Do Afriky na blues

Napriek priamočiaro vytýčenému konceptu „aktuálnosti“ prvej Jazzykovky sa dnes presunieme do zdanlivo neaktuálnej minulosti. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia otec John Alan Lomax a syn Alan Lomax nahrávali afroamerický folklór pre Knižnicu amerického Kongresu.
Počet zobrazení: 973
16-m.jpg

Napriek priamočiaro vytýčenému konceptu „aktuálnosti“ prvej Jazzykovky sa dnes presunieme do zdanlivo neaktuálnej minulosti. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia otec John Alan Lomax a syn Alan Lomax nahrávali afroamerický folklór pre Knižnicu amerického Kongresu. Sami sa označovali ako „ballad hunters“ – „lovci, hľadači príbehov“. Ich cieľom bolo zakonzervovať aspoň časť minulosti skôr, ako úplne zanikne. Aj prednedávnom, na prelome tisícročí, ktosi prichádza s podobným úmyslom. Nie však bezpečne hermeticky uzavrieť a zachovať blues len ako „posolstvo budúcim generáciám“. Je to posolstvo dneška, a preto je potrebné „postaviť ho na svietnik“, zapasovať do kontextu postmodernej doby. Mimochodom, návrat ku koreňom bol stále podnetným stimulom aktuálnych tendencií. Azda nie celkom bezdôvodne nám sľubne sa vyvýjajúca dramaturgia filmových dokumentov druhého okruhu našej verejnoprávnej televízie v týchto dňoch predkladá sériu siedmych dokumentov cyklu Martin Scorsese Presents the Blues. Sedem dokumentov siedmych režisérskych osobností. Sedem odlišných prístupov, sedem pádov významovosti jediného slova. Štúdia ľudskej duše The Soul of a Man Wima Wendersa predkladá mystifikáciu osudov trojice bluesmanov: Skip Jamesa, Blind Willie Johnsona a J. B. Lenoira. Viac ako výpočet životných skúseností ho uchvacuje cesta, ktorou prešli. „Ich piesne sú pre mňa novým svetom, cítim, že sa v nich ukrýva viac úprimnosti a pravdy ako v ktorejkoľvek knihe či filme o Amerike.“ The Road to Memphis Richarda Pearcea je cestopisnou odyseou rodného mesta B.B. Kinga. Nie príliš presvedčivý generačný príbeh The Warming by the Devil’s Fire predstavuje Charles Burnett. Za zmienku stoja spojitosti blues a hip–hopu, rapu v príznačne nazvanej epizóde Godfathers and Sons Marca Levina a netradičný pohľad na bluesovú inváziu vo Veľkej Británii Red, White & Blues Mikea Figgisa. Sériu uzatvára Clint Eastwood a jeho Piano Blues. Výpovednú hodnotu a zasadenie do aktuálneho kontextu predstavuje najmä úvodný dokument samotného Scorseseho pod názvom Feel Like Going Home. Autor úprimne vyznáva: „Nedokážem si ani len predstaviť môj život, ani život niekoho iného bez hudby. Hudba je ako svetlo v temnotách, ktoré nikdy nezhasína.“ Originalitu prístupu predznamenáva skutočnosť, že nitky svojej bluesovej ságy Scorsese nerozplieta len v mississippskej Delte, ale tiež v západnej Afrike. Minulosť s prítomnosťou premosťuje významná osobnosť súčasnej akustickej scény Correy Harris: „Keď počúvam a hrávam blues, cítim puto a prepojenie so svojími predkami a s ich históriou.“ Súvislosť s hudbou Afriky vníma autor prostredníctvom polyrytmie, čo deklaruje na viacgeneračnom „fife and drums“ zoskupení speváka a hráča na píšťale Othara Turnera. Ďalší z muzikantov – Salif Keita z Mali – svoje blues vníma odlišnou optikou bolesti a utrpenia. Konfrontuje ho s americkým, ktoré výlučne chápe ako „trápenie sa pre lásku“. „Stále keď počujem americké blues, nemôžem nemyslieť na otrokárstvo. Našim predkom vzali šatstvo, majetok, meno. Jediné, čo im vziať nemohli, bola ich duša, kultúra a hudba. Pokiaľ stratíte minulosť a nadväznosť na predkov, strácate svoju dôstojnosť. A tým aj samých seba...“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984