Kirgizské domino
Pod vládou Askara Akajeva začalo Kirgizsko realizovať ambiciózny program trhových reforiem. Postupne sa však jeho režim začal vyvíjať smerom k „mäkkému autoritárstvu“ a Kirgizsko upadlo do pavučiny korupcie za aktívnej účasti prezidenta a jeho rodiny. Akajevova vláda razantne znižovala dane a administratívne bariéry. Registrácia firmy v Kirgizsku trvá podľa výskumov Svetovej banky iba tri týždne a poplatky nepresahujú sumu dvoch amerických dolárov. Rozsiahla korupcia a svojvôľa štátnych úradníkov, nízka vymáhateľnosť práva, nerozvinutá infraštruktúra, ale aj odchod kvalifikovaných pracovníkov ruskej a ukrajinskej národnosti po rozpade ZSSR však spôsobili, že zahraniční investori sa aj napriek zdanlivo výhodným podmienkam do krajiny nijako nehrnú. Kirgizsko aj po pätnástich rokoch realizácie neoliberálnej ekonomickej politiky zostalo druhou najchudobnejšou SNŠ a horšie na tom je iba občianskou vojnou zničený Tadžikistan. Vyše polovica obyvateľov pracuje v poľnohospodárstve. Aj napriek oficiálne udávanému viacročnému rastu hrubého domáceho produktu o 4,7 % zostáva takmer 50 % obyvateľstva bez práce. Vláda tak v dôsledku zníženia príjmov z daní nedokázala naplniť príjmovú stránku štátneho rozpočtu. Preto aj napriek určitému zlepšeniu v priebehu posledných rokov i naďalej podstatná časť obyvateľov Kirgizska žije v biede. Napriek tomu si kirgizskí predstavitelia budovali v zahraničí imidž dobrého postupu reforiem v krajine a snažili sa situáciu zachraňovať ďalším zadlžovaním štátu. Revolúcia mandľová, tulipánová… nečakaná? Pred parlamentnými voľbami len málokto čakal, že sa v Kirgizsku zopakuje gruzínsky a ukrajinský scenár pádu režimu. Väčšina triezvo uvažujúcich analytikov podceňovala potenciál protestu v Strednej Ázii, hoci Kirgizsko patrí spolu s Kazachstanom medzi jej najviac „europeizované“ republiky. Na prvý pohľad sa zdá, že scenár bol rovnaký. Rovnaké protesty po voľbách a rovnaký nástup zjednotenej opozície. Aj v Kirgizsku boli prítomné mimovládne organizácie, podporované predovšetkým z USA, rovnako ako na Ukrajine rozhodol o anulovaní volieb súd. Na druhej strane – manipulácie volieb v krajinách SNŠ tiež nesú podobný rukopis, keďže tamojšie elity majú podobnú genézu a spôsob uvažovania… Kým však v Gruzínsku a na Ukrajine sa proti moci postavila stredná vrstva a obyvatelia veľkých miest, v Kirgizsku povstali práve najchudobnejší roľníci a pastieri. Príčinou ich vzbury nebolo ani tak porušovanie ľudských práv, ako nepredstaviteľná chudoba. Nie náhodou sa povstanie začalo v južných poľnohospodárskych regiónoch Džalal-Abad a Oš, až dodatočne sa pridali obyvatelia Biškeku a bohatších priemyselných severných oblastí, odkiaľ pochádza aj Akajev. Aj pre nich však bol Akajev iba voľba menšieho zla. Rýchlosť, s akou sa Akajevov režim zrútil, prekvapil všetkých, aj keď každý predvídal, že k tomu skôr či neskôr príde. Voľby síce ukázali, že starý režim nemal reálnu podporu, ale to isté platilo aj o opozícii. Jej lídri nečakali, že by v nich mohli zvíťaziť, čakali skôr posilnenie svojich pozícií, vďaka čomu by mohli na Akajeva vyvíjať nátlak. Odchod Akajeva chceli aj USA, ale nemali jasnú predstavu, v akom časovom horizonte sa to stane. V prvej reakcii žiadali opozíciu okamžite rokovať s vládou a zastaviť obsadzovanie vládnych budov. Povstanie na juhu postavilo biškekských opozičných vodcov pred hotový fakt. O tom, že na podobný vývoj neboli pripravení a situáciu nemali pod kontrolou, svedčia rabovačky v hlavnom meste a roztržky vo vládnom tábore, ktoré vyšli najavo bezprostredne po inštalácii novej moci. Kirgizské riziká Bezprostredne po prevzatí moci začali protagonisti niekdajšej opozície medzi sebou súťažiť o moc. Hoci prezidentom a premiérom sa stal vodca Ľudového hnutia Kirgizstanu expremiér Kurmanbek Bakijev, vo vláde sú zastúpené aj pravicové strany. Bakijevovým skutočným rivalom je však bývalý vicepremiér a minister bezpečnosti Feliks Kulov, líder sociálnodemokratického Národného kongresu Kirgizska. Kulov zatiaľ preukazuje dobrý politický inštinkt, keď si za spojenca vybral predsedu parlamentu Omurbeka Tekebajeva z juhu Kirgizska a usiluje sa na svoju stranu získať aj priaznivcov exprezidenta. Paradoxom kirgizskej „revolúcie“ je, že jedným z jej prvých krokov je – vyšetrenie okolností, za akých sa uskutočnila. Noví lídri sú teda v mene vlastných ambícií pripravení spochybniť legitimitu samotnej zmeny, vďaka ktorej sa dostali k moci. Rabovačky v Biškeku ukázali, že riziko občianskej vojny a rozpadu krajiny stále nie je zažehnané. Okrem sporov medzi regionálnymi klanmi je možným rizikom aj nárast vplyvu doteraz radikálnych islamských radikálov a bossov narkomafie, silných práve na juhu pri hraniciach s Uzbekistanom. Lídrom opozície sa zatiaľ darí eliminovať riziká, súvisiace s existenciou silnej uzbeckej menšiny. Miestni Uzbeci sa aktívne podieľali na občianskych nepokojoch, líderka ľavicovo-centristického bloku Ata-Žurt (Vlasť) a staronová šéfka diplomacie Roza Otunbajevová je uzbeckej národnosti. Momentálne je však väčším problémom, že noví uzbeckí lídri sú takmer bez výnimky starší ako 50 rokov, bývalí spolupracovníci Akajeva a pochádzajú zo sovietskej nomenklatúry. Aj preto len ťažko možno očakávať, že budú schopní splniť nádeje, ktoré do nich zbedačení obyvatelia vkladajú. Ak sa včas nepodarí prijať zásadné politické riešenia, ktoré budú rozhodujúce sily akceptovať, Kirgizsko čaká dlhé obdobie vnútornej nestability a stagnácie v oblasti ekonomických i politických reforiem. Druhý rozpad ZSSR? Gruzínsko, Ukrajina, voľby v Moldavsku mimovoľne natískajú tézu, že v súčasnosti máme do činenia s druhým rozpadom ZSSR. Občania krajín bývalého ZSSR majú dosť autoritatívneho modelu vlády, ktorý sa etabloval po roku 1991. Systému „riadenej demokracie“ i „tvrdého autoritárstva“, arogancie vládnucich a pretrvávajúcich mocenských privilégií elít, geneticky spätých s bývalou komunistickou nomenklatúrou. V priebehu 15 rokov od faktickej dekompozície komunistického systému sa začala vytvárať nová stredná vrstva, ktorá má pocit, že existujúca moc nedostatočne rešpektuje jej záujmy. Nie náhodou protesty na Ukrajine sponzorovali o. i. aj malí a strední podnikatelia a na Bielorusku štrajkovali trhovníci. V oboch prípadoch protestovali proti vydieraniu a kriminálnym metódam štátnej moci. Inde zas začiatkom 90. rokov uprednostnili vládu tvrdej ruky pred reálnym alebo domnelým rizikom krviprelievania, ale tieto vlády už nie sú schopné zabezpečiť prosperitu. Udalosti v Kirgizsku sú lekciou, ako sa môžu skončiť ekonomické reformy, realizované bez prínosu pre väčšinu obyvateľstva, ale aj bez demokracie a fungujúceho právneho štátu. Zároveň ukázali, že čím je režim agresívnejší voči vlastným občanom, tým menej predvídateľnejší a krvavejší môže byť výbuch nespokojnosti. Čím je režim represívnejší, tým je menšia šanca potenciálnych alternatívnych skupín kontrolovať nespokojnú verejnosť. To je zlá správa pre Uzbekistan, ale aj Kazachstan či Azerbajdžan a Arménsko. A, naopak, v Moldavsku, kde síce vyhrali komunisti, ale korektnosť volieb nikto zásadne nespochybňuje, sa revolúcia nekoná. Iba málokto však pochybuje, že moc v Turkménsku a Uzbekistane sa v prípade protestov nezastaví pred násilím. Spoločným menovateľom súčasných procesov v bývalých sovietskych republikách je volanie po zmenách. Preto ruskí dôchodcovia, ktorí volili komunistov alebo nacionalistov, nosili juščenkovské oranžové stužky, keď demonštrovali za svoje sociálne práva. A hoci udalosti v Kirgizsku sú skôr odstrašujúcim príkladom, ako by pád diktatúry nemal vyzerať, demonštranti v Bielorusku skandovali práve názov tejto krajiny. Najnovšie sa však kirgizské analógie spomínajú aj v súvislosti s vývojom v samotnom Rusku. No úspechy vládnych kandidátov v miestnych a regionálnych voľbách nič nemenia na narastaní sociálneho a politického napätia napr. v severoukaukazských republikách. Rovnako ako v uralskom Baškirsku je dôvodom nespokojnosti arogancia miestnej moci, nedemokratické praktiky, ale aj neochota federálnych úradov ustupovať „ulici“. Úplná verzia článku sa nachádza na stránke Spoločnosti pre strednú a východnú Európu, www.ssve.sk
