá sa len dúfať, že jeho literárne bytie potrvá aspoň ako jeden arí život, a to nie je málo, spomínaný papagáj z obálky sa minulý rok dožil sto štyroch rokov. Autor študuje slovenský jazyk a literatúru (Pavel Vilikovský: Čarovný papagáj a iné gýče. Slovenský spisovateľ 2005)
