Minister na argumentačnej úrovni obhajcov nacizmu
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) už niekoľkokrát odmietol námietky ľudí, ktorí boli odsúdení za propagáciu nacizmu či šírenie tzv. osvienčimskej lži. Židovské noviny Delet o tom priniesli rozsiahlu analýzu Marice Pecníkovej, ktorá je spoluagentkou SR pred ESĽP. Rozhodnutia súdu sú dobrou odpoveďou na tvrdenia Daniela Lipšica, že on tento problém posudzuje výlučne z právneho hľadiska. Demokratické krajiny sa nestanú nacistickými za deň. Zlo postupuje prefíkane. Verejná mienka, svedomie jednotlivcov a celé národné svedomie je pridusené. Treba zakročiť skôr, ako bude neskoro. Niekde musí existovať hlas, ktorý bude znieť v mysliach národov, aby ich varoval pred nebezpečenstvom. – Toto sú slová právnika, Lipšicovho „kolegu“, bývalého ministra spravodlivosti Francúzska Pierre-Henriho Teitgena. Zákaz neonacizmu v Európe Jasne a jednoznačne formulovaný zákon je najlepším nástrojom demokratického štátu na ochranu pred nebezpečenstvom. Preto európske štáty novelizovali trestné zákony, aby zabránilo neonacistickému revizionizmu. Belgicko 23. marca 1995 prijalo zákon „zakazujúci negáciu, minimalizáciu, ospravedlňovanie alebo schvaľovanie genocídy spáchanej národno-socialistickým režimom v Nemecku počas druhej svetovej vojny“. Za jeho porušenie hrozí pokuta alebo odňatie slobody. „Odsúdenej osobe môže tiež súd uložiť, aby súdne rozhodnutie (celé alebo jeho časť) publikovala na vlastné náklady v periodikách,“ upozorňuje M. Pecníková. Vo Francúzsku bolo popieranie nacistického holokaustu zakázané novelou § 4 zákona o slobode tlače, prijatou 13. júla 1990. Zákon označuje za trestné „verejné popieranie zločinov proti ľudskosti, ktorých existencia bola uznaná francúzskym alebo medzinárodným súdom“, pričom ide najmä o odsúdenie popierania nacistického holokaustu. Trestom môže byť pokuta alebo odňatie slobody do jedného roku, ako aj príkaz zverejniť rozhodnutie súdu. V Luxembursku je od roku 1997 postihovaný každý, kto minimalizuje, ospravedlňuje alebo popiera existenciu vojnových zločinov proti ľudskosti, tak ako sú definované Medzinárodným vojenským tribunálom z 8. augusta 1945, alebo existenciu genocídy. Trest: odňatie slobody do šiestich mesiacov alebo pokuta. Okrem toho môže byť páchateľ zbavený niektorých práv: hlasovacie, pasívne volebné právo, právo kandidovať vo voľbách, zastávať verejný úrad alebo zamestnanie a iné. Mnohoročné tresty V Rakúsku majú od 8. mája 1945 zákon zakazujúci Národno-socialistickú nemeckú stranu pracujúcich a každému, kto do nej stále patril alebo kto pre ňu alebo jej ciele vykonával činnosť, ukladal trest smrti. V roku 1947 bol tento trestný čin nahradený viacerými trestnými činmi s detailnejšou definíciou. V roku 1968 bol zrušený trest smrti. V roku 1992 sa prijali „nové ustanovenia, ktoré zakazujú popieranie, značnú trivializáciu, schvaľovanie alebo snahu ospravedlniť národno-masovú genocídu alebo iné zločiny národných socialistov proti ľudskosti v publikáciách, vysielaní alebo iných masovokomunikačných prostriedkoch alebo akýmkoľvek verejným spôsobom prístupným značnému množstvu ľudí“. Za spáchanie tohto činu možno trestať odňatím slobody do 10 rokov. Ak je útočník alebo čin obzvlášť nebezpečný, až do 20 rokov. V NSR doplnili v roku 1994 trestný zákon o odsek, podľa ktorého je popieranie, schvaľovanie alebo znižovanie významu, verejne alebo na zhromaždení, genocídy spáchanej za národno-socialistického režimu spôsobom, ktorý je spôsobilý narušiť verejný poriadok, postihované trestom odňatia slobody do piatich rokov alebo pokutou. Vzťahuje sa to aj na publikácie. Španielsko od roku 1996 postihuje popieranie holokaustu, rozširovanie myšlienok alebo doktrín, ktoré popierajú alebo ospravedlňujú zločiny týkajúce sa genocídy a aj ospravedlňovanie režimov alebo inštitúcií, ktoré sa týchto zločinov zastávajú. Trestom je odňatie slobody do 2 rokov. Vo Švajčiarsku je od roku 1995 pod trestom pokuty alebo odňatia slobody zakázaný „akýkoľvek verejný akt rasovej diskriminácie, najmä rasovej nenávisti, porušovania ľudskej dôstojnosti či popierania, značnej minimalizácie alebo ospravedlňovania genocídy alebo iných zločinov proti ľudskosti“. Obmedzenie slobody vo verejnom záujme Marica Pecníková uvádza aj konkrétne príklady, v ktorých ESĽP, resp. jeho predchodkyňa Európska komisia pre ľudské práva (EKĽP), potvrdila odsúdenie ľudí, ktorí buď propagovali nacizmus, alebo spochybňovali jeho zločiny. Rakúšana Friedricha Rephandela odsúdili za distribúciu periodika, ktoré propagovalo myšlienky národného socializmu. Články napríklad spochybňovali nezákonnosť rakúskej anexie, glorifikovali Hitlera a ďalších národných socialistov, ktorí spochybňovali existenciu rakúskeho národa, spochybňovali existenciu koncentračných táborov, vraždy miliónov Židov, morálnu a zákonnú odôvodnenosť Norimberského procesu a zodpovednosť Nemecka za II. svetovú vojnu. Na pojednávaní Rephandelov obhajca žiadal o vykonanie dôkazu, že za nacistického režimu existovali plynové komory na zabíjanie Židov. Rakúske súdy to odmietli s odvolaním sa na dávnejšie rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého „je zabíjanie ľudí v koncentračných táboroch splyňovaním, zastrelením alebo spálením všeobecne známou skutočnosťou“. F. Rephandel sa pred EKĽP sťažoval, že „jeho odsúdením došlo k porušeniu článku 10, a uviedol, že vyjadrenia týkajúce sa historických udalostí by nemali byť trestné“. Komisia rozhodla, že jeho odsúdenie bolo takým zásahom do slobody prejavu, ktorý zákon pripúšťa. Sleduje totiž legitímny cieľ, o. i. „predchádzanie nepokojom a zločinnosti“ a „ochranu povesti alebo práv iných“. Komisia uznala, že tento zásah do slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, lebo zahŕňa požiadavku „naliehavej spoločenskej potreby“. Verejný záujem – predchádzanie nepokojom a zločinnosti v rakúskej spoločnosti – je obsiahnutý v zákone o zákaze národných socialistov a požiadavka ochrany povesti a práv iných prevažuje v demokratickej spoločnosti nad slobodou šíriť publikácie spochybňujúce existenciu zabíjania Židov plynom v koncentračných táboroch či obhajujúce národno-socialistický režim. Smutný postoj ministra Rozsah tohto článku neumožňuje opísať ďalšie prípady. Za zmienku však stojí, že podľa EKĽP i ESĽP je pojem „národno-socialistický“ dostatočne jasný na to, aby za šírenie takýchto myšlienok bolo možné ľudí súdiť. „Zákaz aktivít,“ propagujúcich národný socializmus môže byť zákonný (ak sa preň štát rozhodne) a vzhľadom na minulosť môže byť posúdený ako v demokratickej spoločnosti nevyhnutný v záujme národnej bezpečnosti a územnej celistvosti, ako aj predchádzania zločinnosti. Ak sa teda D. Lipšic odvoláva na slobodu prejavu, mal by rešpektovať, že táto sloboda sa v demokratickej spoločnosti musí skončiť tam, kde prejav vedie k likvidácii demokratického systému, resp. k obmedzeniu práv, slobôd, ale aj cti a dôstojnosti iných. Aj podľa M. Pecníkovej „je smutné, že vláda SR a súčasný minister spravodlivosti zaujali takýto postoj. Dostali sa ním na argumentačnú úroveň distribútorov periodík a autorov článkov, v ktorých bola spochybňovaná existencia koncentračných táborov, vraždy miliónov Židov, morálna a zákonná odôvodnenosť Norimberského procesu, lídrov pro-nacistických skupín a organizátorov stretnutí, na ktorých sa glorifikovala Tretia ríša. Okrem morálneho hľadiska to svedčí aj o ich neznalosti tejto oblasti ústavného práva a zároveň judikatúry Komisie a Súdu v tomto ohľade.“ Zástancovia „širokej slobody prejavu“ zatvárajú oči pred tým, že v prípadoch šírenia rasovej, náboženskej či podobnej neznášanlivosti alebo myšlienok nacizmu nezostáva iba pri slovách. Stúpenci takýchto skupín fyzicky útočia na ľudí s iným názorom a majú na svedomí aj niekoľko zabitých. M. Pecníková upozorňuje, že podľa sociológov a psychológov „podobné výroky a zoskupovanie sa ľudí na ich základe vyvolávajú zvýšenú mieru agresie voči príslušníkom iných národov a rás“. Štát pritom nesmie zasahovať až vtedy, keď dôjde k ublíženiu na zdraví, ale je povinný už vopred všetkými dostupnými prostriedkami brániť, aby k nemu nedošlo.
