Reklama
Reklama

Žena, ktorá Bushovi povedala pravdu

Ľudia, ktorí bratislavský prejav amerického prezidenta Georgea Busha na Hviezdoslavovom námestí sledovali v priamom televíznom prenose, určite zaregistrovali protestné výkriky. Mladá žena stojaca na tribúne pre najdôležitejších hostí neprehliadnuteľne protestovala proti americkej zahraničnej politike.
Počet zobrazení: 1226
3-m.JPG

Ľudia, ktorí bratislavský prejav amerického prezidenta Georgea Busha na Hviezdoslavovom námestí sledovali v priamom televíznom prenose, určite zaregistrovali protestné výkriky. Mladá žena stojaca na tribúne pre najdôležitejších hostí neprehliadnuteľne protestovala proti americkej zahraničnej politike. Až dovtedy, kým neskončila obkľúčená niekoľkými slovenskými a americkými tajnými policajtmi. Martina Ferenčíková je dlhoročná aktivistka slovenskej organizácie, bojujúcej za dodržiavanie ľudských práv. Vyštudovaná novinárka organizuje akcie, robí monitoring médií o rasizme, hľadá podporu pre najchudobnejšie africké deti, píše články, niekoľko rokov redigovala dvojtýždenník proti rasizmu a pracovala aj pre časopis bezdomovcov. Najnovšie chce vytvoriť internetovú stránku, na ktorej by každý občan mohol kedykoľvek získať informácie o aktuálnych nezávislých aktivitách. Napríklad kde možno podpísať petíciu alebo kto zbiera staršie šatstvo pre chudobných ľudí. Martina Ferenčíková raz dokonca skoro zhorela v kancelárii svojej organizácie, ktorú podľa všetkého zapálili neznámi pravicoví radikáli. Dostala sa na tribúnu Pre túto útlu žienku teda sloboda nie je iba politická či ideologická fráza. Nemožno sa čudovať, že sa nebála ani zoči-voči americkému prezidentovi nahlas povedať pravdu o jeho zahraničnej politike. Hoci pôvodne vôbec netušila, že bude mať takúto príležitosť. „Nič nebolo pripravené, dokonca som na námestie išla bez lístka,“ opisuje začiatok svojho príbehu. Organizátori Bushovho prejavu totiž na uzavreté námestie chceli púšťať iba ľudí, ktorí vopred dostanú „vstupenku“. Malo to byť opatrenie proti väčším a viditeľnejším protestom. Ochrancom slobody amerického prezidenta to však nevyšlo celkom podľa plánov. „Už sa nečudujem, ako mohlo dôjsť k tragickým atentátom z 11. novembra 2001. Veď tá ochranka je v skutočnosti úplne neschopná,“ krúti hlavou M. Ferenčíková. Pred príchodom na ohradené územie narazila na skupinku mladých ľudí, ktorí si rozdávali „vstupenky“ rôznych farieb. Podľa nich mali organizátori rozlíšiť, ako blízko k G. Bushovi sa jej majiteľ môže dostať. „Poprosila som jedno dievča o lístok a dostala som červený.“ Ten jej umožňoval dostať sa bližšie než väčšina ľudí. Ale na tribúnu, ktorá bola hneď vedľa rečníckeho pultu „najmocnejšieho muža sveta“, sa pôvodne ani s týmto lístkom dostať nemala. „Videla som skupinu ľudí s červenými lístkami, tak som jednoducho kráčala za nimi,“ opisuje Martina, ako sa dostala na čestnú tribúnu. „Zrazu im ktosi z ochranky umožnil posadiť sa na tribúnu. Tak som to využila. Veď to bolo iba pár metrov od miesta, z ktorého neskôr rečnil George Bush.“ Na tribúne zbadala aj niekoľkých poslancov Národnej rady SR. Ešte väčším paradoxom bolo stretnutie so známym, ktorého už dlhší čas nevidela. Sadla si vedľa neho a zostala šokovaná, keď zistila, že on sa na toto lukratívne miesto dostal tak, že bez akéhokoľvek lístka (!) absolvoval všetky policajné kontroly. „Demokrati“ ju chceli vyhnať „Nič som nemala pripravené, ale keď som Busha zbadala, uvedomila som si, že takúto možnosť nemôžem prepásť. Keď začal rečniť, postavila som sa a na plné hrdlo som začala po anglicky kričať Fúj a Choď domov,“ hovorí mladá hrdinka. V tej rýchlosti si nevedela spomenúť na anglický protest proti Bushovej environmentálnej politike a tvrdé slová ako „vrah“ použiť nechcela. „Bola by som aj radikálnejšia, ale nechcela som, aby ma hneď vyhodili. Kričala som asi päť – šesť razy, vždy keď G. Bush rozprával.“ Okamžite vzbudila pozornosť. Najprv ju okríkli ľudia z tribúny. Títo „demokrati“ ju poslali, aby išla kričať inde. „Najlepšie niekam, odkiaľ ma nikto nebude počuť. Tomu hovorím demokracia a sloboda,“ smeje sa M. Ferenčíková. Po chvíli k nej zamieril slovenskí ochrankári, ktorí ju vyzvali, aby bola ticho. Keď to nepomohlo, zasiahol príslušník Úradu na ochranu ústavných činiteľov. Priamo na tribúne Martinu legitimoval. „Neskôr sa vedľa mňa posadil Američan v klobúku a začal vyzvedať, prečo kričím, čo sa mi na Bushovi a jeho politike nepáči, a prikázal mi, aby som tam len ticho sedela.“ Lenže na takúto výzvu nemal zákonné právo a, naopak, M. Ferenčíková mala právo správať sa tak, ako sa správala. Nátlak a vyhrážky pokračovali niekoľko minút. Hádka Američanov a Slovákov Už v priebehu prejavu sa Martina rozhodla odísť. V tej chvíli k nej zamierila celá skupinka ochrankárov a tajných policajtov. Možno si mysleli, že zjavne neozbrojená útla žena, ktorá predtým prešla policajnou kontrolou, chce zaútočiť na amerického prezidenta aj fyzicky. Napriek tomu, že išla opačným smerom, ju policajti odvliekli za tribúnu a začali vypočúvať. „Pýtali sa ma na nezmyselné veci: čo robím, kde bývam, čím sa živím, kto a prečo mi dal vstupenku. Ja som odmietla odpovedať, lebo to predsa vôbec nesúviselo s tým, prečo ma vypočúvali.“ Komicky pôsobil najmä americký ochrankár: „Začal sa ma vypytovať, či som mala v úmysle prezidentovi Bushovi ublížiť, či som naňho chcela aj nejak zaútočiť alebo niečo po ňom hodiť, akoby som na to nemala dovtedy dosť príležitostí, veď som sedela naozaj iba pár metrov od neho.“ Karta sa obrátila vo chvíli, keď im Martina znovu vysvetlila, preukázala a vysvetlila, ako sa s platnou červenou „vstupenkou“ dostala až na tribúnu. „Okamžite sa Američania a Slováci začali hádať, koho je to vlastne vina a kto je zodpovedný za to, že som sa dostala do sektora, do ktorého som nemala mať prístup.“ Hádka policajtov ukázala, že svoje úlohy nezvládli. Ku cti im slúži, že Martinu Ferenčíkovú nezatkli, hoci by to pravdepodobne dokázali obhájiť. „Niekoľkokrát ma dôrazne upozorňovali, že na 24 hodín ma bez problémov môžu zavrieť.“ Nakoniec ju však odvliekli mimo ohradeného sektora a upozornili, aby sa tam už viac neukázala. A neodpustili si poznámku, aby nezabudla, že má spolupracovať, aby neskončila ešte horšie. A skončiť aj horšie, ako len odvlečením, bohužiaľ, určite mohla. Fakt, že mladú ženu, ktorá svoj doterajší život zasvätila boju za slobodu, ochrane ľudských práv a pomoci chudobným, policajti za vyjadrenie názoru odvliekli ako zločinca, je poburujúci. Lenže je to reálny obraz toho, ako v skutočnosti vyzerá demokracia v predstavách pravicových politikov. Bez ohľadu na krajinu, z ktorej pochádzajú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama