Trkotárium
Naozaj sa mi nežiada dovlačovať sem politické témy, ale povedal som si, že keď iní môžu od kultúry kibicovať do politiky... A vlastne je správne od stola kultúry kázať o politike, politiku takto skultúrňovať... Veď v politike nikdy nie je dosť kultúrnosti... Za nekultúrnosť však musím považovať, nemôžem si pomôcť, asi som obmedzený a konzervatívny, to, ak sa umelec, sám seba považujúci za nezávislého a kritického, púšťa do ospevovania nejakého politika... Psychológia moci nemilosrdne ukazuje: k moci sa derú väčšinou zločinci... Robiť z politika svätca? O tejto téme už bola reč v súvislosti s Lavríkovou knihou o Dzurindovom lete Slovenskom... pardón, lete na Slovensku... Problém vzťahu umelca k politikovi sa však opäť vynoril. A to v pravidelnej rubrike bodkaušami michala kaščáka v časopise bodkatýždeň. Autor, hudobník, spevák, bývalý ostrý kritik bývalého režimu, tu spomína na zážitky z Hviezdoslavovho námestia. Spomína na prejav súdruha amerického prezidenta a poznamenáva: „Slová o slobode neboli prázdnymi rečami niekoho, kto sa na slobodu iba hrá. Hovoril ich politik, ktorý má odvahu pre ňu niečo robiť – aj vtedy, ak tým stráca popularitu.“ Nechám teraz bokom obligátne poznámky typu, že tyrani radi rečnia o slobode a koľko hektolitrov krvi schne na Bushových paprčiach, a radšej sa spýtam: skadiaľ berie Kaščák istotu, že Bush je hodnotný, úprimný politik? Nuž od speváka, ktorý kedysi spieval, že: „čím chceš byť, čím chceš byť? udavač!“ nečakal som až takýto príval nablblého pátosu! Opäť sa pýtam, ako je možné, že nezávislý umelec vzhliada k akémukoľvek politikovi tohto sveta? Ak niečo Slovákov naozaj radikálne vlečie do záhuby, tak potom je to ich zmysel pre gýčovitý pátos. Som veľmi zvedavý, ako sa bude Kaščák, ale aj Lasica, ktorý je tiež hrdý na to („Nikto o nás nemôže povedať, že nekriticky zbožňujeme Ameriku. Ale, raz darmo, ťahá nás to tam.“), že šiel na námestie počúvať prefabrikovaný prejav ak už nie priam usvedčeného vojnového zločinca, tak aspoň najneschopnejšieho obchodníka z bushovského klanu, tváriť o päť rokov, keď sa ukáže, že vlastne... tento pajác z Texasu prebudoval starý dobrý Disneyland na Orwelland... Kaščák sa Bushovi teší preto, lebo Amerika je to, keď smiete mať dlhé vlasy. Náš „avantgardný“ umelec však zabúda na to, že dnešná Bushova Amerika už dávno nie je tou nezávislou Amerikou, ktorú tak obdivuje... Vonnegut v osemdesiatych rokoch písal, že moci sa chopila banda zločincov... Pred ním Brautigan písal o navždy stratenej slobodnej Amerike. Ginsberg a Burroughs hovorili o totalitnej Amerike, o svetovláde CIA. Paranoidné? Určite. Ale prečo by mali byť ich slová menej dôveryhodné ako drísty dnešného Busha? Kaščák si neuvedomuje to, že americká polícia vlásačov len strpí, no pre istotu ich ani na chvíľu nespúšťa z očú. Pre istotu ich radšej vopred legitimuje. Legitimuje takto aj namydlených menežérov v oblekoch? Vlasáč je v Amerike tak či onak podozrivý, nech príde kamkoľvek... Nech si len Kaščák a jemu podobní nič nenamýšľajú... Smutné, že Kaščák, ako nejaký najatý propagandista o krajine kojotov píše, že „sa svojím bojom proti totalite zaslúžila aj o to, že naša hudba môže žiť vlastným, slobodným životom.“ Nuž, zakaždým môže niekto žiť vlastným, slobodným životom. Musí len v pravý čas uhádnuť, na ktorú stranu sa pridať... Politika je svinstvo a chválospevy fanúšikov svetového policajta sa v ničom, ale naozaj v ničom nelíšia od kantát prisluhovačov komunistickej totality...
