Mám rada stav sebazabudnutia

Svoju poslednú zbierku, Osnova a útok, si vydala už pred piatimi rokmi. Čo sa za tých päť rokov u teba zmenilo? Čo sa zmenilo v tvojom písaní? Ako to vidíš ty?
Počet zobrazení: 1110
13_foto_nora-m.jpg

Svoju poslednú zbierku, Osnova a útok, si vydala už pred piatimi rokmi. Čo sa za tých päť rokov u teba zmenilo? Čo sa zmenilo v tvojom písaní? Ako to vidíš ty? - Áno, päť to je taká pekná okrúhla cifra. Priam vyzýva na bilancovanie. Až ma striasa, keď si pomyslím, čo som za tých päť rokov mohla ohromného urobiť a neurobila som. Taký román!, to by už bolo čosi. Opera! Freska!! Spoločenská treska!!! A následne aj sleď. Keď mám presne (a predsa približne) datovať, tak texty mojej novšej zbierky som napísala medzi januárom 2001 a septembrom 2004. Tak sa domnievam, že keď niekoho zaujíma, čo sa zmenilo a čo zostalo v mojom písaní také, aké bolo, tak to nájde čierne na bielom práve v knihe (A knihu nájde určite v kníhkupectve Ex libris na Michalskej ulici.) A čo sa zmenilo u mňa, to v knihe nájde zvedavý čitateľ tiež – biele na bielom – na vnútorných stranách obálky, okolo textu, medzi riadkami, medzi grafémami aj v ich vnútri – ak, pravdaže, nejakým disponujú – tam odhaľujem najtajomnejšie záchvevy svojho vnútra. Ak, pravdaže, nejakým disponujem... Čo sa zmenilo a na čo by som chcela upozorniť, to je fakt, že som si túto zbierku, na rozdiel od predošlých dvoch, vydala sama. Pre mňa je to dosť podstatná skúsenosť a dosť podstatná zmena, hoci práve toto sa môže zdať literárnemu kritikovi a čitateľovi knihy oproti textom samotným vonkajškové. Musím povedať, že som si overila, že je to predsa len lepšie aj za tú cenu, že takmer celá zodpovednosť a veľká časť práce zostáva na mne, než musieť sa spoliehať na ležérneho vydavateľa. Na druhej strane som zistila, že ktovieako príjemné nie je ani to, musieť (alebo môcť?) spoliehať sa na finančný príspevok MK SR. Niežeby som nebola, v oboch prípadoch, náležite vďačná za to, čo mi bolo veľkoryso poskytnuté, ale aj v jednom aj v druhom prípade má moja vďačnosť akúsi nepríjemnú pachuť. Ktovie prečo? Najideálnejším prípadom, myslím si, za týchto podmienok by teda bolo zaobísť sa bez „mena otca“ aj bez jeho peňazí. Možno nabudúce... Aj tak mám však dobrý pocit, že som to skúsila a aj ako-tak zvládla. Na samotný spôsob písania mali tieto „vonkajšie“ okolnosti tiež istý účinok. Samotný rukopis som viackrát uzavrela a znovu otvorila. Beztvárie pohltilo a strávilo viacero menších textových celkov, ktoré mali pôvodne iné vlastné názvy aj podobu. Tým, že som text sama zalamovala, tak som s ním bola oveľa viac „fyzicky“ konfrontovaná, dokonca som ho mohla meniť až do chvíle, kým som ho neposunula tlačiarni. Rukopis som teda viac prepisovala, strihala, prekomponúvala než tie predošlé dva, ale nemám pocit, že by som ho tým posunula k nejakej definitívnej podobe alebo pevnému tvaru, práve naopak: prešlo to všetkými skupenstvami a zostalo to také aj-aj ani-ani. Ja to celé vnímam ako prácu s frejmami (od: frames) sekvenciami, s video materiálom: dôležitý je ten pohyb cez/pozdĺž. Tvoja nová kniha sa volá Beztvárie. Píšeš v nej: „Lebo len tam, kde strácam svoje pevné obrysy, začínam nadobúdať zmysel“ alebo „Poviem, ale neuvediem sa do súladu sama so sebou“ alebo „(možno) budem sa o seba pokúšať, ale ako a o akú? Nemám žiadnu istotu v tejto veci“ alebo ešte alebo „Na začiatok postavím stenu trhlinu, v ktorej som zmizla“. Miznutie, zneistenie samej seba, beztvárie, je skutočne, zdá sa mi, hlavným motívom tvojho najnovšieho písania. Na jednej strane je teda vlastná neviditeľnosť a zneviditeľnenie, na druhej strane vydanie knihy, čo je predsa samo osebe prezentáciou (tvojej) „tváre“? Ako to spolu súvisí? - Ten text, z ktorého cituješ, kde staviam na začiatok stenu trhlinu, v ktorej som zmizla, pokračuje ďalej vychádzaním von zo steny – t. j. ukazovaním sa. Hannah Arendtová v Živote ducha píše, že túžba ukázať sa je (dokonca) silnejšia než strach zo smrti. Znie to trochu pateticky... Inak: práve miznutie je dosť teatrálne, je to čosi ako kúzelnícke číslo. Neviem, ale mne to celkom dobre ide dokopy. Hoci napríklad teraz, keď mi predkladáš kúsky mojich textov, tak by som najradšej zmizla. Je to tak, že som sa od tých textov už oddelila, už som sa z nich vylúpla ako zo starej kože a keď mi ich niekto takto predkladá, mám z toho taký pocit nepatričnosti až trápnosti: no čo, staré kože, čo ja s nimi mám? A veľmi nepríjemne sa cítim, keď si niekto v mojej prítomnosti začne listovať moju knihu a čítať si z nej. Nejako sa to vylučuje: buď text, alebo ja a ak oboje naraz, tak je z toho napätie. Ešte zacitujem zo zbierky: „... ustupujem v sebe hlbšie a hlbšie / nachádza vo mne posledné útočisko / slová, ktorými sa pokúšam / vymedziť / priestor: / zdôveriť ...“ Je pre teba práve písanie alebo (keďže viem, že si aj výtvarníčka a tvoríš aj inak ako slovom) je pre teba práve tvorba všeobecne pokusom o tvár? - Emocionálne mám rada stav sebazabudnutia – keď sa do nejakej činnosti (ani to nemusí byť ktovieaká „tvorba“) tak zahĺbim, ponorím, že prestanem vnímať samu seba a to, čo je okolo s úzkosťou, keď prestanem to, čo robím, doprevádzať kritickým komentárom a keď prestanem brať ohľad na to, čo by na to kto mohol povedať. Je to také celkové prepnutie. Myslím, že na toto som sa niekde na začiatku chytila ako na mucholapku. A ešte na ten zážitok, že sa o niečo snažíš a nedarí sa ti a potom ti to zrazu padne ako z neba. Vlastne mi ide o tieto pôžitky, o tento druh beztvária. Ako vnímaš beztvárie: Je to tvoja dobrovoľná voľba, alebo niečo, čo ti je dané a možno by si tomu aj rada unikla? - K slovu beztvárie: to, samozrejme, nie je žiaden pevný pojem. Nemať tvár je zvrat, ktorý sa všeobecne vyskytuje zväčša v súvislosti s amorálnosťou, prípadne aspoň s istým druhom pochybnosti o povahe a zmýšľaní človeka, ktorý je bez tváre. Teraz, nedávno som si pozrela japonskú animovanú rozprávku Spirited away a tam je postava, ktorá sa volá Muž bez tváre, a ten na seba berie podobu (charakter) toho, čo zožerie, pritom však aj iniciatívu (pažravosť, chtivosť) musí prejaviť najskôr druhá strana. Takúto tekutosť a poddajnosť, ktorá preberá formu toho, do čoho je vliata, ale sama osebe nemá konkrétny tvar a konkrétnu tvár, som mala sčasti na mysli a to som zdôrazňovala aj pri grafike knihy: texty sú zarovnané na spodný okraj: sú akoby ponalievané, na obálke mám názov upravený graficky tak, že môže evokovať rysku na odmerke. Beztvárie v takom neosobnom tvare ako bezvetrie, bezvládie. Celkom zámerne som volila taký tvar slova, ktorý v sebe spája neosobné a osobné. A celkom zámerne som nechala tomuto slovu v knihe voľný priestor, ktorý sa dá naplniť negatívnymi, pozitívnymi aj neutrálnymi asociáciami. Ale ty mieriš otázkou kamsi mimo textu, kamsi, kde sedím ja a odpovedám na tvoje otázky. No pravdupovediac z osobného chaosu a nekonečného vnútorného zmätku by som sa už aj celkom rada vynorila a nadobudla nejaký konkrétny, nikým a ničím nespochybniteľný tvar. Ale rada by som si zároveň ponechala aj schopnosť meniť tvar. Píšeš: „poď ku mne – nepribližuj sa“ alebo „bližšie ďalej cez a za protirečenie“. Aký význam majú v tvojom živote a v tvojom písaní protirečenia? - No občas sa pristihnem pri pokušení byť na dvoch miestach odrazu, pri protirečení, alebo ma pri ňom pristihne ktosi iný, možno nie pri takom priamočiarom ako v citovanom texte, možno viac kamuflovanom, zjemnenom, ale predsa protirečení. Jeden priateľ, s ktorým si píšem, to pomenoval tak, že niektoré miesta (v mojich e-mailoch) znejú tak, akoby človek postavil rebrík medzi a a ale, aby napokon mohol dosiahnuť (na) tak aj tak. Rozmýšľam, či som teraz pri kladení otázok ovplyvnená tým, že sa, hoci len povrchne, ale predsa osobne poznáme. Či by som sa pýtala ináč, keby to tak nebolo: myslím, že áno. Nakoľko vnímaš niečiu tvorbu ináč, keď autora osobne poznáš? Hrá to pri tvojom vnímaní nejakú úlohu? A naopak: Svojimi textami často oslovuješ, napríklad: „u teba – noc pred odchodom som nespala vôbec – počúvala som tvoje dýchanie ...“ alebo „hovoríš, že gestá – priveľa gest – odvracajú pozornosť od toho, čo má byť povedané; hovoríš: dnes na mňa opäť hľadíš s nedôverou;“ alebo „... aby si ma mohla vtiahnuť dnu ...“. Skutočne oslovuješ? Komunikuješ? Ak je písanie pokusom o tvár (a teda o priblíženie sa k sebe samej), je písanie aj pokusom o priblíženie sa k druhým ľuďom? - Niekedy sa to, keď spoznám osobne autorku/autora textu, prejaví pri čítaní, takým komickým efektom, že pri čítaní počujem ten text hovorený jeho alebo jej hlasom, ako keby to bola zároveň audio nahrávka – niekedy mi to aj vadí a niekedy sa ten autor už potom nedá vypnúť. Inak je to celkom plynulé: nerozlišujem až tak ostro a prudérne medzi textovou a netextovou skutočnosťou, tak ako nerozlišujem medzi tým, čo do textu vložil autor a čo za haraburdie som do neho navláčila ja. Niekedy cez autora nevidím text a niekedy cez text nevidím autora, inokedy si text zacloním aj sama. Toto mi dramaticky vyskočilo pri pokuse o prekladanie: je pre mňa naozaj ťažké vidieť to, čo tam je – lebo aj pri desiatom preosievaní vždy nájdem čosi, čo som tam primyslela a vložila sama a potom sa toho už aj ťažko vzdávam. Niekedy skutočne oslovujem. Niekedy je to naopak a ja si v básni vytvorím/nahradím/sprítomním niekoho, kto mňa alebo čitateľa z tej básne oslovuje. Báseň nie je ani tak rečníckym pódiom, ako skôr nejakým úkrytom, pascou, nejakým dutým priestorom, v ktorom niekto striehne a hovorí, oslovuje, láka k priblíženiu, chce pohltiť a stelesniť sa, ako ten muž bez tváre. Niekedy je skôr plochá a ornamentálna, no aj tak je to svojou hypnotickosťou hĺbka, ktorá chce vtiahnuť a pohltiť. Ale myslím, že to neplatí, že je pokusom o priblíženie. Niekedy, keď niečo nedokážem povedať osobne, z očí do očí, tak sa mi to ľahšie napíše. Mávam trému, keď mám niečo hovoriť pred verejnosťou a v písaní dokážem byť suverénnejšia. To je ten rozdiel – lenže o väčšine vecí treba tak či tak hovoriť . A básne sú zase o niečom inom, myslím. Čo si viac, poetka, alebo výtvarníčka? (Alebo si najviac ešte niečím iným?) Ako súvisí tvoje písanie s tvojou výtvarnou tvorbou? Čo bolo prvé? - Skôr bolo maľovanie a kreslenie, potom písanie, ale vlastne sa to neustále stretáva. Možno najviac na tej výstave, ktorú sme mali minulý rok s Mariannou Mlynarčíkovou v galérii Médium a kde sme prezentovali naše spoločné textové animácie. Text vo vizuálnom poli, vo výtvarnom umení, to nie je nič nové alebo ktovieako nezvyčajné. Ale aj tak, je to tak, akoby vždy zostával určitý rozdiel v tom, čo je literárny a čo je výtvarný text. Napríklad na tej našej výstave sa Petra Hanáková odmietla k jednej práci vyjadriť s tým, že tam už si nie je istá, pretože to je už literatúra. A napríklad pri tejto knihe sa zas Mila Haugová, ktorá mi zatelefonovala, vyjadrila o dvoch textoch, že sú vyslovene výtvarné. Ja ten rozdiel vidím tiež, možno by som ho dokázala aj pomenovať, keby som zauvažovala, ale to je hranica, ktorú nevnímam až tak dramaticky. Ja by som sa skôr ohradila, keby mi niekto nakázal napísať poviedku. Myslím, že na to by som sa necítila byť vôbec kompetentná. Pre mňa je väčší rozdiel medzi písaním poviedky a písaním básne než povedzme medzi písaním básne a točením videa alebo robením inštalácie či maľovaním. V tvojich textoch je veľa každodenných úkonov: horúci kúpeľ, jedenie (krájanie mäsa, volské oko s chlebom, roztopené maslo na pečenej rybe), ranné prebúdzanie sa. Zbierala si nápady na texty náhodne počas bežných dní? Ješ pečenú rybu a len tak ti napadne: toto je dobrý nápad, to si musím zapísať? Alebo to robíš inak? Ako píšeš? - Práveže ich v knihe nie je až tak veľa. Tie, ktoré cituješ, a viac hádam ani nie. Ja nie som veľmi typ zberateľa. Mňa chytá zberateľstvo len v náhlych záchvatovitých stavoch a potom moja zberateľská vášeň prudko ochladne. A tak sa dajú zberať vlastne len kamene a aj to nie veľmi vzácne. Vlastne kamene sú pre mňa asi tým najvhodnejším zberateľským artiklom, možno dvakrát ma chytil zberateľský záchvat a vždy som toho v okamihu nazberala veľa, niekde pri rieke alebo mori a potom zas celé roky nič a aj tak mám doma „peknú kolekciu“. V skutočnosti mi to príde hlúpe, čosi systematicky hromadiť, a kamene sa dajú vždy znovu vyniesť von a zbierkové kusy pekne splynú s nezbierkovými. Dobré nápady si veľmi nezapisujem – žeby som žiadne nemala? Založila som si síce, v náhlom záchvatovitom stave, 8. 11. 2004 o 10:33 súbor s názvom Nápady, ale keď som sa do neho teraz pozrela, tak som v ňom nič hodné slov dobrý nápad nenašla. Len zopár nevzácnych šutrov. Vlastne ani presne neviem, ako píšem. Zdá sa mi, že len tak, k tomu sa ani nedá veľmi čo povedať. Keď vydáš knihu, si nervózna, aké budú na ňu reakcie? Aké dôležité je pre teba uznanie tvojej tvorby? - Nie som nervózna všeobecne, v očakávaní reakcií. Som trochu nervózna z predstavy, že nepríde vôbec žiadna reakcia. A konkrétna reakcia ma dokáže na chvíľu aj dosť rozladiť. Myslím, že je pre mňa dôležitý ten typ uznania, pri ktorom ten-ktorý človek s mojimi textami pracuje a uvažuje o nich takým spôsobom, že vidím, že v ňom nejakým spôsobom pokračujú, že ich tvorivo interpretuje. Je pre mňa zaujímavé to, keď je ten človek tvorivý, a pritom však nestratí celkom kontakt s textom. To ak ide o kritika. Ak ide o autora, tam je to dosť zvláštny pocit, keď postrehnem, že niekto sa na moje texty „chytil“ takým spôsobom, že to malo aj akýsi vplyv na spôsob jeho písania, alebo že si požičal motív, slovné spojenie. To je taký nepriamy spôsob uznania. No a úplne najdôležitejšie je uznanie takého druhu, že o moju knihu niekto prejaví záujem, prečíta si ju a myslí si o nej, čo sa mu zachce. Zhovárala sa Svetlana Žuchová Nóra Ružičková (1977) vyštudovala na VŠVU maľbu. Vo vydavateľstve Drewo a srd jej vyšli dve básnické zbierky Mikronauti (1988) a Osnova a útok (2000). Nedávno na vlastné náklady vydala zbierku Beztvárie (2004). Okrem písania tvorí v oblasti videa, venuje sa tvorbe textových animácií, v roku 2004 mala v Galérii Médium výstavu Someone in between, ktorá sa dotýkala práve interakcie výtvarného umenia a textu. V súčasnosti je doktorandkou u prof. Tomáša Rullera na VŠVU, témou jej práce je Video – multimédiá – performance.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984