Trkotárium

Nad skutočnostnými performanciami, teda televíznymi predvádzaniami skutočnosti, reč je opäť o reality shows, kdekto dnes ohŕňa nos, väčšina však kuká jak najatá. O 106. Je na čo. Na stredoeurópsku interpretáciu západniarskeho gladiátorstva. Na ťarbavosť moderátorov. Na ich šušľanie, vychrtlosť, žalostnú slovnú zásobu. Na lacnotu kostýmov. Na proces výroby osobnosti. Na pot a slzy účinkujúcich. Na nádej a zúfalstvo v očiach rodičov účinkujúcich… Mňa na sledovaní reality shows najväčšmi vzrušuje onen proces prerodu. Fascinuje ma, ako sa z osoby, ktorá na samom započatí televízneho šou pôsobila ako nevýrazná, na rýchly neúspech odsúdená, málo priebojná myš, postupne stane podmanivá, šarmantná hviezdička. Myslím to úplne vážne. Na reality shows môže človek spoľahlivo odpozorovať, ako to v živote (naozaj) fičí. Ako fungujú skryté zákonitosti osobnostnej metamorfózy. Ako pracuje transfigurácia. Je to groteskné zistenie, ale reality show, ktorá má odhaľovať čo najviac, väčšine divákov, ktorých zaujíma len pestrá dekorácia a prvoplánová čitateľnosť, aj tak nevyzradí, že show možno (veľmi pravdepodobne) nechtiac odhaľuje aj „hru“ nezjavných síl. Hru, v ktorej sa zo suveréna stáva porazený, z plachého miláčik obecenstva a z toho, kto počas celého trvania nenápadne udržuje stabilný slušný štandard, vždy o vlások unikajúc vyradeniu, sa nakoniec vykľuje víťaz. V tejto hre sa „zviditeľňuje“ mechanizmus vyčerpania a nabíjania. A tak sa „pod čiarou“ (kon)textu reality shows potíšku realizuje múdrosť známa z evanjelií: z prvých budú poslední a z posledných prví… Čo je na tom zlé, ak vyššiespomínanú pravdu o tom, že nie vždy je všetko stratené a že Fortúna je aj naďalej vytrvalo vratká, budú ľuďom pripomínať toľko odsudzované televízne zábavné relácie, keď už ju raz prestali v zrozumiteľnej a pútavej podobe tematizovať tzv. hodnotné umelecké žánre? Čo na tom, že sa v mlynisku zábavného priemyslu stávajú z hercov šašovia? Stále je to lepšie ako keby sa zo šašov mali stávať herci. Nech si teda vážení namosúrení snobskí intelektuáli radšej láskavo dajú pohovček a prestanú do skutočnostných kabaretov vŕtať. O ich hypnagogické kusy záujem obecentstva neupadol preto, lebo kultúrnych inštitúcií sa zmocnila banda lúpežníkov a ogrgeľov, ale preto, lebo konečne nastáva smrť tých foriem, ktorými sa chceli vraj prihovárať čo najväčšiemu počtu ľudí dobrej vôle a dobrého vkusu. Nepadli sme z jablone a najmä nie na hlavu: vieme, my smrteľníci, dobre, že prihovárať sa chceli len sebe, svojmu mediálne nevydarenému narcizmu.