Reklama
Reklama

Bratislavský mier

Ako sa hovorí, každý zázrak trvá iba tri dni. Aj to, že sa lídri dvoch najvýznamnejších svetových mocností stretli v akomsi stredoeurópskom hlavnom meste, neostalo v pozornosti masmédií dlhšiu dobu. Čo si povedali oficiálne, to určite neznamená žiaden historický zvrat.
Počet zobrazení: 1116
10_1-m.jpg

Ako sa hovorí, každý zázrak trvá iba tri dni. Aj to, že sa lídri dvoch najvýznamnejších svetových mocností stretli v akomsi stredoeurópskom hlavnom meste, neostalo v pozornosti masmédií dlhšiu dobu. Čo si povedali oficiálne, to určite neznamená žiaden historický zvrat. Možno sa po nejakom čase dozvieme, čo si povedali „off record“, no to sa stáva známym až vtedy, keď to už zaujíma historikov. Darmo mali organizátori bratislavského stretnutia veľké oči, čo sa týka súčasných dejín, bratislavské stretnutie nebude mať väčší význam, než keď sa stretli sovietsky líder a a americký líder svojho času na ostrove Malta, ktorý rozlohou a počtom obyvateľov pripomína našu Bratislavu. „Bratislavský“ mier Nielen naši publicisti, ale aj ľudia s historickým vzdelaním zabúdali na jednu dôležitú okolnosť. V súvislosti so stretnutím ruského prezidenta Putina s americkým prezidentom Bushom sa pripomínal Bratislavský mier z roku 1805, ktorý bol uzavretý po bitke pri Slavkove. Lenže namiesto súčasného českého názvu Slavkov sa spomína vtedajší nemecký názor Austerlitz a mier neskôr uzavretý sa nazýva napríklad v angličtine „treaty of Pressburg“. Musím pripomenúť, že názov hlavného mesta Slovenska Bratislava sa fakticky stal oficiálny až v roku 1919 a ja sám patrím ku generácii, ktorá (hoci to boli Slováci) tvrdošijne toto mesto nazývala Prešporok a názov Bratislava považovala za vnútený. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že slová „Austerlitz“ či „Pressburg“ používali aj historici pochádzajúci z iných slovanských národov, napríklad ruskí. Za sovietskych čias napísal istý, vtedy „sovietsky“ historik, že prusko-rakúska vojna v roku 1866 sa skončila bitkou pri meste Pressburg, V skutočnosti sa táto bitka konala pri Bratislave niekde medzi dnešnými bratislavskými časťami mesta Lamač a Dúbravka. Lenže mier, ktorý bol uzavretý v Primaciálnom paláci mesta, ktoré nieslo rôzna názvy Pressburg, Prešporok, Istropolis, Pozsony či napokon Bratislava, mal naozaj historický význam. Bol uzavretý vzápätí po bitke pri Slavkove, ktorý je vo svete známy skôr ako Austerlitz. Táto bitka bola nepochybne zenitom historickej životnej dráhy Napoleona Bonaparta. Lenže kto bol Napoleon Bonaparte? Dodnes je v centre záujmu nielen historikov, ale aj najširšej verejnosti. Nepochybne patrí medzi najväčších vojvodcov v dejinách, ba dokonca medzi vojenských géniov, ak by sme mali odvahu toto slovo vysloviť práve v spojitosti s tým, čo patrí medzi pohromami, ktoré postihovali ľudstvo, medzi tie najkatastrofálnejšie... Dedič revolúcie Zvyčajne sa za koniec Francúzskej revolúcie označuje pád Robespierra v roku 1794. K moci sa dostáva skurumpovaná vláda. Od roku 1795 začal nezadržateľný pád životnej úrovne tých, čo dúfali, že práve pád monarchie a odstránenie moci šľachty zlepší ich najmä hmotné postavenie – najbiednejšie vrstvy ľudu. Ústavná reforma dala moc do rúk tých najbohatších. Vlastne už od samotného začiatku vo Francúzsku prebiehala občianska vojna, najsilnejšie pozície mali prívrženci starého režimu v provincii Vendeé. Prívržencom monarchie sa na sklonku roku 1795 zdalo, že nadchádza koniec republiky. V Paríži mohutný dav demonštrantov pochodoval k sídlu vlády. Ich počet mnohonásobne prevyšoval počet vojakov, ktorých mala vláda k dispozícii (okolo 8 000). Vtedy sa dostáva do dejín 26-ročný delostrelecký generál pochádzajúci z Korziky – Napoleon Bonaparte. Na strategických miestach v meste rozmiestnil delá. Tie začali paľbu na demonštrantov, ktorí nemali kam utiecť. Napriek tomu, že revolúcia nezašla tak ďaleko, ako o tom pred jej vypuknutím sníval Jean Jacques Rousseau alebo chceli počas nej presadiť Marat či Robespierre, aj republika boháčov vyvolávala v európskych feudáloch obavy. V rokoch 1796 a 1797 bol Napoleon na čele tzv. Talianskej armády, ktorá viedla vojnu takým spôsobom, že ju nebolo možné charakterizovať ako „revolučnú“. Na území Talianska vznikli „sesterské“ republiky s pokrokovými ústavami, v ktorých bolo v právnej forme vyjadrené odstránenie feudálnych poriadkov. Po úspechoch v Taliansku Napoleon presadil jedno zo svojich najväčších dobrodružstiev – výpravu do Egypta. Jej cieľom bolo zasadiť úder Veľkej Británii na mimoriadne citlivom mieste. Napriek legendárnemu víťazstvu v bitke pri pyramídach sa Francúzi ocitli v neradostnej situácii, britskému loďstvu sa darilo preťať námorné zásobovacie línie. Napoleon včas z Egypta unikol. 9. novembra 1799 zorganizoval vo Francúzsku štátny prevrat. Hoci ešte nebola zrušená republika, Napoleon dostal funkciu s kľúčovými nielen výkonnými, ale aj zákonodarnými právomocami. V tejto etape možno Napoleonovo postavenie porovnať s postavením Júlia Caesara v Ríme. Došlo k zaujímavému vývoju. Napoleon chcel dať krajine čo najviac cítiť, že nie je reprezentantom najbohatšej vrstvy, ale celého národa. Základom bola rovnosť všetkých občanov pred zákonom a zaručenie slobody podnikania. S inými slobodami to bolo zložitejšie. Napoleon ostro vystupoval proti ideológom a tvrdil, že jeho vláda sa neopiera o žiadnu ideológiu. Pravda, nepopieral súvislosť medzi sebou a postavou Jeana Jacquesa Rousseaua. Raz úprimne priznal: „Budúcnosť ukáže, či by pre pokoj na zemi nebolo bývalo lepšie, keby sme sa – ani Rousseau ani ja – nikdy neboli narodili.“ V inej súvislosti zasa povedal: „Boli aj dobrí jakobíni a bol čas, keď každý človek aspoň s trocha vznešenou dušou musel byť jakobínom. Bol som ním ja, tak ako vy, ako tisíce iných dobrých ľudí.“ Čo nás dnes asi v tejto súvislosti napadne? V roku 1802 bola v Amiense uzavretá mierová zmluva medzi Napoleonom a jeho spojencami na jednej strane a Veľkou Britániou na strane druhej. Lenže 25. januára 1802 sa Napoleon nechal zvoliť za prezidenta Talianskej republiky. Bol to signál, že Napoleonove ambície už prekročili hranice Francúzska a že možno sníva dokonca o vláde nad celou Európou. Už 19. mája 1803 boli prerušené diplomatické styky medzi Veľkou Britániou a Francúzskom. Na obzore bola nová vojna. 18. mája 1804 sa Napoleon stáva cisárom, Odbúravanie tradícií revolúcie sa završovalo. Slavkov a následná mierová zmluva Niečo podobné sa v 20. storočí nazývalo „studená vojna“. Britská flotila ničila francúzske lode všade, kde ich zastihla. Napoleon zasa zakázal dovoz britského tovaru na európsku pevninu. Británia k víťazstvu nad Napoleonom potrebovala spojencov na pevnine. Do úvahy prichádzalo Prusko, Rakúsko a Rusko. Možno pri lepšej diplomacii by sa tieto krajiny nestali spojencom Británie, no Napoleon sa správal tak, akoby jediným pánom Európy bol on sám. Jednou zo smrteľných chýb bolo, že európske tróny začal prideľovať svojim početným súrodencom. Nová koalícia nevystupovala pod heslom reštaurácie starých poriadkov, jej predstavitelia zdôrazňovali, že ich nepriateľom nie je francúzsky ľud, ale že chcú zastaviť Napoleonovu dobyvačnú politiku. V septembri 1805 Napoleonova armáda vstúpila na územie Nemecka. Cisár chcel použiť osvedčený postup, rozdeliť sily protivníka a zasadzovať mu úder za úderom. Francúzska armáda napokon vpochodovala do Viedne. Prišlo však k významnej udalosti. V októbri 1805 sa Britom podarilo v námornej bitke pri myse Trafalgar zničiť francúzsko-španielsku flotilu, a tak pochovať Napoleonovo plány na inváziu do Británie. Táto správa povzbudila Napoleonových protivníkov. Na územie Rakúska vstúpili pruské a ruské vojská. Medzi najslávnejšie zobrazenie bitky pri Slavkove patrí román L. N. Tolstého Vojna a mier. Ruský cár Alexander precenil pomer síl po porážke pri Trafalgare a darmo ho Kutuzov varoval, že Napoleona neslobodno podceňovať. Bitka pri Slavkove mala kľúčový politický význam. Napriek znepokojivým signálom slobodomyseľne zmýšľajúci ľudia videli v Napoleonovom víťazstve triumf nového sveta, ktorého príchod signalizovala Francúzska revolúcia. Francúzsky historik Ernest Denis, ktorý sa zaoberal českými dejinami, upozornil, že Napoleon prepásol historickú príležitosť. Ešte keď bojoval v 18. storočí v Taliansku, Napoleon tam prinášal nové, slobodnejšie poriadky. Ak by si bol po Slavkove uvedomil, že Habsburská monarchia je žalár národov, a prisľúbil utláčaným slobodu, dejiny by sa vyvíjali inak. Napoleon však ako-tak rozumel iba poľskej otázke. Ani tu však neobnovil v plnej miere poľskú samostatnosť, ale vytvoril iba Varšavské veľkovojvodstvo, ktoré bolo podriadené saskému kráľovi. Aj tak si Poliaci na Napoleona spomínajú dodnes v dobrom. Dva dni po slavkovskej bitke sa rakúsky cisár osobne dostavil k francúzskym predsunutým hliadkam so žiadosťou, aby mohol rokovať s Napoleonom. Rozhovor sa skončil objatím oboch cisárov. V Rusku sa o prehratej bitke nesmelo písať. V bratislavskom Primaciálnom paláci sa začali rokovania o mieri medzi Francúzskom a Rakúskom. Neboli tu však panovníci. Ako nátlak na Rakúšanov sa používala ešte nepodpísaná mierová zmluva s Pruskom. Rakúsko sa muselo vzdať Benátok, Istrie, Dalmácie, Kotoru a korigovať svoje hranice v Nemecku v prospech Bavorska, Bádenska a Witenberska. Rakúsky cisár sa musel zriecť titulu cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa a ostal mu titul rakúskeho cisára. V texte Bratislavského mieru sa veľmi neurčito hovorilo o Taliansku. Neskôr sa ukázalo, že Napoleon chcel svojim bratom podarovať niekoľko trónov. Analógie Bratislavský mier nepriniesol konečné riešenie situácie v Európe. Napoleona čakali ďalšie vojny a napokon definitívna porážka pri Waterloo. Ak aj pri Slavkove mal zvíťaziť nový svet nad starým, Napoleon podľahol čaru toho starého. Po rozvode s Jozefínou si vzal za manželku habsburskú princeznú, aby aspoň jeho potomkovia mali „skutočnú“ kráľovskú krv. Ak by sme mali prirovnať nedávne bratislavské stretnutie amerického a ruského prezidenta s Bratislavským mierom, už jedno je očividné. V Primaciálnom paláci je pamätná tabuľa na počesť tam uzavretého mieru. Na počesť onoho stretnutia istotne nik nedá umiestniť pamätnú tabuľa na bratislavský hrad. Americký prezident hovoril o šírení slobody, podobne ako po istú dobu aj Napoleon. Lenže spoza krásnych rečí trčia čertove rožky hegemonizmu. Napoleon chcel byť „iba“ pánom Európy... Pri Slavkove bolo porazené aj Rusko, no vojvodca Kutuzov sa dokázal poučiť a napokon keď Napoleon napadol Rusko, čakala ho porážka, v ktorej dôsledku stratil aj trón. Rusko utrpelo na sklonku minulého storočia porážku, ktorá v jeho dejinách nemá obdoby. Na ruskej politickej scéne však nevidno osobnosť, ktorá by dokázala iniciovať nový vzostup Ruska a dať mu víziu spravodlivého sociálneho poriadku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama