Fiktívna sociálna politika

Inak ako fiktívnou sa nedá nazvať politika, ktorá neberie ohľad na reálny dosah. Takouto politikou, respektíve politickou agendou, ktorú štát postupne presúva na samosprávu, je aj sociálna sféra. Novelizácia zákona o pomoci v hmotnej núdzi je príkladom toho, ako štát odsúva ruky od problémov, ktorých riešenie musí byť v prvom rade súčasťou jeho rozhodnutí. Uvedený zákon okrem iného stanovuje obciam pri prenesenom výkone štátnej správy povinnosť zabezpečiť základné životné podmienky (dávku v hmotnej núdzi, príspevok na zdravotnú starostlivosť, ochranný príspevok a za špecifických podmienok aj aktivačný príspevok). Zároveň obciam stanovuje „povinnosť priznávať aktivačný príspevok a príspevok na bývanie“. Tu sa dostáva do konfliktu samotný zmysel sociálnej politiky so slovenskou realitou. Bolo by naivné myslieť si, že samosprávy, ktoré sa už topia v množstve vlastných existenčných problémov, sa tešia na ďalšie úlohy, a to v sociálnej sfére. Ich „radosť“ je o to trpkejšia, že aktivačný príspevok i príspevok na bývanie budú od 1. 1. 2006 vyplácať zo svojich vlastných rozpočtov. Najväčší problém týchto dávok boli doteraz oneskorené platby zo strany štátu samosprávam. Od budúceho roka už nebudú netrpezlivo čakať na to, kedy sa tieto financie objavia na ich účtoch. Sociálne odkázaným ľuďom totiž podľa nového zákona budú musieť prostredníctvom týchto dávok pomáhať výlučne z vlastných prostriedkov. Samosprávy musia už v týchto týždňoch rozmýšľať nad tým, ako nastavia svoj sociálny systém tak, aby ľudia, ktorí žiadajú sociálne príspevky (evidentne ich pre svoje prežitie potrebujú), ich z mestských peňazí aj dostali. Pre tento zámer je potrebné prijať na úrovni samosprávy jej najvyšší zákon– všeobecne záväzné nariadenie. To stanoví pravidlá hry, teda určí podmienky, na ktorých základe budú občanom vyplácané dávky, a zároveň stanoví ich výšku. Ak občan požaduje aktivačný príspevok či príspevok na bývanie, určite je to preto, lebo jeho sociálna situácia je od týchto financií závislá. Otázne však je, aký veľký balík budú môcť samosprávy zo svojich zdrojov vyčleniť na tento účel. Je viac ako pravdepodobné, že tento balík nebude postačovať, a tak sú len dve možností: buď budú pravidlá hry nastavené tak, že peniaze poputujú do rúk všetkých, ktorí ich reálne potrebujú, ale tým bude tento objem malý, alebo príspevok bude v dostatočnej výške, ale len pre malú sociálnu skupinu. Tak či onak, jedno je už teraz isté. Sociálna politika za týchto okolností nesmie byť v takejto podobe, ako je, a jej nositeľom v tejto chvíli nesmie byť samospráva. Inak to bude fiktívna sociálna politika, ktorá sa navzájom vylučuje s realitou. Autor sa venuje verejnej správe