Pop po domácky
Pop po domácky, podobne ako kačka na ten istý spôsob v našských čínskych vývarovniach, chutí čudne, ale zasýti. S originálom má síce rovnaký predovšetkým názov a „ideu“, ale aspoň sa snaží napodobiť autentický originál, hoci je poskladaný z ingrediencií, ktoré sú bežne dostupné kdekoľvek. Stále ešte vlastne nový slovenský film O dve slabiky pozadu (réžia Katarína Šulajová) a český film Snowboarďáci (réžia: Karel Janák) toho asi veľa spoločného nemajú, oba však môžeme v domácich kontextoch vnímať ako čosi, čo sa ten ich (globálny, nadnárodný) pop snaží transformovať do lokálnych pomerov. Snowboarďáci sú teenagerská komédia, česká teenagerská komédia, neambiciózna, plytká, zábavná, komerčne úspešná nad očakávania. A je sama, iných pôvodných (českých či slovenských) programovo teenagerských komédií v Čechách a na Slovensku niet. O dve slabiky pozadu sú na tom podobne, veď koľko tu existuje pôvodných domáckych generačných lifestylových mestských filmov? Dva? Tri? Samotári, Šeptej a Vadí nevadí? Nevedno, a je to jedno, ak aj napriek tomu môže platiť, že Snowboarďáci rovnako ako O dve slabiky pozadu reprezentujú z hľadiska filmových žánrov diela, aké sa tu jednoducho nenakrúcajú, lebo to nie je zvykom. Akoby sa u nás nepatrilo nakrúcať čosi, čo sa nesnaží o akúsi hlbšiu reflexiu doby, čosi, čo nechce zmeniť svet, alebo to aspoň neskúša. Pôvodná slovenská a česká kinematografia akoby ani nemala nárok chcieť byť komerčnou, široko prístupnou, zábavnou predovšetkým. Ale domáci, pôvodný pop, pop v tom globálnom slova zmysle, ozvláštnený lokálnymi kontextmi existuje a Snowboarďáci a O dve slabiky pozadu ho navonok reprezentujú najlepšie, lebo práve teraz sú oni najlepšie vidieť. Oba tieto filmy, bez ohľadu na ich formálnu a obsahovú kvalitu, predstavujú filmový mainstreamový pop v najčírejšej podobe. Nie preto, že by sa vlastne mohli odohrávať kdekoľvek, ani nie preto, že by tam mohli vzniknúť a premietať sa, ale preto, že za nimi nie je cítiť taký ten komplex malosti. Tieto filmy už na púť za divákom nastupujú bez potreby forsírovať akýsi ďalší, mimo samotný film lokalizovaný význam či zmysel a ospravedlňovať tak svoju existenciu. Na sebapotvrdenie už nepotrebujú obsah presahujúci rámec samotného diela. Stávajú sa tak prijateľnou a nanajvýš dôstojnou alternatívou k filmovému popu importovanému zvonka. Na rozdiel od neho však ponúkajú čosi, čo nám je dôverne známe. Reálie. Bez priameho vplyvu na dramaturgiu, ale sú tam a pôsobia o to exotickejšie, že ich síce všetci dôverne poznáme, ale nemáme veľa možností pozrieť sa na ne takto, zvonka, sprostredkované filmovou optikou. Za úspechom oboch filmov však môžeme nájsť aj čosi iné, čosi, čo popu po domácky dáva punc výnimočnosti. Oba tieto filmy totiž vznikli nie ako domestifikované kópie svojich žánrových vzorov, ale ako diela, ktoré jazyk popu otrocky neprevzali, ale adaptovali ho na domáce pomery. Platí to pre oba, ale zreteľnejšie je to v prípade žánrovo jasnejšie vyhranených Snowboarďákov. Teenagerská komédia sa žánrovo vyprofilovala v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia, predovšetkým vďaka americkému filmu American Pie (u nás sa uvádzal pod nie najšťastnejším distribučným názvom Prci, prci, prcičky) ako dramatickým oblúkom zastrešená zmes hyperbolizovaných obrazov zo života teenagerov, spojená leitmotívom nejakej konkrétnej témy, zväčša súvisiacej so zbavením sa panictva. Vulgárna, trápna, upotene vtipná, ale balansujúca na hranici znesiteľnosti, vykalkulovaná presne podľa recepčných nárokov a preferencií cieľovej skupiny. Nazeraná takouto optikou prijateľná a dokonca naozaj smiešna. Keď sa o naplnenie takejto schémy pokúsili trebárs v Nemecku, vždy vznikol desivý paškvil. Filmy ako Baby to chcú tiež (Mädchen, Mädchen, réžia Dennis Gansel) či Chalani to chcú tiež... a stále! (Knallharte Jungs, réžia Granz Henman) totiž nešli, na rozdiel od Snowboarďákov, cestou adaptácie filmového jazyka, ktorým bol American Pie nakrútený, ale otrockého prevzatia jeho výrazových prostriedkov, ktoré naplnili ešte vulgárnejším, ešte nechutnejším, ešte za vlasy pritiahnutejším obsahom. Snowboaďáci sa vydarili práve preto, že neopisovali, len si vypožičali know how a prispôsobili ho, hoci ho v konečnom dôsledku naplnili tým istým obsahom. Ich úspechu pomohlo aj to, že sa nebáli rozvinúť domáci kontext a žánrovo čistokrvnú teenagerskú komédiu previazali prostredníctvom reklamnej kampane, síce umelo, ale o to presvedčivejšie s domácou tradíciou. A tak môžeme v traileri na českú teenagerskú komédiu Snowboarďaci, nakrútenú podľa americkej schémy vidieť prihlásenie sa k odkazu filmov Anděl na horách a Sněženky a machři. Takýto je pop po domácky. Globálny obsahom, lokálne sprítomňujúci sa umelým nachádzaním pôvodnej, domácej tradície. O dve slabiky pozadu sú podobným popom po domácky, aj keď v ich prípade nie sú všetky súvislosti také zreteľné. Generačné lifestylové mestské filmy totiž ešte nie sú zreteľne odlíšiteľným filmovým žánrom, skôr súvisia s tým trendom súčasnej svetovej kinematografie, ktorý sa snaží položiť prst na tep doby bez toho, že by ho meral. Mladí nezávislí mestskí hrdinovia žijú svoje životy a riešia svoje problémy. Desiatky hrdinov v desiatkach svetových metropol, maličkých, väčších, aj tých najväčších, v desiatkach filmov, ktoré môžu vzniknúť a vznikajú kdekoľvek. Tí hrdinovia v nich nie sú dôležití, ani ich problémy nie, na to by museli byť menej banálne. Dôležitá je okázalá, ilustratívna popisnosť ich životov, svojou poetikou pripomínajúca dlhokánske harmonické reklamné spoty. Nevnímame ju ako autentickú, uveriteľnú, ale ako dekoratívnu. Príjemne sa na ňu díva, to je všetko, ale úplne to stačí. V tomto druhu filmov dominuje forma. Ak ona nie je až manieristicky precízna, film sa rozpúšťa do svoje vlastnej prázdnoty. Onen komplex či mindrák v tomto druhu filmov sa nesmie, aby fungovali, týkať práve ich remeselného spracovania. Ak je základňa v poriadku, divák si ani nevšimne, že nadstavby niet. O dve slabiky pozadu sú takýmto filmom, takýmto popom, popom po domácky, ale v tomto prípade po domácky len preto, že je lokalizovaný práve sem.
