Nepríjemné prekvapenie spoza Atlantiku
George Bush navrhol na prezidenta Svetovej banky Poula Wolfowitza. To už všetci vieme. Onedlho budeme vedieť aj to, či sa Európska únia rozhodne tohto popredného washingtonského neokonzervatívca zastaviť (pretože len ona má tú možnosť), alebo túto horkú pilulku prehltne v záujme záchrany americko-európskeho kartelu. Môžeme sa len dohadovať, čo k tomu rozhodnutiu amerického prezidenta priviedlo. Muselo mu byť vopred jasné, že bude nepopulárne. Výber i spôsob, akým sa k nemu dospelo, však jedno signalizuje jasne – ani po nedávnej „ofenzíve šarmom“ nie je americká vláda o nič otvorenejšia multilateralizmu. Neochota komunikovať Naznačuje to hneď niekoľko faktov – keď sa Wolfowitzovo meno objavilo pred časom medzi kandidátmi prvýkrát, 24-členný výbor Svetovej banky, ktorý inštitúciu spravuje v mene jej 184 členov, túto možnosť podľa agentúry Reuters odmietol, rovnako ako súčasný prezident Wolfensohn. Na prekvapení ostatných krajín i medzinárodných mimovládnych organizácií po tom, ako bolo Wolfowitzovo meno oficiálne oznámené, vidieť, že americká administratíva s nimi o tejto veci vopred do hĺbky nediskutovala (aj minister obchodu USA v americkej tlači priznal, že hovorili len o všeobecnej kvalifikácii, nie o menách). Okrem toho Bush si na zverejnenie svojho „darčeka“ vybral moment, keď bol súčasný prezident Svetovej banky na druhej strane Atlantiku – čo vzhľadom na jeho predchádzajúci postoj asi nebude náhoda. Bush využil nepísanú dohodu v rámci americko-európskeho kartelu (Európania majú šéfa Medzinárodného menového fondu, USA zas Svetovej banky), no takýto unilateralizmus je najlepším spôsobom, ako zabrániť banke napĺňať mandát. Spojené štáty síce môžu byť v dostatočnej silovej pozícii na to, aby svojho kandidáta pretlačili, to ho však ešte nespraví úspešným. Posledných desať rokov, počas ktorých viedol SB Wolfensohn, ukázalo, že jej politika má šancu byť úspešná len vtedy, keď ju ostatní partneri – rozvojové krajiny, mimovládne organizácie – prijímajú s dôverou, nie z nanútenia. Wolfowitz, jeden z ideológov neokonzervativizmu, však určite nebude centrom sympatií rozvojových krajín, ktoré sa na súčasnú americkú zahraničnú politiku pozerajú (v lepšom prípade) s podozrením. Ak sa dostane na čelo SB, dá sa tiež očakávať výrazné ochladenie, ak nie zmrazenie, sľubne sa rozvíjajúcich vzťahov banky s mimovládnymi organizáciami. Vyjadrenia Greenpeace, Priateľov zeme, Action Aid a mnohých iných organizácií z rozvinutého i rozvojového sveta nesú jeden spoločný odkaz – odmietnutie. Nový kurz Negatívny môže byť aj Wolfowitzov vplyv na politiku Svetovej banky. Po katastrofálnych 80. rokoch, počas ktorých sa stali štrukturálne programy nanucované Svetovou bankou krajinám s hospodárskymi ťažkosťami synonymom zlyhania a jednou z príčin prehlbovania krízy v rozvojovom svete, prišiel jej odchádzajúci prezident s empatickejšou rozvojovou doktrínou. Hoci sa nevymanila z ideologickej kazajky liberalizmu, predsa sa viac priblížila realite, špecifickým potrebám jednotlivých krajín. Premena „štrukturálnych programov“ na „programy boja proti chudobe“ nebola len reklamným ťahom, ale aj čiastočnou korekciou kurzu, väčším zameriavaním sa na riešenie konkrétnych príčin chudoby v jednotlivých rozvojových krajinách, a nie nanucovanie striktne ideologického programu „deregulácie a privatizácie“. Čo prinesie Wolfowitz? Prvou možnosťou je, že Bushova vláda ho poslala do Svetovej banky „do dôchodku“, keďže sa už stačil zdiskreditovať spôsobom, akým priviedol svet k irackej vojne a, to predovšetkým, akým riadil následnú „rekonštrukciu Iraku“ (napríklad tvrdením, že iracká vojna a rekonštrukcia sa „zaplatí sama“ – teda z výnosov z ropy, pričom zatiaľ stála americký rozpočet asi 300 miliárd dolárov, kritikou „značne prehnaných“ tvrdení generála Sinsekiho, že na zvládnutie postkonfliktnej situácie bude potrebných niekoľko stotisíc vojakov, či medzičasom legendárnou predpoveďou o davoch, ktoré budú s kvetmi vítať amerických vojakov v Bagdade). V takom prípade by od neho v Svetovej banke hrozilo menšie nebezpečenstvo. Bohužiaľ, je to nepravdepodobné – Bushova administratíva neukazuje žiaden náznak kritického prehodnocovania irackého dobrodružstva. Omnoho pravdepodobnejšia je druhá možnosť – že Wolfowitz ide do Svetovej banky, aby v nej, a jej prostredníctvom aj v celom svete, šíril neokonzervatívne predstavy. Predstavy Bieleho domu Len krátky náčrt toho, čo Bushova vláda v oblasti rozvoja pre svet pripravuje: Svetová banka má prestať poskytovať úvery a namiesto toho poskytovať len granty. Na prvý pohľad je to štedrý názor, no naozaj len na prvý – finančná základňa banky sa má stenčiť, a tak jej schopnosť financovať rozvoj v skutočnosti poklesne. Okrem toho schopnosť poskytovať granty bude závisieť od ochoty bohatých krajín dávať na ne peniaze, táto ochota zas bude úzko zviazaná s napĺňaním ich vlastných úzkych záujmov. Ďalej – za posledných desať rokov sa oslabili (aj keď nie dostatočne) podmienky, ktoré Svetová banka ku svojim úverom pripája, a súčasne sa do navrhovania programov intenzívnejšie zapájali recipientské krajiny. Bushova vláda svoju vlastnú rozvojovú pomoc veľmi rada viaže na celý komplex podmienok – no tie sa netýkajú „šírenia demokracie“, ako by si niekto mohol myslieť, ale omnoho prozaickejších hospodárskych záujmov (populárna je podmienka, aby boli poskytnuté úvery použité na zakúpenie amerických tovarov alebo aby boli firmám v USA pridelené súvisiace kontrakty). A pokiaľ ide o zapájanie krajín do tvorby programov, pri doterajšom obraze práce väčšiny členov Bushovej administratívy (Wolfowitza vrátane) je potrebná veľká dávka fantázie, ak si chcete predstaviť potenciálneho nového prezidenta Svetovej banky ochotného meniť svoje názory v diskusii s partnermi. Schopný manažér? K problémom s P. R. a ideológiou treba pripočítať ešte aj profil samého Wolfowitza. Advokáti jeho menovania tvrdia, že ide o človeka so záujmom o ľudské práva, schopného riadiť veľkú inštitúciu, čo dokázal pôsobením v Pentagóne. Vo funkcii veľvyslanca v Indonézii počas Suhartovho režimu bol možno aktívny a úspešný, no len pri zabezpečovaní výhodných kontraktov pre americké firmy, nie v demokratizácii režimu. O jeho manažérskych schopnostiach zas nesvedčia len vyhlásenia niektorých kolegov z Pentagónu, ktoré sa objavili v amerických médiách (možno ich parafrázovať slovami „ideológ neschopný zamýšľať sa nad nevyhnutými technickými detailmi“), ale aj spôsob, ako „zvládol“ najväčší rekonštrukčný a rozvojový projekt USA od Marshallovho plánu – „rekonštrukciu Iraku“. Ak sa na ňu nepozeráme práve z pohľadu firiem, ktoré získali tučné kontrakty, dá sa charakterizovať len jedným slovom – katastrofa. Pohodlný kartel Hoci schopnosť Wolfowitza riadiť Svetovú banku spochybnili mnohé vlády, medzinárodné organizácie, dokonca i zamestnanci banky, dosť pravdepodobne si budeme musieť zvyknúť. A ak sa budú chcieť Európania sťažovať, vinu by mali hľadať aj u seba. Svetová banka je spolu s Medzinárodným menovým fondom (a čiastočne aj Svetovou obchodnou organizáciou) súčasťou pohodlného kartelu, v ktorej si európske krajiny (konajúce zväčša spoločne pod dáždnikom EÚ) a Spojené štáty podelili moc. SB i MMF sú akciové spoločnosti, v ktorých sú Spojené štáty najväčším individuálnym akcionárom (v SB majú asi 16 percent) a po nich nasledujú Japonsko a európske krajiny (EÚ má v SB spolu asi 30 percent). Sedem najbohatších krajín má v banke dohromady asi 70 percent hlasov, a tak na čom sa dohodnú, to sa stáva rozhodnutím SB. Ako už bolo spomínané, panuje nepísaná dohoda o rozdelení postov. Teoreticky môže EÚ Bushovu nomináciu zablokovať – rovnako ako Spojené štáty zablokovali európskeho kandidáta na prezidenta MMF –, nie je to však pravdepodobné. V hre je viac ako len snaha udržať „oteplenie vzťahov medzi brehmi Atlantiku“. Ak by sa americko-európsky kartel vo Svetovej banke (a tým aj v MMF) rozpadol, oba bloky by tým mohli stratiť, pretože v systéme pohyblivých koalícií by museli robiť rozvojovým krajinám väčšie ústupky. A v tom je pravdepodobne aj poučenie z celej „aféry Wolfowitz“. Svetová banka rada zdôrazňuje, že nevyhnutnou podmienkou udržateľného ekonomického rozvoja je transparentná a demokratická vláda. Ona sama však takou vládou riadená nie je – šéf je vyberaný za zavretými dverami Bieleho domu a odsúhlasený správnou radou, v ktorej má pohodlnú väčšinu úzka skupina bohatých krajín. Takto nedemokratický systém nemá žiadne efektívne nástroje na to, ako sa vyrovnať s autokratmi sledujúcimi unilaterálne vlastné záujmy či ideológiu.
