Závan čiernej slobody

Pokiaľ sme v úvodnej časti našej výpravy označili dejiny jazzu dejinami revolúcií, je potrebné doložiť zmienku o niektorom z jej odbojov. Najlepšie o takom, ktorého dlhoročná existencia nestratila punc aktuálnosti a jeho schopnosťou je naďalej „bojovať“. Alebo trebárs len vypovedať. Národno-oslododzovacie hnutie tejto revolúcie vnímalo hudbu aj ako súčasť otázky rasovej príslušnosti. Začiatok druhej polovice minulého storočia a roky nasledujúce boli obdobím snahy čiernych afroameričanov jazzovú hudbu osamostatniť a zbaviť pre nich tak potupnej závislosti na belošskej tradícii. Chápali ju predovšetkým ako vlastné dedičstvo a stránili sa sofistikovaných vplyvov bielych hudobníkov. Jazzom sa však označuje nielen hudba W. C. Handyho, Louisa Armstronga či Dukea Ellingtona. Umenie transformované do hudobného priemyslu korunuje svojich (samozrejme bielych), aj keď nie celkom presvedčivých kráľov – Paula Whitemana, Bennyho Goodmana, Glenna Millera... Táto jazzová garnitúra samozrejme poburuje. Zmeniť terminológiu sa javí ako nevyhnutnosť: „slovo jazz je až príliš zviazané s minulosťou a práve od tej sa snažíme dištancovať. Pokiaľ našej hudbe budeme hovoriť naďalej jazz, musíme sa naďalej nechať oslovovať neger,” tvrdí zástupca reformného hnutia Archie Sheep. Nový pojmoslovný aparát preferuje označenia čierna hudba, čierna klasická hudba, veľká čierna hudba. Na jej základoch sa rodí niečo nové, diametrálnu odlišnosť prezrádza označenie „new thing”. Nový jazz má byť predovšetkým otvorený, voľný, slobodný. Prináša radikálny odklon dovtedajšieho spôsobu tonálneho, harmonického i metrorytmického hudobného myslenia. Charakter zmien vyhrocuje do extrémov: tonálne centrá sa zahaľujú, či úplne negujú, základné metrum dominuje, alebo sa vytráca. Reformáciou prechádza tradičné rozdelenie úlohy sólistu a sprievodu. Jazz zrazu predstavuje paralelu k premenám hudobnej reči v súčasnej vážnej hudbe. Z nahrávok dodnes burcujú Ornette Coleman, Cecil Taylor, John Coltrane, Albert Ayler, Don Cherry... Má free jazz význam aj dnes? Nie je obyčajným nezmyslom? Pominuli jeho slávne časy zánikom obdobia „veľkej čiernej hudby“? Aktuálne projekty jedného z kľúčových zoskupení slobody Art Ensemble of Chicago nepotrebujú presviedčať. Sami sú svedectvom poukazujúcim na zrelosť a hybný potenciál. Vekom a skúsenosťami akoby jednotliví členovia prechádzali vyšším „levelom“ hudobného vnímania. Album The Meeting je nielen vzhľadom na množstvo personálnych zmien zoskupenia skutočne miestom nových stretnutí. Pred dvanástimi rokmi kapelu opustil Joseph Jarman, v roku 1999 po smrti Lestera Bowieho sa ansámbel skresáva na trio. Jarmanovým návratom začína nová éra, ktorú však preruší začiatkom roka 2004 smrť Malachi Favorsa. Tesne predtým sa však odohrá dvojica interaktívnych štúdiových stretnutí, ktoré sú do značnej miery osobnou výpoveďou. A možno aj labuťou piesňou. Najprenikavejším elementom zvukovosti AEOC je spoločné preskúmavanie priestoru. Ten sa rozprestiera na rozľahlých pláňach, nie je dravým prúdom. Napriek tomu, že členovia ansámblu sú vo väčšej miere koloristami ako virtuózmi, dokáže strhnúť a unášať. The Meeting prináša radosť muzikantov, ktorí sa tešia z každej frázy. Napriek svojmu veku (alebo azda práve preto) oslavujú život. Nielen hudbou, ale tentokrát aj spevom. Vokál Josepha Jarmana v úvodnej Hail We Now Sing Joy vyzýva k radosti. Jednoduchý ostinátny sekundový motív tenorsaxofónu Roscoe Mitchella zároveň prezrádza, ako sa muzikanti ukážkovo vysporiadavajú s absenciou akéhokoľvek harmonického nástroja v kapele. Nastávajúca voľnosť prináša slobodu. Nie benevolentnosť, stratu úcty a rešpektu pred nosnosťou a pôsobivosťou hudobnej myšlienky. It´s The Sign of the Times kontrabasistu Malachi Favorsa Maghostuta je päťčasťovou suitou. Voľnosť formy tentokrát dotiahnutá do maxima neposkytuje poslucháčovmu vnímaniu pomocnú barličku. Predpokladom suitového rozčlenenia je päť častí, z ktorých každá nesie meno člena zoskupenia. Princíp navrstvovania je skutočne opozitom svojej doby. Doby roztrieštenia a neustáleho vstrebávania nových podnetov. Krehkú poetiku ponúka priamočiaro nazvaná Wind and Drum. Wind nielen vo význame označenia dychového nástroja, ale ako synonymum ducha prevláda nad prízemnosťou úderu bubeníka Famoudou Dona Moeho. Wind and drum ako nebo a zem, duch a telo, melódia a rytmus. Členovia ansámblu o tom vedia svoje. Otvorený jazyk free jazzu používajú aj bieli hudobníci. Pôsobivosť a výpovedná hodnota je však diametrálne odlišná. Kým pre čiernych býva „free“ viac posolstvom, u bielych sa na povrch prediera artistika a virtuozita. Nech žije sloboda! Ako hlásal jeden z jej najväčších prorokov Martin Luther King: „Free at Last! - Nakoniec predsa len sloboda!“ Odteraz až na veky...