Pôžitok zo slobody

Zbožňujem tento rozporuplný svet. Do dnešného dňa nie som si istá, či som vždy správne použila písmeno ž pri vyplňovaní formulárov. Židovka či židovka? Táto maličkosť poznamenala celý beh môjho života. Štyri roky z obdobia mojej mladosti ma vo dne v noci prenasledujú, či sa smejem alebo plačem, či si pôžitkársky užívam alebo zamyslene uvažujem o zajtrajšku. V jednom som si istá. Tie štyri roky ma obrali o nenávisť. Ten pocit som stratila a za tých 44 rokov od holokaustu a návratu do tzv. normálneho života mi ani nechýba. Myseľ je triezvejšia a konanie cieľavedomejšie. Po pätnástich rokoch sa zamýšľam, čo sa zmenilo. Túžba po slobode slova, slobode pohybu, po možnosti uplatnenia vlastnej vôle bola enormná. Hoci pri slove kapitalizmus sa mi vynárajú nie najkrajšie spomienky z detstva, v mojej predstave mal byť ten nastupujúci kapitalizmom „s ľudskou tvárou“. Nemala som predstavu o tom, aké ťažké je v každodennom živote dosiahnuť rovnováhu medzi kapitalizmom a demokraciou pre zásadné rozdiely hodnôt, ktoré ich tvoria. Reštitúcie, privatizácia, rozpredaj a rozkrádanie národného majetku rozdúchava majetnícke vášne. Chamtivosť zbavuje ľudí súdnosti. Najnižšie pudy rozrušujú a znehodnocujú medziľudské vzťahy. Sociálne rozdiely bijú do očí. Reformy majú negatívny dopad na životnú úroveň väčšiny. Chudobní sa majú čoraz horšie. Mnohí z tých, ktorí majú prácu, sa boja pádu medzi „nepotrebných“ a ochranu hľadajú v xenofóbii, agresivite voči cudzincom a inakosti. Pre človeka, nachádzajúceho sa v existenčnej neistote, sú demokratické hodnoty druhoradé. V spoločnosti, v ktorej sú prvoradé vlastnícke vzťahy, je väčšine znemožnené slobodne uplatniť vlastnú vôľu. V reálsocializme politika deformovala trh a spotrebu, teraz totalitný trh a spotreba deformujú politiku. O naše myšlienky málokto stojí, na cestovanie potrebujeme peniaze, aj štúdium už niečo stojí, zamestnanie v mojej profesii zrazu nie je voľné. V tzv. demokratickom zriadení si politici rýchlo osvojili spôsoby nenásilnej rafinovanej manipulácie. I pri nedostatkoch najmä v sociálnej oblasti nám november 1989 otvoril dvere. V 80. roku svojho života, po hrôze Osvienčimu a vyvraždení mojich najbližších, nestratila som vieru v človeka. Každý sme dejinami tvárnení, ale dejiny aj tvoríme. Autorka prežila osvienčimský koncentrák