Ďalšia premárnená šanca?
Priemerné čísla, ako obyčajne, zahmlievajú rozsah africkej mizérie. Aj na ostatných kontinentoch z ekonomického rastu posledných desaťročí profitovala predovšetkým bohatšia menšina ľudí (v lepšom prípade čiastočne aj zužujúca sa stredná trieda). Keďže podobný vzor narastania vnútrospoločenských rozdielov sa premietol aj v afrických krajinách – lenže pri celkovom poklese blahobytu –, je jasné, životná situácia chudobnej väčšiny sa na tomto kontinente podstatne zhoršila. Asi polovica Afričanov žije z príjmu menej ako dolár denne, priemerný vek dožitia je dnes (aj pre epidémiu HIV/AIDS) na úrovni 46 rokov a ďalej klesá. V rozvinutých krajinách však rastie pocit, že táto situácia nie je „len problémom Afričanov“ a vlády bohatšej časti ľudstva musia prebrať svoju časť zodpovednosti. Možno to zapríčinil nástup fenoménu terorizmu, ktorý okrem iného prinútil šťastnejšiu menšinu pochopiť, že žiaden múr nie je dosť vysoký, aby ich oddelil od problémov zvyšku sveta, možno mediálne prepojenie sveta, ktoré dokáže priblížiť utrpenie v ktorejkoľvek časti sveta. Pomoc Tretiemu svetu však prestáva byť záležitosťou skupín nadšencov z mimovládnych organizácií a prostredníctvom spoločenského tlaku sa stáva aj pre politických lídrov témou, na ktorej sa dajú „zbierať body“ (na Slovensku to zatiaľ tak nie je, my však nezdieľame viaceré znaky „rozvinutých krajín“). Iná komisia Vo Veľkej Británii je pomoc najchudobnejším krajinám veľmi živou témou (pravdepodobne aj pre koloniálnu minulosť, ktorá robí tento kút sveta menej vzdialeným). Minulý rok vytvoril premiér Tony Blair na popud Boba Geldofa (ktorý sa stal pred 20 rokmi z upadajúcej speváckej hviezdy jednou z ikon pomoci Afrike) Komisiu pre Afriku – tím nezávislých odborníkov a členov vlády, ktorý mal navrhnúť konkrétne kroky na zlepšenie situácie na tomto kontinente. Podobných komisií, výborov, pracovných skupín... už existovalo mnoho, vyberať by sa dalo aj z ich odporúčaní. Táto však mala jednu výhodu. Netvorili ju len akademici bez priameho kontaktu s praxou politického rozhodovania či zamestnanci medzinárodných organizácií neschopných prinútiť členské krajiny, aby sa riadili odporúčaniami, ale aj priamo ministri Blairovej vlády a premiér sám. Tým na seba prijali politický záväzok, že sa odporúčania Komisie premietnu do britskej rozvojovej, no i obchodnej politiky. Navyše mali sa premietnuť aj do priorít britského predsedníctva v G8 a Európskej únii. Odvážne závery Záverečná správa Komisie bola publikovaná koncom minulého týždňa. Jednou z jej predností je rozdeľovanie zodpovednosti za riešenie afrických problémov na všetkých aktérov. Keď hovorí o korupcii, hovorí o potrebe posilnenia občianskej spoločnosti v afrických krajinách, demokratizácii politických systémov a vytvorení mechanizmov, ktoré by skorumpovaných lídrov urobili zodpovednými pred ich občanmi. Ale súčasne sa obracia na západné vlády, ktoré musia prinútiť banky v ich krajinách, aby povolili transparentné monitorovanie transakcií, ktoré by pomohlo nájsť zdefraudované peniaze, konfiškáciu účtov a ich vrátenie rozvojovým krajinám. Správanie musia zmeniť aj nadnárodné spoločnosti, ktoré často, sledujúc svoj ekonomický záujem, priamo i nepriamo podplácajú politické elity. Najodvážnejšie sú však závery správy v oblasti medzinárodného obchodu. V momente, keď je politika väčšiny rozvinutých krajín vedená neoliberálnou dogmou (ktorá napriek realite tvrdí, že z voľného obchodu profitujú za každých okolností a všetci) aplikovanou mimoriadne výberovo pokryteckým spôsobom (keď USA a EÚ tlačia rozvojové krajiny do odstraňovania všetkých obchodných bariér a súčasne zachovávajú vlastné bariéry), správa tvrdí, že bezhraničná a jednorozmerná liberalizácia môže chudobnejšie krajiny v skutočnosti poškodiť. Spolu s privatizáciou je označovaná v niektorých prípadoch za súčasť problému, nie jeho riešenie. Samozrejme, existujú body, ktoré spochybňujú radikálnosť výsledkov Komisie, a tým aj ich užitočnosť pre riešenie existujúcich problémov. Yao Graham, koordinátor výskumnej organizácie Third World Network – Africa, v komentári pre The Guardian upozorňuje na niektoré z nich – správa necháva reguláciu správania sa nadnárodných spoločností na trhu s komoditami (ktorý prakticky ovládajú) na dobrovoľné „kódexy správania sa“, ešte vždy priveľké spoliehanie sa na neregulovaný (resp. dobrovoľne regulovaný) voľný trh... Je preto paradoxné, že práve (hoci slabá) radikálnosť správy môže byť dôvodom, pre ktorý sa napriek dobrým predpokladom zaradí do skupiny rozumných, no nikdy nerealizovaných programov. Riziko krachu Súčasný stav rokovaní vo WTO či prebiehajúca revízia dohody z Cotonou medzi EÚ a skupinou 77 rozvojových krajín totiž ukazujú, že zatiaľ čo Tretí svet požaduje zmenu priorít z liberalizácie na rozvoj, ten rozvinutý trvá na liberalizácii, z ktorej nutne profitujú silnejší. Ďalším varovným signálom je, že väčšina bohatých krajín vrátane Británie (o Slovensku ani nehovoriac) je pod hranicou 0,7 percenta HDP určených na rozvoj, ktorá bola dohodnutá na pôde OSN. A v akomkoľvek reálnom programe na zlepšenie situácie Tretieho sveta, a správa Komisie pre Afriku to potvrdzuje, musí byť centrálnym bodom podmienka zvýšenia pomoci pre rozvojový svet. Podľa správy potrebuje Afrika 25 miliárd dolárov priamej rozvojovej pomoci. Hoci je to zlomok prostriedkov vydávaných každoročne na zbrojenie, vlády ich pravdepodobne nebudú ochotné poskytnúť. Napriek všetkým na začiatku vymenovaným možnostiam tak opäť hrozí, že rozvinutý svet „prepasie“ možnosť vidieť ďalej než na koniec svojho nosa. Zatiaľ sa zaoberá viac fiktívnym „bojom proti terorizmu“ než bojom proti reálnej chudobe.
