Dozvuky Bushovho turné po Európe

Minulotýždňovú cestu amerického prezidenta do Bruselu, Mainzu a Bratislavy často označujú za Bushovu ofenzívu šarmom. Výsledkom je uvoľnenie miestami kŕčovitej komunikácie medzi oboma brehmi Atlantiku. Na obnovenie niekdajšej transatlantickej jednoty to však nestačí. Tvrdí realisti by mohli konštatovať, že staré zlaté časy kráčania v jednom šíku sú nenávratne za nami. Čím budú nahradené? Dosť záleží na tom, ako vážne si trúfneme postaviť túto otázku. Toho, čo Američanov a Európanov spája, je naďalej dosť. Vývoj v ostatných rokoch však čoraz zreteľnejšie ukazuje, že ani jedni ani druhí nie sú dostatočne pripravení na zvládanie množiacich sa sporov a rozporov. Európska únia praská vo švíkoch a prechádza rastovými bolesťami, ktoré znemožňujú udržiavanie niekdajšej kohéznosti. Tým, že je v pohybe, klesá spoločný menovateľ transoceánskeho spojiva. Aj George W. Bush sa mohol na vlastné oči a uši na Starom kontinente oboznámiť s odlišnosťami prostredí, v ktorých sa ocital v Belgicku, Nemecku a na Slovensku. Najkontrastnejšie atmosféry zažil v stredu 23. februára, keď z málo vľúdneho rýnsko-falckého Mainzu pricestoval do láskavej Bratislavy. Proamerické Slovensko poslúžilo americkej delegácii ako ilustrácia rozdielneho vnímania prvej svetovej superveľmoci v troch rozličných kútoch Európy. Prezident USA zavítal k Európanom aj z vnútropolitických dôvodov, aby dokázal Američanom, že tam nachádza podporu pre svoju úlohu šírenia slobody a demokracie vo svete. Na tento účel bolo prezidentovo turné šikovne zaranžované za ochotnej účasti európskych usporiadateľov. V politike bývajú zakomponované aj prvky mediálnych show a v ich uplatňovaní sú americkí organizátori majstrami. Hostitelia sa prispôsobili aj palete tém, s ktorými prišiel americký prezident. Boli vopred naplánované, predžuté a zosynchronizované. Bushov programový čas bol podrobne rozrátaný a zameraný na vecnosť argumentov. Čo zaváňalo zabŕdnutím do konfrontácie alebo slepej uličky, sa podľa možnosti do diskusie nenastoľovalo, resp. pohotovo odstraňovalo. To uľahčovalo udržiavať nádych konštruktívneho rázu Bushovej misie. Ak sa presunieme z vysokého niveau diplomacie a uhladenosti na rovinu európskej reálpolitiky, zistíme, že skutočné otázky, ktoré si kládli Belgičania, Francúzi, Nemci a ďalší Európania, zostali na vedľajšej koľaji. Niektoré vyhojí čas a spontánne vymiznú. Iné sa však môžu rozbujnieť a ich oneskorené liečenie bude ťažké a drahé. Na Bushovu agendu sa najľahšie díva cez prevažujúce proamerickú interpretáciu jeho púte. Podľa nej prišiel sympatický Džórdž Dabljú podať priateľskú ruku a komunikovať s Európanmi, ktorí ho vraj dostatočne nechápu. Ako keby im nebolo z USA opakovane vysvetľované, čo americký prezident vo svete podniká a aké ušľachtilé ciele pritom sleduje. Ako keby boli s ním nesúhlasiaci Európania prešpekulovanými mudrlantmi, ktorým treba pripomenúť základné postuláty demokracie a slobody. Ako keby ich neznesiteľne zaťažovala vlastná pamäť na Bushove slová a argumenty spred dvoch rokov, od ktorých postupne odstúpil a pohol sa ďalej. Moved on. To je ono! „Nestojte v ceste a nebrzdite premávku!“ „Ach tá nešťastná ťažkopádnosť Nemcov, Francúzov a ďalších! Uniká im lokomotíva vývoja!“ Ktovie, do akej miery si Bush uvedomil nemenej nástojčivé výkričníky v radoch prevládajúcej časti európskej verejnej mienky? Americké stanoviská sú na európskej strane Atlantiku dostatočne známe a tolerované. Pokým George W. Bush uskutočňoval svoju preventívnu vojnu v Iraku s americkými a spojeneckými vojakmi a nenaliehal na nesúhlasiacich partnerov v NATO, aby tam šli tiež bojovať, uchovával v nich dobrú vôľu debatovať o možnostiach nápravy situácie. Každá oprava či terapia si ako prvú podmienku vyžaduje stanovenie objektívnej diagnózy. Čo sa pokazilo? V čom spočívajú lomy, kazy či defekty? Čo ich zapríčinilo? Biely dom sa ešte nedopracoval ani k otvorenému uznaniu jednotlivých defektov. Pôsobí, ako keby sa nachádzal v štádiu popierania. Prezident Bush vyvolal pred príletom do Európy u časti Európanov nádej, že urobil hlbokú a kritickú sebaanalýzu a že k nim prichádza s otvorenou mysľou. Žiaľ, nestalo sa tak. S elánom, s akým podnikol pred dvoma rokmi vojenskú inváziu do Iraku, sa teraz púšťa do šírenia demokracie a slobody po celej planéte, na ktorej – a v tom má pravdu – sú liberálno-demokratické štáty v menšine. U viacerých západoeurópskych partnerov vyvoláva jeho šíriteľský zápal znepokojenie i averziu. Mnohí ako bývalé koloniálne mocnosti poznajú mentalitu, tradície a hodnotový svet vo svojich niekdajších dŕžavách. Poučení zväčša negatívnymi skúsenosťami si zapamätali, že implantovanie liberálnej demokracie rýchlo a nátlakovo býva kontraproduktívne. Britskí, francúzski, belgickí, holandskí a ďalší západoeurópski demokrati neraz v minulosti zavádzali vo svete demokratické štruktúry v nádeji, že z nich vzíde demokracia. Krajín, kde vyklíčila a neuhynula, je iba hŕstka, ale patrí medzi ne najľudnatejšia demokracia na zemi – India. Aj tam však platí, že pomaly ďalej zájdeš. Autor je analytik medzinárodných vzťahov