Reklama
Reklama

Lustračné histórie

Keďže na našom území vládli po dlhú dobu režimy, ktoré boli skôr opakom demokracie, na udržanie svojej moci používali tajnú políciu a základným predpokladom úspechu jej činnosti sú tajní agenti a donášači. Zároveň pre geopoliticky významnú polohu sa na naše územie sústreďoval záujem tajných služieb.
Počet zobrazení: 1267
10-m.jpg

Keďže na našom území vládli po dlhú dobu režimy, ktoré boli skôr opakom demokracie, na udržanie svojej moci používali tajnú políciu a základným predpokladom úspechu jej činnosti sú tajní agenti a donášači. Zároveň pre geopoliticky významnú polohu sa na naše územie sústreďoval záujem tajných služieb. Predaný libretista Predanej nevesty Tej televíznej reklame na jednej z českých televíznych staníc sa mi akosi nechcelo uveriť. Sabinova ulica... Karel Sabina vošiel do českých dejín z dvoch dôvodov. Jednak je autorom libreta českej národnej opery Predaná nevesta a ďalších opier (Smetanovej Branibori a Čechách a Blodkovej V studni a i.), no zároveň vošiel do dejín aj ako konfident c. k. tajnej polície. Zavolal som preto do Prahy svojmu priateľovi novinárovi Jindřichovi Beránkovi. Ten mi odpovedal e-mailom: „Sabinova ulice je na Žižkově, je to malá ulička, která ústí do Prokopovy ulice (to je hlavní průjezdní třída). Proti Sabinově ul. ústí do Prokopovy ulice Lipanská. Je to v místě, kde Prokopova prochází Havlíčkovým náměstím.“ V revolúcii v roku 1848 patril Sabina k radikálnemu krídlu. Po prepustení z väzenia došlo v jeho názoroch k radikálnemu prelomu. Lenže spochybnenie hodnôt mladosti k tomu, aby sa niekto stal konfidentom. Keď bol odhalený, pred morálnym súdom popredných českých činiteľov sa hájil tým, že po prepustení na slobodu upadol do biedy a nik z národovcov mu nechcel poskytnúť žiadnu pomoc. S políciou síce spolupracoval, ale jeho raporty nemali žiaden význam. Jindřich Beránek mi napísal: „Pokud jde o Sabinova udání, za nejzávažnější lze považovat jeho relace o pobytu české delegace v čele s Palackým v Moskvě. Zneužil k tomu svého zetě, což byl mimochodem mladší syn Vávry Haštalského, se kterým byl Sabina zatčen a souzen. Mladý Vávra odjel do Moskvy jako zpravodaj Národních listů. Sabina jej požádal, aby mu posílal zajímavé podrobnosti, s kým se naši politici v Moskvě setkali apod. Má prý domluveno, že bude psát o společenských kontaktech do německých novin. Když jeho zeť posílal dopisy s informacemi, nosil je Sabina policejnímu komisaři. Sabina sám byl několikrát nařčen ze zrady, ale vždycky se z toho nějak vylízal. Až jednou spadla klec a zasedl národní soud v bytě JUDr. Kučery, což byl v dnešní terminologii ústřední tajemník mladočeské strany. (Sabina jej např. doprovázel na Kučerovu útratu na svatební cestě – a taky odtud „poctivě“ referoval.) Když se Eduard Vávra dověděl, jak byl zneužit, opustil Čechy a se svou ženou, Sabinovou dcerou, odjel do Ruska, kde (mj. v Oděse a pak někde v Pobaltí) vydával burzovní noviny. Tam také zemřel a teprve potom se Sabinova dcera (snad se jmenovala Eufrasina nebo nějak tak) vrátila a dosloužila nemocnému a osamělému otci.“ Pripomínam, že v opere Predaná nevesta jej hlavná postava Jeník predá svoju milú Mařenku dohadzovačovi Kecalovi, samozrejme, s podmienkou, ktorá neskôr celú operu šťastne zakončila. Lenže Jindřich Beránek ma upozornil, že suma zaplatená Kecalom sa rovnala konfidentskej odmene vyplácanej Sabinovi tajnou políciou. „Chudobný“ Sabina zarábal oveľa viac než napríklad autor hudby v Predanej neveste – Bedřich Smetana ako dirigent Prozatímního divadla. Svoj názor na Sabinu Jindřich Beránek vyjadril lapidárne: „Byl to zkrátka hajzl všech hajzlů.“ V tejto súvislosti musím upozorniť na istú záhadu. Počas nacistickej okupácie Július Fučík napísal štúdiu o Sabinovi; hoci dôkazy o Sabinovom konfidentstve boli uverejnené, snažil sa ho obhajovať. Písal, že na sklonku života Sabina podporoval vznikajúce robotnícke hnutie a iba robotníci šli na jeho pohreb. Žeby bol Fučík taký naivný, že ho nenapadlo, že svoju konfidentskú rolu mohol Sabina, keď pohorel u „národovcov“, naďalej zohrávať ako „priateľ robotníkov“? Zmrvený Mrva a prešvihnutý Šviha České slovo „mrva“ možno do slovenčiny preložiť ako „hnoj“. Vďaka konfidentovi c. k. tajnej polície dostalo aj význam „konfident“ či „udavač“. Kým v prípade Sabinu nie je jasné, nakoľko rakúsko-uhorské orgány zneužili jeho udania, Mrvove informácie slúžili na vykonštruovanie monstrprocesu proti údajnej protirakúskej organizácii Omladina, ktorý mal zastrašiť protirakušiacky orientovanú českú verejnosť. Od začiatku 90. rokov predminulého storočia sa v českých krajinách začala zostrovať vnútropolitická situácia. Predovšetkým mladá generácia dávala čoraz viac najavo svoj odpor voči monarchii. Od jari 1893 mladí ľudia začali vytĺkať okná vyšším predstaviteľom vládnej moci a rôznymi spôsobmi tupiť jej symboly, napríklad boli prefarbované štátne znaky na poštových schránkach. Vláda v septembri 1893 vyhlásila štatárium. Rudolf Mrva bol telesne postihnutý, nešťastný človek. Sníval o tom, ako by mohol vyniknúť a získať úctu čo najširšej verejnosti. Spolu s niekoľkými chlapčiskami predpubertálneho veku založil tajný spolok Podzemná Praha, ktorý sa mal zamerať na hľadanie zakopaných pokladov. Po čase polícia odhalila, že za záhadným vniknutím do niekoľkých pivníc je Mrvov tajný spolok. Polícia dala Mrvovi na výber, buď ísť pred súd, alebo sa stať policajným konfidentom. Nešťastníka zlákala možnosť byť konfidentom, a tak ovplyvňovať osudy ľudí. Počas štatária polícia pozatýkala viacero mladých ľudí, ktorí mali byť súdení nie za výtržnosti, ale za členstvo v protištátnej organizácii Omladina, ktorá mala mať nebezpečné plány. Medzi obvinenými sa ocitli mladíci, ktorí mali neskôr popredné miesta v českom politickom živote; z budúcich ľavicových činiteľov to bol S. K. Neumann či František Modráček, kým zasa dôležitú úlohu v pravicovej politike zohrával Alois Rašín alebo Antonín Hajn. Jedným z korunných svedkov mal byť Mrva. Ten sa odpustil neuveriteľnej chyby. Chcel ohúriť jednu slečnu, ktorej požičal zápisník so svojimi údajnými básňami, lenže v zápisníku boli aj poznámky, ktoré dokazovali jeho konfidentstvo. Priatelia omladinárov ho potom zavraždili, údajne vtedy, keď zdobil vianočný stromček. Táto vražda sa však hodila rakúskym úradom ako dôkaz, že ich tvrdenia o Omladine neboli vykonštruované. České slovo „průšvih“ súvisí s inou aférou, ktorá však bola skôr komická a absurdná, no nie tragická. V marci 1914 sa niektorým českým poslancom za mladočeskú stranu dostali do rúk dôkazy, že poslanec na národných socialistov JUDr. Karel Šviha je na výplatnej listine polície ako jej konfident. V skutočnosti však nešlo o donášanie či udavačstvo, ale o niečo iné. Následník trónu František Ferdinand bol povestný svojou lakomosťou. Karel Šviha preň vypracoval niekoľko elaborátov o českej politickej scéne. V dnešnej terminológii by sa dalo povedať, že to boli skôr politologické štúdie než akékoľvek udania. Nešťastný Šviha mal však priveľké dlhy, a preto od následníka trónu požadoval honorár. Ten ho však nevyplatil zo svojho vrecka, ale z účtu tajnej polície. Ostatne, podobné štúdie pre následníka trónu vypracovával aj slovenský politik a budúci československý premiér Milan Hodža. Pokiaľ viem, žiadny honorár nechcel, úplne mu stačilo vedomie, že budúci cisár chcel zrušiť dualistickú formu Rakúska-Uhorska a premeniť ho na federáciu národných územných jednotiek. Podľa arcivojvodových plánov sa na mape sfederalizovanej monarchie malo zjaviť aj Slovensko. Švihovu aféru o niekoľko mesiacov skoncovali výstrely v Sarajeve. „Lustrovaní“ predsedovia vlád Hoci Hodžove kontakty s Františkom Ferdinandom boli známe, jediným postihom bol výsmešný epigram. Po prvej svetovej vojne sa na celú záležitosť zabudlo. Lenže historickými lustráciami by neboli prešli iní dvaja premiéri, predseda vlády vojnovej Slovenskej republiky Vojtech (presnejšie Béla) Tuka a predseda vlády Československej republiky a neskôr Československej socialistickej republiky Viliam Široký. Vojtech Tuka bol nepochybne talentovaný právny teoretik, ktorý ešte ako veľmi mladý získal profesúru. Pôsobil najprv na budapeštianskej a neskôr Alžbetínskej univerzite. Po prvej svetovej vojne vystupoval ako človek, ktorý si uvedomil, že jeho hlásenie sa k maďarskej národnosti bola chyba, a pocítil nutnosť vrátiť sa k svojim slovenským koreňom. Ako renomovaný právnik urobil v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane neuveriteľne rýchlu kariéru. V roku 1929 sa dostal pred súd. Podnetom bol jeho článok Vacuum iuris, kde tvrdil, že Martinská deklarácia obsahovala tajnú doložku, ktorá po desiatich rokoch spochybňovala existenciu Československa. Nakoniec bol odsúdený ako maďarský agent. Hoci už na procese boli predložené dôkazy, že je maďarský agent, československé úrady niektoré podstatné utajili. Išlo o to, že ich zverejnenie by zasa ohrozilo agentov československej tajnej služby v Maďarsku. Hoci Tuka dostal 15 rokov, prepustený bol už v roku 1938. Po prepustení zmenil svojich pánov. Nekonal podľa príkazov Budapešti, ale Berlína. Vo vojnovej Slovenskej republike zastával funkcie predsedu vlády, ale istý čas aj ministra zahraničných vecí. Okrem iného bol zodpovedný za účasť ľudáckeho režimu na tragickom osude Židov. Po vojne sa dostal pred súd, ktorý ho odsúdil na trest smrti. Hoci priezvisko Široký vyzerá ako slovenské, Viliam Široký sa až do roku 1944 hlásil k maďarskej národnosti a podobne ako Tuka sa k slovenskej začal hlásiť až na „vyšší“ príkaz. V roku 1941 sa dostal do rúk nemeckého gestapa. Bol slovenský občan a ľudácke úrady ho Nemcom iba „požičali“. Legenda tvrdila, že mlčal. V skutočnosti však gestapu odovzdal mikrofilm s inštrukciami Komunistickej internacionály, ako organizovať partizánske hnutie na Slovensku. V Moskve, podľa niektorých indícií, o tom vedeli, lenže práve preto sa hodil do vysokých funkcií – predsedu Komunistickej strany Slovenska, člena politbyra KSČ a potom od roku 1953 do 1963 predsedu československej vlády... Ruskí agenti Zdeněk Mlynář v knihe Mráz prichádza z Kremľa píše o zaujímavej okolnosti: často sa vysokopostavení stranícki funkcionári správali až príliš ponížene k niektorým zdanlivo bezvýznamným. Príčina bola v tom, že dotyční „bezvýznamní“ boli agentmi sovietskej tajnej služby. Napríklad istý český historik nielenže neodvolal nepravdy, ktoré napísal o Slovenskom národnom povstaní a osobne Gustávovi Husákovi, ale bolo o ňom známe, že sa okolo neho sústreďovala akási frakcia. Keď som sa spýtal dnes už nežijúceho profesora histórie, prečo je Husák voči tomu taký pasívny, dostal som odpoveď, že ani Husák nemôže nič robiť, onen český historik je sovietsky agent. Po roku 1968 istotne ZSSR začal svoju agentúru u nás posilňovať. Nik však ani len nepoložil otázku, či sa náhodou sovietski agenti nestali dnes významnými politikmi. V súčasnosti sa zverejňujú mená agentov ŠTB, nikoho však ani len nenapadlo položiť otázku, ako to bolo a aj dnes je s agentmi KGB. Žeby súčasné Rusko už nevyužívalo ich služby? Pravda ostáva zamknutá v moskovských archívoch. Ten, kto pozná pravdivú odpoveď na tieto otázky, nedávno navštívil Bratislavu, som si však istý, že nik nemal odvahu ich položiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama