Núdzové východy sme použiť nemuseli

Presne deväť dní trval let 7. ročníka Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu v Bratislave. Od 11. až do 19. marca 2005 mohol divák preletieť ponad Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko, na chvíľu zablúdiť do Kanady, na skok do Bulharska či Rumunska a pár minút ostalo i na Mauretániu či Maroko.
Počet zobrazení: 1346
15grand_voyage-m.jpg

Presne deväť dní trval let 7. ročníka Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu v Bratislave. Od 11. až do 19. marca 2005 mohol divák preletieť ponad Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko, na chvíľu zablúdiť do Kanady, na skok do Bulharska či Rumunska a pár minút ostalo i na Mauretániu či Maroko. Kino Istota sa tento rok totiž premenilo na lietadlo, my, diváci na pasažierov a filmové plátno na okno, cez ktoré sme prenikali do frankofónnych kultúr. Nastupovať a vystupovať sme mohli podľa ľubovôle. A či už sme pri tom použili padák alebo nie, isté je jedno - všetci sme let prežili! Tohtoročný festival hľadal odpoveď na v zásade jednoduchú otázku: Odkiaľ pochádzaš? Čo sa však na prvý pohľad zdá banálne, v konečnom dôsledku také vôbec byť nemusí. Napríklad francúzsky filozof Jacques Derrida, pôvodom z Alžírska, na otázku kde ste sa narodili? polemizuje v jednom televíznom rozhovore hneď niekoľko minút. Festival v Bratislave mal na nájdenie odpovede približne 216 hodín. Pomôcť mu nájsť ju malo 37 dlhometrážnych filmov, 1 kinosála a stovky divákov. Okrem úvodného dňa festivalu (ktorý otázku nastolil), sa každý premietací deň niesol v znamení jednej z možných odpovedí na položenú otázku. Odtiaľto a odinakiaľ (sobota), Z nás (nedeľa), Z nej (pondelok), Z viery (utorok), Z druhého brehu (streda), Zo zeme (štvrtok), Z detstva (piatok), Zo včera a zo zajtra (sobota). Filmy ako sprostredkovatelia odpovedí sa zhostili tejto úlohy každý svojím osobitým spôsobom. Nielen rozličná krajina pôvodu, ale aj jednoduchá skutočnosť, že každý človek má svoj spôsob videnia, zapríčinili, že každé predstavenie prinieslo odlišnú filmovú poetiku, vlastný štýl vyrozprávania príbehu, svojrázne herecké stvárnenie, iné sprostredkovanie emócií. A aj keď väčšina filmov pochádzala z francúzskej produkcie (čo bola trochu škoda), ukázalo sa, že i v jednej krajine sa môže pretnúť niekoľko kultúr, a tým pádom aj niekoľko rozdielnych podhľadov na život, špecifických vzťahov k náboženstvu, rodine či k sebe samému. Celý festival otvorila Cézarom za najlepší prvý film ocenená belgická snímka Quand la mer monte (Keď more stúpa) v réžii dvojice Yolande Moreau a Gilles Porte. Režisérka Y. Moreau si zahrala aj hlavnú úlohu, za ktorú si takisto tento rok odniesla sošku Cézara. Svoj film prišla osobne do Bratislavy aj predstaviť. Rada totiž skúma, ako na príbeh o žene, ktorá nie je ani veľmi pekná, ani príliš chudá a už vôbec nie najmladšia, zareagujú diváci. Film o herečke Iréne, ktorá je na turné so svojou monodrámou Špinavá záležitosť nevsadil na zložité dejové zápletky, atraktívnych hercov, ani na veľké výpravné scény, uprednostnil skôr intimitu vzťahu herca a diváka. Tak ako je publikum Špinavej záležitosti konfrontované s plnokrvným, miestami až drsným hereckým prejavom Iréne a je nútené stať sa súčasťou jej divadelného textu, tak aj divák sediaci pred filmovým plátnom preniká hercom hlboko pod kožu (aj keď to neznamená, že sa o postavách, ktoré stvárňujú, dozvie všetko – naopak, nedozvie sa takmer nič, len to, čo je podstatné). Iréne sa vo filme zamiluje do Driesa – nosiča obrých bábok. Ich vzťah však vonkoncom nie je založený na tradičných ľúbostných vyznaniach či stereotypných gestách. Naopak, je rovnako tragikomický a nevyspytateľný ako postava Irčne v jej monodráme, kde veľa závisí od reakcie publika a je takmer nemožné všetko vopred naplánovať. Improvizačný talent je nevyhnutný rovnako ako napätie z toho, kam a do čoho to všetko vyústi. I keď, ako hovorí Iréne vo svojom predstavení: „Dôležitý je začiatok milostných príbehov, na koniec sa vykašľať...“ Dva príjemné filmové zážitky priniesol utorkový večer – psychologický ponor do duše novinára v kanadskom filme 20h17, rue Darling (20h17, ulica Darling) režiséra Bernarda Emonda a 5 000 kilometrov dlhú púť otca a syna do Mekky prostredníctvom filmu Le grand voyage (Dlhá cesta), ktorý v marocko-francúzskej produkcii režíroval Ismaël Ferroukhi. Prvý spomenutý film je akýmsi dlhým monológom novinára Gérarda, ktorý vďaka sérii drobných náhod unikne smrti. Dom, v ktorom žije, totiž z neznámych príčin vybuchne. Väčšina z Gérardových susedov zomiera. A Gérard sa pýta: prečo som prežil práve ja? ja, ktorý som alkoholikom? ja, ktorý som celý život písal o katastrofách a obťažoval ľudí, ktorí ich prežili? má to zmysel? Film však v žiadnom prípade nie je patetickým pátraním po odpovediach. Pátraním síce áno, avšak aj keď Gérard navonok pátra po príčinách tragédie, odkrýva čoraz hlbšie najmä zákutia vlastného zmýšľania, svojej existencie, dôvody osobného zlyhania. Už šesť mesiacov abstinujúci alkoholik pod vplyvom tragédie opäť prepadá nebezpečnej závislosti a nevie, či dúfa po tom, aby ho niekto zachránil. Vyrovnávanie sa s osobnými a spoločenskými tragédiami nepôsobí ako práve originálny filmový námet. Dôležitý je však spôsob jeho adaptácie. Charizmatický Luc Picard v úlohe Gérarda, ale predovšetkým skvelý scenár urobili z filmu dielo, ktoré vonkoncom nemožno zaradiť medzi priemerné drámy. Vnútorná spoveď hlavného hrdinu je niečím viac než len obyčajnou filmovou replikou. Možno prekvapujúco dôležitejším je teda v 20h17, ulica Darling hovorené slovo a z obrazu sa stáva skôr sprievodná kulisa. Celkom iným filmom je tak trochu road-movie Le grand voyage. Cesta syna a otca z Marseille až do Mekky ponúka konfrontáciu generácií, kultúr, náboženstiev. Reda je študentom, ktorý sa pripravuje na maturitu, a to posledné, na čo má chuť, je absolvovať 5 000 dlhých kilometrov po boku svojho otca v rozpadávajúcom sa aute. Ten je totiž ortodoxným moslimom, ktorý nielen prísne dodržiava všetky zvyky svojho náboženstva, ale odmieta akékoľvek výdobytky modernej kultúry. Reda je zamilovaný, najradšej komunikuje cez mobilný telefón a k životu potrebuje mäso. Otec mu pri najbližšej možnej príležitosti odhadzuje mobil do smetí, skrýva fotku priateľky a mäso mu dovolí zjesť, len ak si chytí jahňa. Putovanie otca a syna nie je drámou, ale skôr tragikomickým dialógom dvoch odlišných charakterov, ktoré si cestu k sebe hľadajú postupne, kilometer po kilometri. Film zároveň odkrýva ľudskú tvár moslimského náboženstva, tvár celkom inú, akú obyčajne ukazujú médiá. Kanadský večer predstavil dva filmy: Littoral (Pobrežie) a La face cachée de la lune (Odvrátená tvár Mesiaca). Prvý z nich priniesol zvláštnu konfrontáciu komických prvkov a dramatických momentov v príbehu syna, ktorý sa snaží pochovať si otca v jeho rodnom Portugalsku. Potrebuje však prekonať niekoľko prekážok, popasovať sa s viacerými životnými výzvami, vyrovnať sa s minulosťou, naučiť sa akceptovať druhých. Film chcel byť tak trochu experimentom, priveľká snaha o prelínanie viacerých rovín v príbehu však napokon priniesla trocha rozpačitý výsledný dojem. I keď film získal Cenu Frankofónie a Cenu generálneho guvernéra Kanady, v porovnaní s filmami z predošlých dní sa ukázalo, že jednoduchosť a priamosť môžu niekedy byť tou lepšou cestou. S nápaditejším príbehom a jeho vtipným a originálnym spracovaním prišiel film režiséra a herca v jednej osobe Roberta Lepagea Odvrátená tvár Mesiaca. Lepage si zahral hneď obe hlavné úlohy (dvoch bratov), z ktorých jeden je úspešný bohatý moderátor počasia – homosexuál, druhý nešťastná existencia usilujúca sa už niekoľko rokov obhájiť svoju dizertačnú prácu založenú na presvedčení, že celý vesmírny program je výsledkom ľudského narcizmu. Ústredným motívom príbehu je vyrovnávanie sa bratov so smrťou ich matky, delenie jej majetku a s tým súvisiace spomínanie na detstvo. Švajčiarska režisérka Ursula Meier prišla predstaviť svoj film Les epaules solides (Silné ramená). Hlavnou hrdinkou je mladá atlétka Sabina, ktorá má nielen chuť víťaziť, ale aj odvahu postaviť sa za cenu víťazstva proti trénerovi, priateľkám, aj láske. Sabina je tvrdá – na seba i na ostatných. Akosi príliš rýchlo chce dospieť, neuvedomujúc si následky svojich činov. Film vznikol v rámci televíznej série filmov, ktoré sa mali zaoberať konfrontáciou mužského a ženského princípu. Ursula Meier konfrontuje to, čo muža a žena odlišuje viditeľne najviac – telo. Telo športovca je tvarovateľné, Sabina však stráca predstavu o tom, kam až je možné pri jeho formovaní zájsť a najmä – zabúda, že tvarovať možno aj dušu. Sabina sa tak nekonfrontuje len s mužským telom, ale aj so svojím vlastným. V závere filmu stojí na štarte behu na 400 metrov, no zároveň možno aj na štarte nového života. O chvíľu sa ozve výstrel a ona sa musí rozhodnúť – pot alebo sloboda – šport alebo život? V piatok večer festival uviedol predpremiéru filmu Jeux d´enfants (Detské hry). Režisér Yann Samuell chcel nakrútiť film o láske, o hre, o jednom detstve, ktoré pretrvá naveky. A presne to sa mu podarilo. Film svojou poetikou pripomína ten o Amélie z Montmartru, no toto je iný príbeh. Sophie a Julien sú priateľmi, ktorí skoro celý život hrajú tú istú hru: Vadí – nevadí! Keď mali osem, stanovili si pravidlá, no ani o tridsať rokov ich neopúšťajú. Či už im hra spôsobuje radosť, smútok alebo bolesť, neprestávajú s ňou. Pretože hra je hra a pravidlá sú neúprosné. A Sophie a Julien sú v jej rámci schopní všetkého. Búrať akékoľvek normy, vzpierať sa autoritám, ponižovať sa, riskovať, plakať. Len na jedno nevedia nájsť dostatok odvahy – povedať si, ako sa milujú. Detské hry sa zdajú byť nevinné. V skutočnosti však vedia byť kruté a dokážu hlboko zraniť. A vylízať sa z takýchto rán môže občas trvať aj niekoľko rokov. Yannovi Samuelovi sa podarilo vytvoriť rozprávkový príbeh, podporiť ho vynikajúcimi hereckými výkonmi a všetko to namixovať spôsobom, že na každú možnú námietku si poviete – nevadí! Detské hry vás naplno vytrhnú z reality, až vám je ľúto, že sa do nej opäť budete musieť vrátiť. Cenu publika napokon získal francúzsky dokumentárny film Mondovino režiséra Jonathana Nossitera, ktorý sa zaoberá výrobou vína. Film bol nominovaný aj v kategórii Najlepší európsky film na tohtoročnom Cézarovi. Kritika si za svojho víťaza zvolila francúzsko-belgický film reziséra Nadira Mokneche - Viva Laldjerie (Nech zije Alzírsko) o osudoch troch rozličných žien. Letecký výlet Medzinárodného festivalu frankofónnych filmov v Bratislave bol naozaj pestrý. Ponúkol pohľad do viacerých frankofónnych destinácií a zvládol to, možno povedať, bez nehody. Občas sa vyskytli menšie turbulencie či náhodné technické výpadky, piloti však všetko hrdinsky zvládli. Pasažieri boli vcelku trpezliví, len z času na čas sa ozvali drobné poznámky na adresu letušiek. Samozrejme, že v silách a možnostiach cestujúceho, ktorý píše tento článok, nebolo zvládnuť všetky filmové predstavenia. Tie, na ktoré sa vybral, však príjemne prekvapili. Ťažko zhodnotiť, či pomohli pri hľadaní odpovede na otázku Odkiaľ pochádzaš?, jedno je však isté – nech pochádzame odkiaľkoľvek, ako pasažieri frankofónneho festivalu by sme mali mať spoločné minimálne dve veci – lásku k filmu a lásku k francúzskemu jazyku. Tohtoročný letecký filmový zájazd sa skončil. Už teraz by sme si však mali „zabookovať“ letenku na budúci ročník. A dúfať, že aj potom sa let zaobíde bez núdzových pristátí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984