Osvienčimské reminiscencie
Akousi náhodou parlamentná diskusia o tom, či má byť v našom Trestnom zákone postihované popieranie holokaustu, prebiehala pred 60. výročím oslobodenia nacistického koncentračného tábora v Osvienčime, keď sa pripomienka tejto historickej udalosti dostala do pozornosti prevažnej časti médií. V tejto súvislosti v istom českom mienkotvornom periodiku bol uverejnený tento názor: „Systematické, mechanizované, cynicky chladné a vládou iniciované vraždění nějaké jiné skupiny lidí, vraždění podle nacistického vzoru, v blízké době zevnitř Evropy nepřijde. Není tu skupina lidí, která by byla v pozici srovnatelné s Židy a již by chtěla některá vláda zničit. Nacismus je sice zrůdná, ale navzdory holým lebkám dnes prakticky mrtvá ideologie, spjatá s konkrétní dobou, s konkrétními okolnostmi a konkrétním národem. Sotva se dnes někde objeví hákový kříž nebo deklarovaná sympatie k třetí říši, nastane všeobecné pozdvižení (kontrastující s tím, jak shovívavě se přistupuje ke zločinům komunismu).“ Keď začal hroziť rozpad česko-slovenskej federácie, našli sa v našej tlači hlasy, ktoré nám odporúčali brať si vtedajšiu Bosnu a Hercegovinu za vzor tolerancie. Nik vtedy netušil, že onedlho tam dôjde k vraždeniu, ktoré má v Európe obdobu iba v tom, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny. Asi tak pred desiatimi rokmi som do vtedajšieho Nového slova bez rešpektu napísal seriál článkov o genocídach, ktoré prebehli v 20. storočí. Tvrdil som tam, že v ohrození nejakou formou genocídy sa nachádzajú dve etniká: Kurdi a Rómovia. Odstránenie režimu Saddáma Husajna a turecké snahy dostať sa do Európskej únie síce toto nebezpečenstvo značne zmenšili, ale situácia Rómov sa zhoršila. Treba vari pripomínať, aký postoj má k nim značná časť verejnosti? Treba tiež pripomínať, aké návrhy v súčasných pomeroch boli z úst politikov vyslovené na riešenie rómskej otázky? V minulosti sa ukázalo, že aj v demokratických štátoch možno voči nepohodlnému etniku prijať také opatrenia, ktoré drasticky znížia počet jeho príslušníkov. Ostatne, samotní nacisti vyhladzovanie Rómov neodôvodňovali takými argumentmi ako holokaust Židov, ale ako „nevyhnutné opatrenia voči asociálom“. Nacistické utajovanie holokaustu Medzi súčasnými popieračmi holokaustu a nacistickým popieraním masového vyvražďovania Židov, iných etník, homosexuálov a duševne postihnutých i politických protivníkov je istá kontinuita. Na jednej strane už v Hitlerovom knižisku Mein Kampf nájdeme formulácie, ktoré dokazujú, že osud Židov i ostatných etnických a iných skupín, ktorých sa nacisti chceli zbaviť, bude po tom, čo sa hitlerovci dostanú k moci, krutý. Na druhej strane si nacisti uvedomovali, aký ohlas pred svetovou, ale aj nemeckou verejnou mienkou môže mať takáto krutosť, a preto sa snažili dokazovať, že to, čo robia so svojimi nepriateľmi, je síce „rázne“, ale zároveň „humánne“. Čo sa týka Židov, je tu analógia s antisemitskými opatreniami v stredoveku a novoveku. Vlády síce Židov podrobovali ponižujúcim predpisom a vyhradili im pobyt v getách, ale protižidovské pogromy boli vyhlasované za „oprávnený prejav hnevu ľudu“, ktorý oficiálni predstavitelia neorganizovali. Po prevzatí moci nacistami v Nemecku prebehli nielen protižidovské pogromy, ale napríklad aj lynčovanie odporcov nacizmu. Oficiálne miesta na to reagovali príznačne, zriadili koncentračné tábory, ktoré vraj mali slúžiť na ochranu zadržaných pred „oprávneným hnevom nemeckého ľudu“. Zároveň však za trestný čin bola vyhlásená tzv. Greuelpropaganda. Tento pojem začali Nemci používať už za prvej svetovej vojny. Správy o vojnových zločinoch proti miestnemu obyvateľstvu napríklad v Belgicku boli vyhlasované za „lživú hrôzostrašnú propagandu“ (Greuelpropaganda). Mimochodom, popierači holokaustu popierajú aj existenciu týchto zločinov za prvej svetovej vojny. Keď sa do sveta dostali prvé správy o prenasledovaní Židov v nacistickom Nemecku, príslušní činitelia prinútili prominentných židovských predstaviteľov na vyhlásenia, ktoré Goebbels nechal zhrnúť do brožúry vydanej vo svetových jazykoch. Mala názov Greuelpropaganda je lživá propaganda – to priznávajú samotní Židia. Pred časom som písal v tomto časopise o tom, že slovenská vláda dostala správy, že Židov, ktorých tak horlivo nechala dopraviť do nacistických koncentračných táborov, a dokonca za každého „vysídlenca“ zaplatila 500 mariek, postihol tragický osud. Preto bola nacistická vláda požiadaná, aby sa mohla slovenská delegácia na vlastné oči presvedčiť, aký osud postihol bývalých slovenských občanov. Nacisti túto požiadavku odmietli. Namiesto oficiálnej delegácie do Nemecka išiel nacistický novinár, slovenský Nemec Fritz Fiala. Jeho článok popisujúci to, v akých nádherných podmienkach žijú v Osvienčime zo Slovenska vysídlení Židia, síce vyšiel v denníku Gardista, ale pre súdneho človeka vyznel tak nevierohodne, že deportácie slovenských Židov boli až do vypuknutia Slovenského národného povstania zastavené. Medzinárodný červený kríž počas vojny tlačil na nacistov, aby mu bola povolená inšpekcia koncentračných táborov. Na sklonku vojny nakoniec delegácia Medzinárodného červeného kríža mohla navštíviť geto v Terezíne. Nacisti mu určili osobitné postavenie, okrem Židov z Čiech a Moravy tam mali byť usídlení Židia z Nemecka, za ktorých intervenovali vplyvné nemecké osobnosti. Napriek tejto „prominentnosti“ boli životné podmienky v Terezíne veľmi ťažké, hoci nepochybne lepšie ako, povedzme, v Osvienčime. Napriek tomu nacisti v gete urobili „skrášľovaciu“ akciu. Podľa informácií, ktoré mám k dispozícii, delegácia síce uznala životné podmienky v Terezíne za únosné, no podozrivé sa jej predsa len zdalo to, že tamojší obyvatelia boli jednak zjavne vystrašení, jednak ich telesný stav akosi nezodpovedal podmienkam, v ktorých údajne žili. Popieranie holokaustu po druhej svetovej vojne Už v roku 1948 Maurice Bardeché vydal knihu Nuremberg or the Promised Land (Norimberg alebo zasľúbená zem), v ktorej tvrdil, že dokumenty o holokauste boli sfalšované, a pod pojmom „konečné riešenie židovskej otázky“ sa chápalo iba vysídlenie európskych Židov do giet vo východnej Európe (ako sme spomínali, to v novinách Gardista tvrdil Fritz Fiala ešte počas vojny). Bardaché sa snažil okrem iného dokázať, že Židia nie sú obeťami nacistami organizovanej genocídy, ale sú, naopak, vinníkmi za druhú svetovú vojnu a jej dôsledky. Druhá generácia popieračov, ktorá sa objavila v 70. rokoch minulého storočia, sa snažila úplne spochybniť samotnú existenciu holokaustu a plynových komôr v nacistických vyhladzovacích táboroch. Títo popierači sa snažia, aby v maximálnej miere získali povesť bojovníkov za presadzovanie „vedeckej pravdy“. Publikujú štúdie, správy a knihy, ktoré sa snažia vyzerať ako vedecké práce. Na súdne procesy s popieračmi sú vždy pozývaní rôzni „experti“, ktorí predkladajú „zaručené a vedecky overené“ dôkazy, že holokaust sa nikdy nekonal. Pravdepodobne je najznámejšou v tejto súvislosti správa, ktorú vypracoval Fred A. Leuchter. Správa mala dokázať, že plynové komory v Osvienčime-Birkenau neexistovali. Súdy, pred ktorými Leuchter so svojou správou vystúpil, odmietli uznať Leuchtera za vierohodného znalca, ktorý by bol spôsobilý vypracovávať expertné posudky. Napriek tomu popierači túto správu (Leuchter Report – An Engineering Report on the Alleged Execution Chambers at Auschwitz, Birkenau, and Majdanek, Poland) považujú za nespochybniteľný dôkaz neexistencie plynových komôr. Spochybňovanie počtu šesť miliónov obetí holokaustu Podľa súčasného najvýznamnejšieho predstaviteľa popieračov holokaustu Davida Irvinga sa tento odhad po prvý raz objavil 11. júna 1945, keď sa budúci hlavný americký žalobca v Norimberskom procese s nacistickými vojnovými zločincami Robert H. Jackson zišiel s troma americkými židovskými právnikmi, predstaviteľmi americkej židovskej obce. Na jeho otázku o rozsahu židovských strát mu dr. Jacob Robinson oznámil, že porovnávaním údajov o židovskej populácii v roku 1929 a v období po vojne došli k uzáveru, že na území, ktoré okupovalo nacistické Nemecko od kanálu La Manche až po Stalingrad, zahynulo šesť miliónov Židov. David Irving potom tvrdí: „Ak uvážime zmätky a tragédie v povojnovej Európe zničenej bombami a vyľudnenej morom, [...] neexistovala databáza, na ktorú by sa mohol štatistik spoľahnúť. Kto je vôbec Žid? Kvôli tejto otázke si vzájomne šli po krku kartografi, etnografi, náboženskí fanatici i politici. Takto však uvidela svetlo sveta cifra šesť miliónov – nemenná ako ruiny Panteónu a obrovská a legendárna ako kolos z ostrova Rodos.“ Odpoveď na toto cynické tvrdenie nie je vôbec zložitá: spory kartografov, etnografov a iných neboli predsa dôležité pre nacistické „konečné riešenie židovskej otázky“. Definícia tých, ktorí sa nakoniec mali stať jeho obeťami, bola stanovená v septembri 1935 zákonmi, ktoré do dejín vošli ako „norimberské“. Ako prípravu tohto „riešenia“ nacisti usporiadali povestnú konferenciu vo Wansee, kde bolo povedané, že v januári 1942 v Európe žilo ešte 11 miliónov Židov – vrátane židovských obyvateľov na územiach, ktoré sa hitlerovskému Nemecku nepodarilo ešte okupovať, napr. vo Veľkej Británii, Švédsku, európskej časti Turecka či na neokupovaných územiach ZSSR. Napríklad existuje svedectvo Wilhelma Höttla, popredného činiteľa berlínskej centrály bezpečnostnej polície a Sicherheitsdienstu (RSHA), ktorému na konci vojny povedal Adolf Eichmann, že bolo zavraždených šesť miliónov Židov. Höttl tvrdí, že mu Eichmann opísal, ako Himmler od neho žiadal presné číslo a ako nebol spokojný, keď vo hlásení bolo uvedené, že asi štyri milióny Židov bolo zlikvidovaných vo vyhladzovacích táboroch a ďalšie dva milióny ich zahynulo inak – zväčša boli zastrelení einsatzkomandami nemeckej bezpečnostnej polície, ktoré boli nasadené na okupovanom území Sovietskeho zväzu. Podľa Himmlera bol počet zabitých Židov vyšší. Čomu slúži popieranie holokaustu? Nepochybne boli v minulom storočí spáchané dovtedy nebývalé masové zločiny. Hoci išlo nepochybne o milióny obetí, medzi nimi a nacistickým holokaustom je predsa len kvalitatívny rozdiel. Sila neofašistických a neonacistických politických skupín rastie. Na tomto mieste nemožno analyzovať dôvody, prečo k tomu dochádza. Ak by sa podarilo spochybniť holokaust, pre inú podobu nacistického a fašistického teroru by existovalo akési „alibi“, veď aj iní sa dopúšťali politického teroru. Vyššie som spomínal rómsky problém, no Európu zaplavuje vlna prisťahovalcov z iných svetadielov, ktorú však sprevádza vlna politického terorizmu. Neutíchajú ani antisemitské argumenty. Nemôžeme vylúčiť, že v budúcnosti dôjde k takým krízam, ktoré nemali v minulosti obdoby, a dodnes viac-menej okrajové neofašistické a neonacistické hnutia ponúknu „osvedčené recepty“, a tak narastie ich vplyv. Žiaľ, najmä v minulom storočí sa ukázalo, že v politike nemožno vylúčiť doslova nič, nech by sa to zdalo neviem aké absurdné.
