Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Ďalší ľavicový prezident

Začiatkom marca zložil v uruguajskom parlamente prísahu Tabaré Vázquez, prvý ľavicový prezident v histórii Uruguaja. Ukončila sa tak 170-ročná história vlády konzervatívcov a ľavicové sily združené v Širokom fronte (Frente Amplio) získali absolútnu väčšinu v dvojkomorovom kongrese.
Počet zobrazení: 1113

Začiatkom marca zložil v uruguajskom parlamente prísahu Tabaré Vázquez, prvý ľavicový prezident v histórii Uruguaja. Ukončila sa tak 170-ročná história vlády konzervatívcov a ľavicové sily združené v Širokom fronte (Frente Amplio) získali absolútnu väčšinu v dvojkomorovom kongrese. Tabaré Vázquez zasadol do prezidentského kresla v čase, keď tisíce ľudí, najmä mladých, emigrovali z krajiny v dôsledku najhoršej hospodárskej krízy v uruguajských dejinách. Tá dosiahla vrchol v roku 2002, keď mnohé banky zbankrotovali a vklady občanov boli zmrazené, čo sa udialo čiastočne pod vplyvom rozsiahlej hospodárskej krízy v susednej Argentíne. Aj keď hospodársky rast dosiahol v roku 2004 až 13 % , Vázquez bude musieť čeliť vysokej miere nezamestnanosti, ktorá sa koncom minulého roku vyšplhala na 12,1 %, či rozmáhajúcej sa chudobe, ktorá postihuje tretinu obyvateľstva. Nemalé vrásky na čele spôsobí Vázquezovi aj obrovský zahraničný dlh dosahujúci 12,5 miliardy dolárov. Všetko to sú problémy, ktorým čelí väčšina latinskoamerických krajín v dôsledku uplatňovania tvrdej neoliberálnej politiky v predošlých dekádach. Plán sociálnej núdze Pri nástupe do prezidentskej funkcie Vázquez vyhlásil, že jeho prvou úlohou bude spustenie „plánu sociálnej núdze“ zameraného na 100 000 mužov, žien a detí, ktorí „žijú v neľudských podmienkach“. Vyzdvihol, že „výživa, zdravie a vzdelanie budú práva všetkých Uruguajčanov“. Ďalšia etapa plánu sa sústredí na tých, ktorí sa prepadli do chudoby v uplynulých rokoch v dôsledku nezamestnanosti, čo je podľa neho „štrukturálny problém“. Tabaré Vázquez však nehovoril o žiadnych radikálnych zmenách a sústredil sa len na riešenie sociálnych problémov a dosiahnutie toho, aby sa pozitívny hospodársky rast konečne odrazil aj v peňaženkách tých chudobnejších. Možno práve táto rétorika prispela k jeho volebnému úspechu, ktorý dosiahol vo svojom treťom pokuse o získanie prezidentského kresla od roku 1994. Vázquez bude môcť vládnuť bez podpory tých politických síl, ktorým je cudzia jeho heterogénna koalícia liberálov, centristov, socialistov, komunistov, trockistov, kresťanských demokratov a bývalých tupamarských partizánov. Bude sa však musieť vyrovnať s vnútornou opozíciou tých najradikálnejších skupín, ktoré ho kritizovali za vymenovanie Danila Astoriho za budúceho ministra hospodárstva. Ten je podľa nich ďaleko od toho, čím by ľavicová vláda mala byť, a obraňuje podobnú politiku ako predchádzajúce konzervatívne vlády. Tieto radikálne skupiny vystupujú proti Medzinárodnému menovému fondu, proti zaplateniu zahraničného dlhu, silne kritizujú liberálny finančný systém a bankové tajomstvo, ktoré umožňuje kryť v Uruguaji kapitál pochádzajúci zo susedných krajín. Zmeny v zahraničnom smerovaní Vázquezovým príchodom do prezidentského Paláca nezávislosti sa dá očakávať zmena zahraničnopolitickej orientácie a užšia regionálna integrácia v rámci Mercosuru, v ktorom pôsobí aj Argentína, Brazília a Paraguaj. Práve posilňovanie Mercosuru by mohlo byť určitou alternatívou voči Celoamerickej zóne voľného obchodu presadzovanej Spojenými štátmi. Od roku 1998 – po devalvácii brazílskeho realu sa totiž Uruguaj začal vo svojej obchodnej politike orientovať na rozvinutejšie krajiny. Dvere otvoril Spojeným štátom, aby si tak kompenzoval stratu Brazílie ako hlavného trhu pre uruguajské výrobky, a zároveň uzavrel významné investičné dohody s niektorými krajinami EÚ, najmä s Talianskom a Fínskom. Vázquez nezabudol ani vyzdvihnúť potrebu „posilniť iberoamerické summity“ s tým, že jeho vláda bude rozvíjať vzťahy „so všetkými krajinami Latinskej Ameriky“, čo je jasná narážka na obnovenie diplomatických vzťahov s Kubou. Symbolická voľba Vázquezovo zvolenie za uruguajského prezidenta je len potvrdením tézy, že Latinoameričania v súčasnosti volia kandidátov, ktorí aspoň symbolicky predstavujú alternatívu voči neoliberalizmu. Podľa Marety Harneckerovej, politologičky čílskeho pôvodu, „ide skutočne len o symbolickú voľbu, keďže medzi politickým programom a jeho realizáciou je v mnohých prípadoch veľká priepasť, čo môže vyvolať negatívne reakcie a hľadanie ďalších alternatív“. To sa, koniec koncov, potvrdilo aj v Brazílii, kde sociálne hnutia začínajú hľadať inú alternatívu voči ľavicovému prezidentovi Lulovi, do ktorého pôvodne vkladali toľko nádejí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama