Krajčíri gardistických uniforiem

Deň pred 66. výročím vzniku vojnového slovenského štátu pochodovalo bratislavskými ulicami okolo dvesto ľudí. Starci, ktorí sa nehanbili ani do televíznych kamier fanaticky chváliť Jozefa Tisu a jeho fašizoidný režim. A mladí muži oblečení akoby v gardistických uniformách. Tí pre istotu mlčali. Organizátori tohto podujatia si vybrali nedeľu, keď hlavné mesto obyčajne zíva nudou. Utešovať sa však tým, že okolo toho nebolo toľko kriku ako kedysi, by bolo alibistické. Napokon tí, čo sa na druhý deň zúčastnili na pohrebe bývalého ministra obrany Jozefa Stanka, si nemohli čosi nevšimnúť. Namiesto očakávaných oficiálnych vojakov držali ,,čestnú“ stráž dvaja mládenci s vyholenými lebkami a so štátnou zástavou v rukách. Určite by ani nebohý tolerantný diplomat a ľavicový demokrat s ich účasťou nesúhlasil. Veď tí dvaja tam prišli nepochybne preto, aby prítomným štátnym činiteľom provokatívne dávali na známosť, že existujú. Súdneho človeka skôr ako takéto výstrelky škrie čosi iné. Ako sa niektorí snažia plazivým spôsobom vyzmizíkovať objektívny obraz ľudáckeho štátu. Za Husáka a Havla zahraniční politickí predstavitelia, napríklad Francois Mitterrand, kládli pri návšteve Bratislavy vence na Námestí SNP. Bývavalo... Ani pri nedávnej návšteve Georgea Busha si na to nespomenuli, hoci v Povstaní proti fašizmu položili svoje životy aj Američania. Pomník SNP sa nedostal ani do programu prezidentovej manželky Laury, ktorá sa netají tým, že jej otec bojoval počas druhej svetovej vojny v Európe. Za Migaša sa parlamentné delegácie zastavovali aspoň pri buste Alexandra Dubčeka pred Národnou radou SR. Za Hrušovského sa aj na to ,,akosi“ zabúda. Darmo si chcel našinec pozrieť v predvečer 14. marca aspoň vo verejnoprávnej STV nejaký dokumentárny film o slovenskom štáte a jeho negatívnych dôsledkoch na morálku spoločnosti. Nebolo mu dopriate. Musel si televízor prepnúť na Českú televíziu. Naopak, na záver relácie Pod lampou akoby na divákov spustili studenú sprchu. Tri hodiny ich jeden katolícky farár presviedčal, ako za komunistickej totality trpel, aký bol nezmieriteľný bojovník za ľudské práva. Zrazu sa obrátil o 180 stupňov. Začal obhajovať režim, ktorý má okrem iného na svedomí smrť desiatok tisícov Židov, Rómov, ale aj Slovákov, ktorí si dovolili mať iný názor ako ľudáci a ich nacistickí spojenci. To ,,zrazu“ vyskočilo vtedy, keď sa Peter Weiss v debate pokúsil zvrtnúť reč od ŠtB na Ústredňu Štátnej bezpečnosti, pri ktorej vzniku v januári 1940 a pri jej neslávnej činnosti asistovali ,,poradcovia“ z gestapa. Zákon o zriadení Ústavu pamäti národa pritom stanovuje, že sa Langošov úrad má zaoberať aj zločinmi spáchanými na Slovensku v rokoch 1939 až 1945. Nik však nepočul, že by sa okrem zverejňovania zväzkov ŠtB venovali i čomusi inému. Pritom dokumenty z vojnových čias existujú. Iste by boli zaujímavé údaje o tom, kto arizoval majetok po Židoch násilne odvlečených do táborov smrti, či o tom, ako mnohí agenti a udavači ÚŠB plynule prešli do povojnových štruktúr tajných služieb. Popri tom všetkom také úlety, akých sa dopustil vicepremiér Lipšic pri presadzovaní zrušenia trestnej zodpovednosti za verejné šírenie tzv. osvienčimskej lži, alebo najnovšie demagogické útoky jeho kolegov z KDH Palka a Minárika proti kritikom navrhovaných zmlúv s cirkvami o výhrade svedomia nie sú až také nevinné, ako sa na prvý pohľad zdá. Napokon aj mladým skínom musel ktosi tie čierne uniformy ušiť. Autor je člen Ústrednej rady SZPB