„Pochybuješ-li, nekonej“

V titule knihy Čas nelásky a absurdit obsiahla autorka Martina Vodáková charakter doby 80. rokov v Československu, teda doby socialistického režimu, ktorý bol silno naviazaný na Sovietsky zväz ako na svoj vzor. Práve do prostredia Ruska autorka príbeh situovala, pretože tam hlavná postava (resp. samotná autorka) absolvovala štvormesačnú stáž na VŠ. V podstate konštantný priestor príbehu tvorí Moskva, ktorú hrdinka miestami porovnáva s domovom, s Prahou. Spoločná ideológia týchto krajín vytvára nerovnocenné životné podmienky, hoci vo svojej filozofii sú len miernou modifikáciou toho istého. Dej sa odohráva v roku 1986, pričom časom rozprávania príbehu je rok 2001, ako sa o tom dozvedáme z epilógu, formálne jedinej vysunutej časti textu. Ide tak o retrospektívny pohľad do autorkinej minulosti. Tá je natoľko stotožnená s hlavnou postavou (a rozprávačom zároveň), že necíti potrebu ju v texte pomenovať. Nepriama zmienka o jej mene je na s. 18: „Radka je nejkrásnejší a Martina nejchytřejší ...“ (zvýr. Z. D.). Napriek obdobiu a prostrediu príbehu nejde o ostrý konflikt autorky s dobou, na ktorý som sa ako čitateľka sprostredkovane znalá dobových pomerov pripravila. Vodáková nám ponúka pohľad na túto dobu prostredníctvom vzťahu dvoch mladých ľudí a negatívne sociálne i ideologické faktory tak strácajú na intenzite. Dôležité informácie o ich vzťahu i o spoločenskej situácii autorka vkladá do krátkych jednoduchých viet radených za sebou, a tým text dynamizuje. Rovnako jeho členením do odsekov oddelených medzerou, čím je zároveň zdôraznená uzavretosť jednotlivých myšlienok. Základnou vlastnosťou textu je hutnosť, ale aj paradoxná stručnosť, takmer vecnosť formy, ktorá stojí v kontraste s expresívnym obsahom príbehu, ale i faktom, že hrdinka je „poetická duša“. Príbeh je síce vyrozprávaný ich - formou rozprávača, teda vcelku sugestívne a presvedčivo, ale s odstupom času, akoby všetko prebolelo a len stroho s tým treba ostatných oboznámiť. A s čím vlastne? S ruským mladíkom Nizamim, ktorý sa chce vymaniť zo spoločnosti ovládanej oficiálnou ideológiou komunizmu sobášom s cudzinkou. Napriek tejto okolnosti, ktorá je obom jasná, je ich vzájomný vzťah vykreslený vcelku idylicky, a to romantickými prechádzkami mestom, jedlom v reštauráciách, komfortom podpultového tovaru nedostupného svoju cenou obyčajným ruským obyvateľom, spoznávaním Nizamiho rodiny, ale i pomerne častým fyzickým zavŕšením vzťahu, ktoré je však ochudobnené o duchovný rozmer tej pravej lásky. A tak, ako nás názov knihy upozorňuje, rozvíja sa pred našimi očami absurdný príbeh nelásky, ktorým sa tiahne motív pochybnosti uisťujúci čitateľa o plytkosti citov, ktoré pár k sebe prechováva. Postupne nás síce začne neustála analýza ich vzťahu unavovať, treba však oceniť riešenie „konfliktu“, v ktorom neprevládla naivita ženskej postavy, ale naopak, vernosť sebe samej a dôvera vo vlastnú intuíciu vyplývajúcu z francúzskeho príslovia uvedeného ako motto románu: „Pochybuješ-li, nekonej.“ A tak ju nepresvedčí ani nechcené tehotenstvo, ani mnohé Nizamiho vyznania, ktoré vyznievajú len ako prázdny a neúprimný verbalizmus. Celým textom ženská hrdinka refrénovito hodnotí tento vzťah ako skúsenosť, ale nie ako lásku. A preto musím polemizovať so slovami na obálke knihy, ktoré prirovnávajú Vodákovej román k príbehu o Rómeovi a Júlii, hoci v inom dobovom kontexte („Romeo, Julie a totalita“). Predsa láska Martiny a Nizamiho nebola skutočná a už vôbec nie osudová, ako tá u Shakespeara. Nešlo o emotívny príbeh milencov, ktorým by socialistický režim zásadne ovplyvnil vzťah, ako to dokázal napríklad fašistický režim v Očenáškovom románe Romeo, Julie a tma. Táto absencia úprimného citu vo Vodákovej románe azda zohráva tiež svoju úlohu. Akoby socializmus tematizoval necitlivosť v spoločnosti, v medziľudských vzťahoch. Žeby to bola skutočne doba nelásky? Absurdít určite, ale nelásky? Tlak socialistického systému na súkromný život ľudí bol určite zaťažkávajúcou skúškou. Ich vzájomná dôvera musela stáť na pevných základoch, aby ich intímny svet nezničili spoločensko-politické absurdnosti doby. Vodákovej hrdinka však nenašla vo svojom milencovi potrebnú istotu a dôveru, čo ale nevyplynulo z vonkajších absurdných okolností, a tak všeobecné zhodnotenie doby jej príbehu ako čas nelásky je nevhodne zovšeobecnené, v čom mi jej súčasníci hádam dajú za pravdu. Iná alternatíva interpretovania názvu knihy je chápanie „času nelásky a absurdit“ ako určitého obdobia autorkinho života (mladosti), nie konkrétneho obdobia našej spoločenskej reality. Tá je však v románe natoľko špecifická a zámerne zdôrazňovaná, že mi nedá na autorkinu mladosť pozerať bez ohľadu na kulisu doby. Pochybnosti hrdinky o vzťahu nie sú teda prvotne dôsledkom spoločenského diania. Dosah politiky na človeka je totiž obmedzený. Odráža sa v našej životnej úrovni a možnosti slobodného myslenia a konania. Možno však zakázať slobodne cítiť? Bez lásky by sme tu dávno neboli. Autorka vyštudovala slovenčinu a estetiku (Vodáková, M.: Čas nelásky a absurdit. Praha, Mladá fronta 2004.)