Ghetto našlo superstar
Vo februári tohto roku si celý svet pripomenul nedožité šesťdesiate narodeniny Boba Marleyho - človeka, ktorý si prostredníctvom hudby a nekompromisných názorov získal nespočetný rad priaznivcov. Bol kráľom reggae, duchovným vodcom a prorokom zároveň. Nestáva sa často, aby v rebríčkoch hitparád bodovali skladby o problémoch slumov Tretieho sveta. V prípade hitov Boba Marleyho sa tak dialo počas 70. a 80. rokov pravidelne. Dodnes z odkazu jeho bohatej tvorby čerpajú inšpiráciu mnohí hudobníci – či už ide o čiernych raperov, alebo bielych rockerov. Takisto nebýva pravidlom, aby sa umelec pochádzajúci z tých najchudobnejších pomerov začal tešiť záujmu najprestížnejších hudobných vydavateľstiev a nestratil pritom svoju tvár. V prípade Boba Marleyho, meno ktorého je synonymom večného rebela, je tomu tak. Robert Nesta Marley sa narodil 6. februára 1945 v jamajskej vidieckej farnosti Sv. Anny, ako dieťa 19-ročnej černošky Cedelly Marleyovej a britského námorného kapitána Norvala Sinclaira Marleyho. Biely otec sa k svojmu farebnému synovi nijako zvlášť nehlásil. Marleyho matke sa bez výraznejšej finančnej podpory nedarilo malého syna živiť, a tak sa, ako tisíce iných jamajských rodín, rozhodla presťahovať z vidieka do hlavného mesta. Kingston však náporu nových obyvateľov nedokázal ponúknuť dostatok pracovných príležitostí ani dôstojné živobytie. Namiesto toho väčšina z nich skončila v ghettách, ubytovaná v chatrčiach z drevených dosiek a vlnitého plechu, obklopená vlastnou biedou a kriminalitou. V ghette Trenchtown, vybudovanom priamo na bývalom mestskom smetisku, vyrastal aj mladý Bob Marley. Z tohto prostredia pochádzala i dvojica jeho priateľov – Bunny Livingstone a Peter Tosh, s ktorými Marley založil trojčlennú vokálnu skupinu THE WAILERS. Všetkým im bolo jasné, že sa chcú živiť hudbou. Spoločne pravidelne navštevovali pouličné sound systémové diskotéky – „dances“, ktoré pre miestnych znamenali nielen zábavu a únik z krutej každodennej reality, ale plnili aj funkciu informačných centier. Negramotní obyvatelia ghetta sa prostredníctvom hovorených komentárov DJ-a dozvedali novinky o zahraničnej i domácej politickej situácii, o dianí v centre mesta, susednom ghette či o úspechoch lokálnych lupičov a pištoľníkov, ktorí sa väčšinou tešili všeobecnej úcte. V 60. rokoch na Jamajke rástol dopyt po tvorbe domácich umelcov. Vznikol autentický hudobný štýl SKA a práve v rytme ska boli nahraté prvé pesničky Marleyho a Wailers. Skladby ako Simmer Down, Let Him Go, či Judge Not sa onedlho stali hitmi. V tomto období začalo byť v ghettách veľmi populárne aj hnutie rastafariánov. Dá sa povedať, že vtedy išlo o ilegálne hnutie vidieckych squaterov so silným náboženským podtextom. Rastafariáni odmietali moc štátu a organizovanej cirkvi, propagovali myšlienku repatriácie všetkých čiernych Afroameričanov späť do Afriky a za Najvyššieho pokladali etiópskeho cisára menom Haile Selassie. Dlhé vlasy si zaplietali do hrozivo vyzerajúcich dreadlockov a výdatne sa oddávali fajčeniu marihuany, ktorú považovali za rastlinu múdrosti. Práve pre marihuanu sa činnosť skupiny Wailers koncom 60. rokov na čas prerušila – všetci jej členovia si totiž odpykávali krátke tresty za jej užívanie a prechovávanie v kingstonskom väzení. V roku 1969 začali Wailers znova nahrávať, tentokrát pod vedením geniálneho a výstredného jamajského producenta Lee Perryho. Štýl ska sa plynulo zmenil v pomalšie rock steady a neskôr v reggae. V roku 1970 Wailers definitívne prijímajú rastafariánsku vieru za svoju a zakladajú vlastnú gramofónovú značku Tuff Gong. Skupinu začína sprevádzať najlepšia rytmická sekcia na ostrove – bratia Barretovci. V tejto skvelej forme objavil Boba Marleyho Chris Blackwell – riaditeľ vydavateľstva Island a ponúkol mu na miestne pomery nezvyčajne lukratívne podmienky na nahratie LP Catch A Fire. To sa onedlho stalo začiatkom prieniku reggae do svetovej rockovej hudby. Prvá polovica 70. rokov znamenala pre Boba Marleyho fenomenálny úspech vďaka albumom Burnin, Natty dread a Jah live. Jeho reggae bolo s nadšením prijímané v Karibiku, ale aj v Afrike, USA aj v Európe, kde mu na chuť prišla najmä drsná mládež práve sa formujúcej punkovej scény. V roku 1975 zo skupiny na sólovú dráhu odchádzajú Peter Tosh aj Bunny Livingstone. Marley a Wailers v novom zložení nahrávajú LP Rastaman Vibration a Exodus, ktoré tvoria významné posolstvo o vzťahu rastafariánov k politickým systémom na celom svete. Ďalšie skvelé platne vydané vo firme Island boli Kaya, Survival a posledný album vydaný za Marleyho života – Uprising. Na jeseň 1980 Marleymu diagnostikovali rakovinu. V tom roku ešte stihol odohrať svetové turné s obrovským úspechom. Zdravotný stav sa mu však zhoršil. Vzhľadom na rasta vieru, ktorá nedovoľuje žiadne zárezy do ľudského tela, odmietal Marley operáciu. Napriek špeciálnej liečbe na klinikách v Nemecku a USA sa ho nepodarilo zachrániť. Bob Marley zomrel 11. mája 1981 a jeho pohreb sa stal celonárodnou jamajskou manifestáciou. Marley spieval skladby o láske, slobode, spáse a o boji za ľudské práva. Jeden z jeho mnohých hitov – Get Up Stand Up sa stal hymnou organizácie Amnesty International. Napriek tomu, že od jeho smrti uplynulo už vyše 20 rokov, odkaz a posolstvo sú rovnako aktuálne ako kedykoľvek predtým. Stal sa ikonou, a to nielen vo svete hudby. Autor je Reggae aktivista
