Vojna a mier

Nemecký historik Norbert Ohler už nie je u nás neznámy autor. Po knihe Umírání a smrt ve středověku
Počet zobrazení: 1328
15_vydra_ohler2-m.jpg

Nemecký historik Norbert Ohler už nie je u nás neznámy autor. Po knihe Umírání a smrt ve středověku (H&H, 2001) sa nám dostáva do rúk aj ďalší český preklad jeho knihy Válka a mír ve středověku, a to hneď popri inej publikácii k tejto téme: Válka ve středověku (Argo, 2004), ktorej autorom je zas renomovaný francúzsky historik Philippe Contamine. Tí, čo obľubujú historiografickú metódu školy Annales a náhodou aj problematiku dejín vojen, si takto isto prídu na svoje. Nazrime teda do Ohlerovej knihy. „Caedite eos!“ Aj taký povel zaznel v stredovekých výpravách. „Pobite ich!“ – nevedno, ktorí sú dobrí a ktorí zlí, ale na tom teraz nezáleží, veď Boh bude poznať tých, čo mu patria. Jazyky a kraje Na začiatku knihy nás Ohler v krátkosti vovedie do sveta základných pojmov, ktoré sa budú ďalej v diele rozlične varírovať. Nestojí tu však len osamotené germánske Frieden (mier), ale aj jeho použitie v menách panovníkov: Fridrich, Frida, Heinfried, atď. So slovom (c)hild sa naopak viaže bojovnosť: Childebert, Hildegarda, Mathilda. Ale aj s bojom je to rôzne: raz je to latinské bellum (súboj), inokedy pugna (bitka). Anglické war zas kotví vo francúzskom guerre a to v starohornonemeckom werra (spor, vojna). Odtiaľ pochádza aj nemecké slovo wirrwarr (zmätok, virvar). Na druhej strane ide o mier. Starogermánske Friede (mier) sa mieša s Freude (radosť), Freund (priateľ) alebo frei (slobodný). Ohler poukazuje aj na vývin latinského pax, ktoré pochádza zo slovesnej formy pacisci, čo znamená upevniť nejakú zmluvu, alebo uzavrieť dohodu. Ale rozdiel je aj medzi mierom a prímerím. A mohli by sme pokračovať ďalej, ale necháme to radšej tak, veď kniha to všetko nesie so sebou. Po týchto jazykových premenách sa Ohler vyberie s čitateľom na „prechádzku“. Prejde s nami popri mori, aby nám ukázal, že stredoveký človek v tom vedel plávať bez ohľadu na prekážky, ktoré prichádzali do cesty. Zdolávať vzdialenosti tiež nebolo až takým veľkým problémom, veď ako Ohler spomína, na koňoch dokázali uraziť 1500 až 1800 kilometrov za mesiac. Horšie to bolo s horami a zalesnenými územiami. „K velkým výkonům středověku patří, že generace lidí v potu tváře klučily lesy, vysoušely močály a jednotlivé ostrůvky osídlení propojovali cestami – ačkoli jim znovu a znovu hrozila zkáza.“ Spolu s prekonávaním prekážok rástol však aj vývin zbrojnej alebo vojenskej techniky, ktorá napomáhala prechádzať územím nielen rýchlo, ale aj s menšou stratou síl. Vojna si teda vyžadovala aj fantáziu a vynaliezavosť, nielen tvrdé päste a agresívne reakcie. Zastaviť vojsko mohli niekedy už len klimatické podmienky tej-ktorej oblasti. Saracéni a tí druhí Stredoveké vojny majú v prevažnej väčšine povahu náboženských sporov medzi kresťanmi a mohamedánmi (Saracénmi). V takýchto vojnách, ako napríklad počas španielskej reconquisty (znovudobytie územia Pyrenejského polostrova v 11. – 15. storočí), si kresťanské krajiny vypomáhali príhovorom u svätých. Obľúbeným svätcom, ktorého vzývali na boj proti moslimom, bol svätý Jakub. Ktovie, čo by na to on sám povedal? Ale čítajme v Ohlerovej knihe: „Ve Španělsku prosili o pomoc apoštola Jakuba zvaného Matamoros (doslova: Maurobijce). V průběhu reconquisty – a ještě při dobývání Mexika – táhli španělští vojáci do boje s válečným pokřikem ‚Santiago!’“ Dovoľte mi na tomto mieste malé odbočenie. Santiago! Skúsme si to pekne rozložiť: Santo Iago. Zrazu máme pred sebou postavu Jaga zo Shakespearovho Othella a v ušiach nám znejú jeho urazené slová: „... a já, co bil se jemu před očima / s křesťany, s pohany, na Kypru i Rhodu, / já musel utřít hubu – vítr z plachet / mi vzal ten ouřada a účetní! / Zástupcem velitele bude on. / Já budu nosit vlajku Jeho Maurstva!“ Do konca hry nebude Othello pre Jaga ničím iným ako Maurom, čiernym baranom či berberským žrebcom. A ešte jedna nepatrná poznámka: ide o scénu, kde prišiel prosiť Jaga o pomoc istý Roderigo. Až príliš španielske meno, nemyslíte? Vráťme sa však k Ohlerovi. Ako vidieť, vojna mala v stredoveku často náboženský charakter. Také boli aj križiacke výpravy, ktoré boli vlastne púťou, síce ozbrojenou, ale predsa len púťou. Tu však bolo treba rozlíšiť medzi svätými a spravodlivými vojnami: „Svaté války se odlišují od spravedlivých příčinami, cílem, intenzitou i trváním, což nevylučuje plynulé přechody mezi nimi. Ve spravedlivé válce se bojuje proti nepříteli kvůli jeho (zlo)činům, ve svaté válce kvůli víře. Spravedlivá válka má (znovu)ustavit mír, svatá válka se vede až do zničení nebo alespoň podrobení nepřítele, který většinou představuje i mravní zvrhlost.“ Ohler však pripomína, že je potrebné rozlišovať aj medzi džihádom a „svätou“ vojnou, hoci – ako vraví – môžu sa stať totožnými. V tejto súvislosti je zaujímavé, že do vojen si kresťanskí panovníci verbovali aj „Saracénov“; vraj preto, aby sa prelialo menej kresťanskej krvi. V druhej svetovej vojne posielali aj Rusi pred svojimi vojskami zajatcov, aby im „vyčistili“ mínové polia. História má občas rovnaké vzorky. Vo vojne Stredoveký svet pozná určitý étos vypovedania a vedenia vojny. Dilema musela byť zrejmá: vojnu alebo mier? Ohler tvrdí, že kto v tom mal jasno, „mohl zvažovat celý komplex okolností, sil a motivů.“ Prvotný bol – ako napokon vždy – konflikt. Ale Ohler spomína aj bitky vedené z rozptýlenia, „len tak“. Často bola vojna vyhlásená spôsobom, ktorý v súčasnej, „údajne humanisticky orientovanej“, kultúre prekvapuje; alebo viete čo, možno ani nie: „Einhard míní, že Frankové právem vzali Avarům to, co Avaři uloupili jiným národům. O vrácení pokladů jejich dřívějším vlastníkům se zde však – jak jinak – nemluví. K válečnému právu patřilo podržet si statky nepřítele, které bylo možno převzít do vlastnictví.“ Vo vojne bolo užitočnou schopnosťou vojvodcov umenie klamať nepriateľa, zavádzať. Šlo o akési vojenské triky. Hoci bolo v kraji málo jedla, bolo potrebné nepriateľovi ukázať, že jedla je dosť, hoci za hradbami už obyvatelia takmer umierali hladom. Alebo ak bolo potrebné rozhodnúť sa pre nehlučný pochod s celým vojskom aj s koňmi, obalili im kopytá látkou alebo kožou. Inokedy zas vojsko robilo obrovský huriavk, aby sa nepriateľ nazdával, že sa blíži obrovská armáda. Ale pravidlá vedenia vojny sa dotýkali aj času po bitke. Všeobecne sa očakával milosrdný prístup víťaza. Ten bol, v porovnaní s našou epochou, „trochu“ odlišný. Nielenže sa slovom milosrdenstvo označoval istý druh dýky (misericordia), ale bolo ním aj sťatie porazeného, ktorého by inak čakali dlhodobejšie nepríjemnosti (ak nie dokaličenie, oslepenie, resekcie údov, a to nielen nôh a rúk!, tak určite doživotná strata slobody). Stredoveký človek si rozmyslí, čo je preň väčším prejavom milosrdenstva. To platilo pravdaže aj o ženách a pannách. Ak nechceli byť znásilnené, radšej požiadali svojich sluhov, aby im odťali hlavu. Už spomínaný Shakespeare sa na tomto rozsudku takpovediac „vybláznil“ hneď v úvodnej scéne Rómea a Júlie, kde akýsi Samson váha, čo je pre ženy porazenej družiny milosrdnejšie: uťať slečinkám hlávky (the heads of the maids) alebo ich „úctivo a zbožne“ pripraviť o panenstvo (maidenheads)? Ohler končí svoju knihu prosbou o pokoj. Ak sa zdá, že už nie je v našej moci mier zabezpečiť, je potrebné aspoň oň prosiť, aby nám bol daný; tak ako v omšovej modlitbe: daruj nám pokoj (da nobis pacem)! Autor je doktorant na Katedre filozofie v Trnave (Norbert Ohler: Válka a mír ve středověku. Vydalo H&H, Jinočany 2004. Preložil Milan Váňa)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984