Čím je pre nich Amerika

„Hádam nikdy si človek nepripadá taký bezmocný, ako keď vie, že má pravdu a svet okolo sa mýli, a svet sa napriek tomu valí nerušene ďalej.“ Tieto zúfalé slová vyriekol roku 1968 „intelektuálny guru“ protestov proti vojne vo Vietname, americký spisovateľ Norman Mailer.
Počet zobrazení: 1849

„Hádam nikdy si človek nepripadá taký bezmocný, ako keď vie, že má pravdu a svet okolo sa mýli, a svet sa napriek tomu valí nerušene ďalej.“ Tieto zúfalé slová vyriekol roku 1968 „intelektuálny guru“ protestov proti vojne vo Vietname, americký spisovateľ Norman Mailer. Dlhé roky písal o podstate totalitarizmu, o jeho potrebe zasievať v ľuďoch apatiu a o jeho hlavnom nástroji – zničení nálady. „Nálada bola ustavične porciovaná, zbrusovaná, dusená a drvená, hneď rozpitvávaná, hneď zošitá, nálada bola vôňa vychádzajúca z prirodzených dejov, zatiaľ čo totalitarizmus sa voči nim správal ako dezodorant,“ napísal v reportážnej knihe Armády noci. Toto hlboké rozčarovanie z výsledku búrlivých šesťdesiatych rokov nebolo občianskou rezignáciou. Bolo len dodatočným poznaním, že súčasný systém sa naučil potláčať odpor postupným znechucovaním. Mailer si však uvedomil, že ani vládnuca garnitúra sa necíti v tomto zápase sebaisto. Politický establishment nie je schopný pochopiť, obsiahnuť a napokon ani zvládnuť akúkoľvek politickú akciu, pri ktorej nie je vopred celkom jasné, o čo vlastne ide. Môže túto akciu napadnúť, môže ju prekaziť, môže o nej rozširovať zavádzajúce informácie, môže ju napokon i zneužiť, no nijaký konečný pocit víťazstva pri tom mať nemôže. Vládnuca garnitúra nedokáže pochopiť, čo tie desiatky a stovky ľudí vedie k tomu, aby sa zapojili do protestov, ktorým chýba akýkoľvek koordinujúci plán. Preto sa v skutočnosti desia každej politickej aktivity, ktorá ich logiku ignoruje. Nekritický obdiv Napriek týmto neistotám, ktoré udržiavajú obe strany v ideologických zákopoch, som presvedčený, že mierové, sociálne a environmentálne hnutia si nemôžu ďalej dovoliť prešľapovať na mieste. Je tu čoraz naliehavejšia potreba prejsť ku koncepčnejším aktivitám. Demonštrácia voči návšteve najarogantnejšieho politika planéty alebo voči jeho krvavým blízkovýchodným dobrodružstvám dáva celkom iný zmysel, ak je vyvrcholením nespokojnosti, odpoveďou opierajúcou sa o alternatívny koncept svetovej politiky. Takémuto odporu musí predchádzať presadzovanie pozitívneho programu. Mierové hnutie nemožno nahrádzať protestom proti vojne, ako ani sociálne hnutie nemôže zastúpiť demonštrácia proti školnému. Najsilnejšou odpoveďou Bushovej trockistickej koncepcii permanentných revolúcií a vojen je presadzovanie posilňovania medzinárodného práva a vytvárania globálnych verejných inštitúcií. Je to neustála ideologická práca, získavanie ľudí, presviedčanie, že terorizmus sa nedá zničiť bombardovaním dedín a miest, ale novým prístupom k sociálnym problémom tejto planéty. Na rozdiel od kultúry konsenzu, ktorá je pevne spojená s dominantnou mocenskou ideológiou, kultúra protestu nemá koncept, ktorého by sa mohla pridržať. Vyznieva tak bezradnejšie, a to napriek tomu, že ani pri establishmente nie je kľúčová ideológia ako taká. Rozhoduje tu skôr túžba podriadiť sa. Všimnime si napríklad slovenských neokonzervatívcov. Až dojemne ich trápi „lokajské správanie voči Bruselu“, hoci sami si našli mocenského bôžika v podobe USA. Neokonzervatívni publicisti a politológovia píšu o Spojených štátoch ako Július Fučík o Sovietskom zväze. Z ich úst nikdy nepočujete kritické slová na adresu globálnej superveľmoci. Namiesto toho vás ohurujú frázami o „dvestoročnej tradícii americkej demokracie“, hoci vnímavejší pozorovateľ si nikdy nie je istý, ktorú tradíciu majú na mysli. Či tradíciu otrokárstva zrušeného až roku 1863, vyvražďovania domorodého obyvateľstva, alebo tradíciu rasistického zákonodarstva zavrhnutú až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Napokon vyhráte Nie náhodou práve neokonzervatívci vymysleli pejoratívne označenie „antiamerické sily“. V samotných Spojených štátoch sa za „antiamerických“ označujú nielen mysliteľ Noam Chomsky a politik Ralph Nader, ale z času na čas aj herec Martin Sheen či senátor Jesse Jackson. Takýmto spôsobom sa totiž nenálepkujú ľudia, ktorí nemajú radi americkú kultúru, ale americkú moc. Považovať kritiku Bieleho domu za prejav antiamerikanizmu je nielen účelové, ale najmä hlúpe. Amerika totiž nie je iba George Bush, Pentagón a hamburger, ale aj Martin Luther King, Broadway a Grand Canyon. Je to len ďalší dôkaz, že zbožná úcta, ktorú preukazujú neokonzervatívci Spojeným štátom, nie je adresovaná americkému ľudu. Je to klaňanie sa moci, aké sme tu zažili v minulosti často. Na druhej strane je šokujúce zistiť, aké obrovské zázemie má takéto správanie sa na Slovensku. Politické divadlo na Hviezdoslavovom námestí (vrátane bombastickej výzdoby) by svedčilo skôr tretej ríši ako demokratickej krajine. 24. február 2005 nás musí definitívne prebrať z ilúzie o silnom potenciáli progresívnych síl na Slovensku. Keď som videl ľudí nadšene mávajúcich človeku, ktorý absolútne zdiskreditoval pojem sloboda, mal som pocit, že v tomto národe sa prebudil nejaký podvedomý inštinkt. Obraz z námestia, na ktorom George Bush reční o slobode, policajti trhajú demonštrantom transparenty a babky-reformátorky ich na dôvažok mlátia, by si nevymyslel ani Orwell. Po 24. februári mám vážne pochybnosti o tom, koľko je tu vnútorne slobodných ľudí, koľko skutočných demokratov so zmyslom pre toleranciu, koľko ľudí vyznávajúcich hodnoty ako univerzálne princípy, nie ako ideologický obušok. Martin Bútora je znepokojený stavom ruskej demokracie dokumentovaným organizáciami Human Rights Watch a Amnesty International, no nechce ani počuť o tom, že tie isté inštitúcie z tých istých dôvodov kritizujú Spojené štáty. Jozef Ševc je pobúrený americkou inváziou v Iraku, no ospravedlňuje zákerné prepadnutie Československa v auguste 1968. Mladý eurofóbny novinár Martin Hanus kritizuje nedostatok demokracie v európskych inštitúciách, no zároveň bagatelizuje a ospravedlňuje krvavý Pinochetov režim. Obraz predavača zeleniny z Havlovej eseje Moc bezmocných tak nadobúda úplne nový význam v dnešnej kultúre všeobecného konsenzu. Lojalitu k dominantnej doktríne už nezabezpečuje strach z politickej elity, ale zo seba samého, z možnej sociálnej osamelosti. Človek dokazuje svoju názorovú príslušnosť celkom dobrovoľne, vytrháva sa zo svojej autentickej existencie a jeho konanie slúži skôr na reprezentáciu pre okolie ako na vyjadrenie vlastnej vôle. Obávam sa, že klasické totalitárne systémy sú iba predvojom neosobnej moci, ktorá nastavuje svoje pasce atomizovanému publiku túžiacemu po zábave. Počet a význam demokratov v takejto spoločnosti zo dňa na deň klesá. O to viac potrebujeme víziu, ktorá nie je iba zúfalým, takmer samovražedným nárazom na stenu neokonzervativizmu a neoliberalizmu, ale ktorá prirodzeným spôsobom rehabilituje čisté humanistické hodnoty, na ktorých vždy rástla ľudská civilizácia. Táto vízia bude v súčasnej atmosfére celkom iste strápňovaná, napádaná a karikovaná, ale nepochybujem o tom, že jej perspektívnosť sa skôr či neskôr prejaví. Ako vravieval Maháthma Gándhí: Najprv vás ignorujú. Potom sa vám vysmievajú. Potom s vami bojujú. No a napokon vyhráte... Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984