Reklama
Reklama

Túžba po tvorbe

V závere knihy Nezabúdanie Albert Marenčin hovorí: „Predovšetkým si myslím, že to, čo sa niekomu môže javiť ako názorový galimatiáš, nie je v skutočnosti nič iné ako prirodzený sled vývinových zmien a pribúdajúcich skúseností a poznatkov, ktoré sa vo mne vyše polstoročia vrstvili ako letokruhy v kmeni stromu, pričom ani jedna vrstva nebola, ani dodnes nie je v protiklade k ostatným, ale každá sa harmonicky druží k predošlej a vytvára predpoklad pre nasledujúcu.
Počet zobrazení: 1108
14_marencin-m.jpg

V závere knihy Nezabúdanie Albert Marenčin hovorí: „Predovšetkým si myslím, že to, čo sa niekomu môže javiť ako názorový galimatiáš, nie je v skutočnosti nič iné ako prirodzený sled vývinových zmien a pribúdajúcich skúseností a poznatkov, ktoré sa vo mne vyše polstoročia vrstvili ako letokruhy v kmeni stromu, pričom ani jedna vrstva nebola, ani dodnes nie je v protiklade k ostatným, ale každá sa harmonicky druží k predošlej a vytvára predpoklad pre nasledujúcu. Až jedného dňa ten strom padne a rozpília ho, prezradia jeho letokruhy iste oveľa viac, ako dnes môžeme iba tušiť.“ Ako nakoniec letokruhy každého z nás… Prezradia, alebo radšej romanticky zahmlia… O nás oveľa viac… Oveľa viac sentimentálnych rozmerov, než koľko si dokážeme pripustiť… Kniha Nezabúdanie, ktorá nielen chcela byť, ale aj sa stala a teraz aj je knihou rozhovorov, prezrádza toho celkom dosť... Často však nie veľmi do hĺbky a len opatrne detailnícky… V medziach sálonnej avantgardnosti… Opatrnícky detailne? Hoci Nezabúdanie je knihou rozhovorov, a preto sa oprávnene očakáva, že sa v nej viac hovorí, ako píše, predsa len nezostáva nič iné, len konštatovať, že predsa len je knihou starostlivo spísanou… Knihou knižných rozhovorov… Koniec koncov, netají sa tým ani ten, kto je v knihe oslovovaný: „Oleg Pastier mi totiž navrhol sériu rozhovorov, ktorých ústrednou témou mali byť moje spomienky, a výslednou formou akési dialogizované memoáre – a ja som jeho ponuku prijal. V tomto duchu sme potom viedli takto koncipované rozhovory a on ich priebežne uverejňoval v týždenníku Mosty od júla do septembra 1999.“ Ďalej z úvodu vysvitá, že museli prejsť ďalšie roky, ktoré „materiál“ ďalej čírili, až kým neuzrel svetlo sveta aj v knižnej podobe… Podľa vysvetlenia Alberta Marenčina by mali tieto rozhovory mnohé vysvetliť: „Mal som pocit, že sú to vlastne iba fragmenty tých nekonečných rozhovorov, aké odnepamäti vedieme všetci so svetom a predovšetkým sami so sebou a že zrejme rovnako fragmentárne a neúplné je i moje svedectvo, ktoré o sebe vydávam, aj ten imaginárny autoportrét, ktorý takpovediac nevdojak načrtávam a že sú na ňom nepresnosti a nejasnosti, ba i biele, akoby nezmapované miesta, ktoré treba odstrániť, aby nevyvolali mylné interpretácie a dohady.“ Nemyslím si, že vďaka Nezabúdaniu sa mylné interpretácie a dohady v spojitosti s tým, kto je Albert Marenčin, aké je jeho miesto v slovenskej literatúre a čo ešte je a čo už nie je surrealizmus, zastavia… Ten, kto pozná Marenčinovo prekladateľské dielo, nemôže zapochybovať o tom, že bez jeho „príspevku“ by bola slovenská prekladová tvorba výrazne chudobnejšia… Ten, kto pozná Marenčinove básne, automatické a snové texty, môže ich mať rád, lebo pripomínajú zo surrealizmu to najlepšie, to staré dobré, dôverne hravé a surrealistickú tvorivú metódu i filozoficko-estetický program potvrdzujú, čímsi ho aj obohacujú, no už sotva ho vybavujú ďalšou pružnosťou pre nastávajúce desaťročia… Marenčinovi očividne ide o vyhnanie diabla dezinterpretácií a nedorozumení z kedysi nepoškvrneného raja surrealizmu… Od neho väčšiu autoritu v posudzovaní čistoty surrealizmu zrejme nenájdeme… No aj tak… Na jednej strane cítiť, že oprávnene kritizuje kritikov surrealizmu, ktorí surrealizmus delia na ortodoxný, autentický, doznievajúci a pretrvávajúci, na druhej strane však, čo je zlé na tom, ak sa hovorí o postsurrealizme a prečo by niekto nemohol sám seba označovať za „doznievajúceho“ alebo „pretrvávajúceho“ surrealistu? A prečo by nemohlo pretrvávať také čudo ako spomínaný postsurrealizmus? André Breton dokázal zostať neverný vlastnému chýru dogmatického „pápeža surrealizmu“, keď sa otvoril aj podnetom napríklad z pop-artu… Tým zrejme potvrdil, že surrealizmus nie je len automatický text, raný Salvador Dalí, Paul Éluard a Luis Buňuel, ale predovšetkým otvorenosť a boj za oslobodenie ľudského ducha… Marenčin sám zdôrazňuje, že „surrealizmus nie je básnický smer, ani literárna či výtvarná škola, ale postoj k životu a svetu…“ No ale: ktorý umelecký či filozofický smer nie je vyjadrením postoja k životu? A ďalšia vec: zo všetkých svetových surrealistov práve tí slovenskí presadili surrealizmus ako spôsob života najmenej… Alebo nijako… Veď koľkýže slovenskí „surrealisti“ sa naozaj nekompromisne vrhli do nebezpečného víru života? Ktorí zo slovenských bardov snovosti bádali aj za pomoci psychedelík a ktorí sa vydali do hlbokých pralesov, aby preskúmali aj iné modely civilizácie? Koľkí sa vydali objavovať tranz, extázu, kolektívne nevedomie, okultizmus? Civilizácia dneška sa naozaj na každom kroku usiluje (či už dôveryhodne alebo nie) o oslobodenie ľudského ducha… A najmä o právo na – slobodnú manipuláciu… Surrealizmus určite nie je mŕtvy, len by asi mal modifikovať svoje postoje v takom svete, ktorý svojimi bizarnosťami a technologickými vymoženosťami zľahka prekonáva surrealistické rojčenia… V televíznych reklamných spotoch je toľko strihov a koláží, že konzument si od toľkého „surrealizmu“ musí niekde nejako hádam aj oddýchnuť… Reklama síce nie je prejavom oslobodeného ľudského ducha… Ale môže za také oslobodenie bojovať… Podnecovať ho… Či už zaň bojuje alebo nie, využíva aspoň (z vreca) vyslobodené halucinácie, oneirizmy a automatizmy ľudskej imaginácie… A okrem toho… Zámerom reklamy je pôsobiť na podvedomie… Nezabúdanie však nie je v prvom rade o surrealizme… Treba oceniť množstvo informácií o takých osobnostiach modernej (modernistickej) slovenskej kultúry ako Juraj Špitzer, Dominik Tatarka či Laco Novomeský… Treba oceniť Marenčinov ponor do vlastného detstva… Do čias mladosti… A aj množstvo dojímavých, romantizujúcich vyznaní o jeho vzťahu k umeleckej tvorbe: „Písanie a maľovanie stalo sa napokon mojím osudom: nie existenčnou zábezpekou, no skôr záľubou, činnosťou diktovanou akýmsi neodolateľným nutkaním, ktorému som nielenže podľahol, ale postupne som ho aj povýšil nad všetko ostatné.“ Nezabúdanie je v dialógoch stvárnená neuhasiteľná túžba po tvorbe… Po slobode, ktorú tvorivosť ponúka… Z „dialogizovaných memoárov“ Nezabúdanie možno mať len radosť. Je vhodným doplnkom nielen inej Marenčinovej knihy spomienok – Nikdy – Návraty na Muráň – ale aj študijným materiálom pre záujemcov o dejiny slovenskej literatúry a filmu. Albert Marenčin: Nezabúdanie, F. R. & G., Bratislava 2004

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama