Reklama
Reklama

Náš veľký brat

Povahu vzťahu slovenskej vlády k súčasnej politike USA dobre vystihuje veta slovenského premiéra, ktorú povedal pár hodín pred príletom Georgea Busha na Slovensko. „Minulý rok som mal len dva politické sny, pokiaľ ide o zahraničnú politiku – vidieť v amerických prezidentských voľbách víťazstvo Georgea Busha a vidieť víťazstvo Viktora Juščenka.“
Počet zobrazení: 530

Povahu vzťahu slovenskej vlády k súčasnej politike USA dobre vystihuje veta slovenského premiéra, ktorú povedal pár hodín pred príletom Georgea Busha na Slovensko. „Minulý rok som mal len dva politické sny, pokiaľ ide o zahraničnú politiku – vidieť v amerických prezidentských voľbách víťazstvo Georgea Busha a vidieť víťazstvo Viktora Juščenka.“ Tieto slová ukazujú pravdu o povahe slovenskej zahraničnej politiky, ktorá je „proamerická za každých okolností“. Premiér pritom pozabudol, že rok 2004 bol pre slovenskú zahraničnú politiku významnejší napríklad pre náš vstup do EÚ. Nakoniec, v tej eufórii pozabudol na viacero vecí. Napríklad keď popoludní vyhlásil, že Slovensko sa usiluje dosiahnuť, aby bolo Chorvátsko „prvou z krajín bývalej Juhoslávie, ktorá vstúpi do EÚ“. Dúfajme, že to v Slovinsku nezaregistrovali. Rozpoltená zahraničná politika Zdá sa, že slovenská zahraničná politika je rozpoltená súčasnými spormi medzi EÚ a USA. V otázkach, v ktorých je Únia jednotná, neriskujeme roztržku s „veľkými“ a stojíme v európskom šíku, aj keď je to proti USA. Ratifikovali sme Kjótsky protokol i zmluvu o Medzinárodnom trestnom tribunáli, nesúhlasili s tým, aby mu americkí vojaci nepodliehali, voči Iránu a Kube sa riadime rozhodnutiami, ktoré prijali členské krajiny v Bruseli. Keď je však v nejakej otázke Európa nejednotná, naša vláda rýchlo dokáže „nehynúce priateľstvo“ k USA bez ohľadu na dosah na jednotu EÚ (ale aj NATO), hodnovernosť medzinárodných organizácií či medzinárodného práva. Typickým príkladom je vojna v Iraku. Naša politika by sa dala nazvať „britskou“. Lenže Tony Blair niekoľkokrát otvorene odmietol americký unilateralizmus a tvrdí, že spojenectvom s Washingtonom mu chce zabrániť v najhorších prechmatoch. Slovensko však USA nekritizuje a tvrdiť, že ich môže „priateľsky zadržiavať“, je absurdné. Dva prístupy Do EÚ sme vstúpili v čase, keď začína budovať nielen spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ale aj jej „akčné rameno“ – európsku bezpečnostnú a obrannú politiku (EBOP). A aby to bolo komplikovanejšie, pri budovaní spoločnej obrany si konkurujú dva prístupy. „Atlantisti“ tvrdia, že európska obranná politika sa má opierať o Spojené štáty a má ich politiku dopĺňať. Základným nástrojom má byť NATO a samostatné európske kroky majú využívať štruktúry a kapacity Aliancie. Hoci väčšina relevantných oficiálnych dokumentov EÚ vychádza z toho pohľadu, v poslednom čase silnejú hlasy „euroindividualistov“. Podľa nich sa Európa nemôže spoliehať na vojenské (či širšie bezpečnostno-politické) angažovanie sa Washingtonu na európskom kontinente. Preto musí budovať vlastné obranné kapacity, nezávislé od USA a NATO, ktorá sa ako vojensko-politická štruktúra spájajúca oba brehy Atlantiku stáva zastaralou. Argumenty euroindividualistov pritom nemusia vychádzať len z nesúhlasu s americkou zahraničnou politikou, ale aj z presvedčenia, že samy Spojené štáty nemajú veľký záujem o ďalšie angažovanie sa v Európe. S USA za každých okolností Slovensko má „atlantickú“ vládu. V strednodobej stratégii našej zahraničnej politiky sa píše: „V rámci aktuálneho vývoja v EÚ bude Slovensko podporovať budovanie kapacít európskej obrannej a bezpečnostnej politiky tak, aby boli budované komplementárne ku kapacitám Severoatlantickej aliancie, ktorú považujeme za kľúčového garanta národnej bezpečnosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky... Slovenská republika vníma Spojené štáty americké ako strategického partnera, s ktorým spojenecké vzťahy sú jedným zo základov bezpečnosti v globálnom meradle.“ Čo však urobíme, ak „v rámci aktuálneho vývoja v EÚ“ nadíde moment, keď sa zväzky v NATO definitívne oslabia a členské krajiny EÚ sa budú rozhodovať, ako pevnejšie definovať svoju obranu? Vláda podobná Dzurindovej asi bude postupovať podľa štúdie Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky po vstupe do NATO a EÚ, ktorú vydal Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií fungujúci pri ministerstve obrany. Jej autori vychádzajú z predpokladu, že slovenská bezpečnosť je úzko spätá s USA. Preto navrhujú, aby sme s nimi ešte viac spolupracovali v bezpečnostnej a vojenskej oblasti. „Zapájanie sa Slovenskej republiky do ad hoc koalícií vedených USA by v tomto kontexte malo predstavovať dôležitý princíp jej bezpečnostnej a obrannej politiky.“ Slovensko by pravdepodobne nebolo jedinou krajinou, ktorá sa tak rozhodne, a výsledkom by bola „dvojrýchlostná Európa“, v ktorej by sme sa ocitli na integračnej periférii. Je ťažké predstaviť si, že taká pozícia by bola pre slovenských občanov výhodnejšia, a tak by bola potrebná ďalšia generácia politikov, ktorá by „znovu integrovala“ Slovensko do Európy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama