Radikálni bratislavskí študenti proti poplatkom
Martin Fronc je najtvrdohlavejším ministrom súčasnej vlády. Po tretí raz sa pokúsi presadiť poplatky za vysokoškolské štúdium. Napriek tomu, že to pozorovatelia považujú na sklonku volebného obdobia za nereálne. Napriek pochybnostiam dokonca už aj koaličných partnerov. Napriek tomu, že do štrajku chcú vstúpiť aj bratislavskí, doteraz najspokojnejší študenti. Vo chvíli, keď budete čítať tento článok, už bude jasné, či svojho ministra školstva vláda podporila. Dá sa však predpokladať, že napriek istým výhradám Strany maďarskej koalície sa návrh na spoplatnenie vysokého školstva do parlamentu predsa len dostane. Vzhľadom na pokročilý čas a nezvyčajne ostrú reakciu študentov už pred rokovaním vlády je však zároveň pravdepodobné, že ani posledný pokus M. Froncovi nevyjde. Bratislava na čele protestov Scenár predkladania zákona sa ani tentoraz nemení. Minister je presvedčený o svojej pravde, široká diskusia pred predložením zákona nebola, študenti s ním nesúhlasia a hlavným argumentom sú sociálne štipendiá a možnosť univerzít stanoviť nulový poplatok. Niečo sa však zmenilo. Zatiaľ čo doteraz boli na čele protestov vysoké školy z východného Slovenska, teraz sa ako prví najradikálnejšie ozvali Bratislavčania. Je to zaujímavý moment, lebo práve od tých si minister sľuboval akú-takú podporu. Koncom januára totiž Martin Fronc prezentoval najnovšiu štúdiu sociálnej situácie vysokoškolákov a ich rodín. Okrem iného upozornil na fakt, že podľa dokumentu „až 82 percent vysokoškolákov je ochotných privyrobiť si na školné“. Minister na tlačovke novinárom povedal, že už teraz si pravidelne privyrába viac ako polovica študentov univerzít a ich zárobok je v priemere „mesačne vyše štyritisíc korún“. Je zrejmé, že takéto možnosti sú regionálne diferencované, lebo nie všade je dosť pracovných príležitostí. Prvý podpredseda Rady študentov vysokých škôl (RŠVŠ) Gabriel Benčo to vtedy v Pravde komentoval takto: „Nie všade sú možnosti. Pracovné príležitosti sú v Bratislave, menej je ich na východe Slovenska, kde je vysoká nezamestnanosť.“ Priznajme však, že zamestnávatelia, pokiaľ to povaha zamestnania dovoľuje, dajú radšej príležitosť študentovi ako riadnemu zamestnancovi. Študent stojí menej a možno sa s ním bez problémov kedykoľvek „rozlúčiť“. Napriek tomu má G. Benčo určite pravdu. O to viac prekvapili v pondelok zástupcovia študentov z piatich fakúlt Univerzity Komenského a Vysokej školy výtvarných umení. Zvolali mimoriadnu tlačovku, na ktorej ultimatívne oznámili, že „sú pripravení zorganizovať štrajk proti spoplatneniu štúdia na vysokých školách“. Zároveň sa rozhodli „podporiť akékoľvek zákonné protestné akcie proti školnému na vysokých školách, ktoré by vyhlásili nezávislé študentské organizácie“. Je jasné, že chlácholivé čísla z Froncových výskumov ich nepresvedčili. Oni sami sú totiž študentmi, a teda najlepšie vedia, ako na nich spoplatnenie štúdia doľahne. Takmer 20tisíc bratislavských študentov sa po prvý raz takýmto spôsobom postavilo proti zámerom ministerstva školstva. Stredoškoláci majú strach Ak takto reagujú tradične lepšie situovaní bratislavskí študenti, ktorí majú aj podľa zástupcu RŠVŠ najlepšie možnosti privyrobiť si, ako asi zareagujú študenti v iných častiach Slovenska. Nepochybne tak ako doteraz. Košické a prešovské vysoké školy boli aj v minulom roku prvé, ktoré vstúpili do štrajkovej pohotovosti, a svoje výhrady vtedy jasne povedali aj dnes už bývalému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi. Minister Martin Fronc by teda nemal žiť v ilúzii ani vytvárať predstavu, že kozmetickými zmenami sa mu podarilo na akademickej pôde získať pre svoje zámery podporu. Nie je to pravda a už dnes je jasné, že drvivá väčšina vysokoškolákov jeho cieľ nepodporuje. To by mali brať do úvahy aj poslanci Národnej rady. Nejde pritom len o vysokoškolákov. M. Fronc to síce považuje za dobrý výsledok, ale aj on musel priznať, že každý tretí stredoškolák sa obáva, že „v prípade zavedenia školného nebude môcť študovať na univerzite“. Viac ako tretina sa za vzdelaním pokúsi odísť do zahraničia a 32 percent stredoškolákov je presvedčených, že napriek poplatkom skončia vysokú školu. To je ďalší z výsledkov ministerského prieskumu. Je teda zrejmé, že odpor voči poplatkom za univerzitné štúdium je jedna z mála platforiem, na ktorej sa názorovo stretne väčšina slovenskej spoločnosti. Nejde pritom o uvedomelý ľavicový postoj, veď ľavicové strany zďaleka nemajú takúto voličskú podporu. Ide o triezve hodnotenie toho, čo si väčšina slovenských rodín dnes môže dovoliť. O opaku ich nedokázali presvedčiť ani argumenty o sociálnych štipendiách, ktoré by vraj podľa najnovšieho modelu mohlo poberať až 44 percent študentov. Hlavným dôvodom je ich výška, o ktorej sa študenti domnievajú, že naozaj chudobným by aj tak nepomohla pokryť nevyhnutné náklady. A tie sú často prekážkou štúdia už dnes. Navyše minister školstva chce časť peňazí na tieto štipendiá získať z doterajších dotácií na internáty. Tie by tak v budúcom roku mohli prísť asi o sto miliónov korún, a tak budú musieť hľadať iné zdroje. No a hádajte, čo prvé asi urobia. Riaditelia internátov už verejne informovali, že v takom prípade budú musieť zvýšiť mesačné poplatky asi o tisíc korún. Gabriel Benčo upozorňuje, že tak by študenti platili za ubytovanie na internátoch až bezmála dvojnásobok toho, čo platia v súčasnosti. Študenti na pôžičky nemajú Najhoršie je, že zavedenie školného v skutočnosti nevyrieši najzásadnejšie problémy slovenských vysokých škôl. Jeho zástancovia napríklad tvrdia, že študenti tak získajú väčší vplyv na kvalitu učiteľov i výučby. Je to nezmysel. Žiaci by totiž museli hodnotiť vlastných učiteľov bez toho, aby vedeli, aký bude výsledok ich hodnotenia. Pritom práve od pedagóga závisí, či študent školu úspešne skončí. Dnes sa stáva, že vysokoškolskí učitelia nútia svojich študentov kupovať si práve ich knihy, musia z nich citovať celé pasáže, ba dokonca niektorí učitelia žiadajú, aby im študenti kúpenú knihu ukázali. Kto tieto podmienky nesplní, nezloží skúšku a neexistuje reálna možnosť, ako sa proti takémuto nátlaku brániť. Navyše úroveň mnohých predmetov je vzhľadom na prax často pochybná. Študenti vedia, že dôležitejšie je školu čo najskôr ukončiť, mnohokrát vedomosti získavajú v praxi, od školy chcú iba papier. Dôvera v zásadné zmeny v spoločnosti je na Slovensku mimoriadne nízka a povzbudzovanie, že sa netreba báť postaviť sa proti systému, už dávno nezaberá. Okrem toho ani na použitie vybratých peňazí nebudú mať študenti adekvátny vplyv. Ten sa totiž rovná pomeru síl v akademických senátoch univerzít a ich fakúlt a v nich majú študenti iba tretinové zastúpenie, oproti zastúpeniu zamestnancov. Michal Feik, ktorý bol donedávna členom RŠVŠ a venoval sa špeciálne tejto problematike, upozorňuje, že zákonný nárok na pôžičku nie je riešením. „Keď sme analyzovali doterajší počet žiadateľov o pôžičku, zistili sme, že iba o málo prekročil maximálny počet poberateľov.“ Inými slovami, „študenti si už aj za súčasných podmienok jednoducho nechcú požičiavať“. Podľa M. Feika ani „právny nárok na pôžičku nezmení nič na tomto fakte“. Rodiny mnohých vysokoškolákov totiž žijú už dnes na hranici svojich možností. A ani vysoká škola dnes nedáva istotu zamestnania. „To sú skreslené predstavy o možnostiach absolventov vysokých škôl,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá. Napríklad učitelia alebo vedeckí pracovníci budú mať podľa nej finančné problémy, ak budú musieť splácať požičané peniaze. Životné náklady totiž stále rastú. Kto financuje slovenské vysoké školstvo Zástancovia poplatkov za vysokoškolské štúdium tvrdia, že u nás ide do univerzít príliš veľa peňazí zo štátneho rozpočtu oproti iným spôsobom financovania. Štát pritom dlhodobo neuvoľňuje pre vysoké školy dosť a situácia sa vzhľadom na možnosti štátneho rozpočtu nezmení ani v dohľadnej budúcnosti. Predkladaná „reforma“ teda umožní získať ďalšie finančné zdroje. „Financovanie zo štátneho rozpočtu je otázka priorít: buď budeme vynakladať peniaze daňových poplatníkov do takých aktivít, ako je vyslanie jednotiek do Iraku, alebo dáme tieto prostriedky do vzdelania,“ kontruje Michal Feik. V Európske únii sa štát podieľa na financovaní univerzít v pomere 75 % ku 25 %, zvyšok sú súkromné zdroje. Ani zďaleka však nejde o školné. Sú to granty, vedecká činnosť, sponzorstvo a podpora zo strany súkromného sektora. Na Slovensku súkromný sektor podporuje univerzity podielom 5 %. Finančná zainteresovanosť firiem a podnikov na školstve je nevyhnutným predpokladom toho, aby na trh práce vstupovali kvalifikovaní a vzdelaní absolventi. Zavedenie školného je tým najjednoduchším riešením, postihuje však tých, ktorí majú na to najmenej finančných prostriedkov. Argumentov proti zavedeniu školného na univerzitách je dosť, závisí od poslancov, ako ich budú počúvať. A tiež na študentoch, ako sa k tejto veci postavia. Pondelková tlačovka študentov UK totiž ukázala, že ŠRVŠ na rozdiel od minulosti nechce postupovať razantne. Podľa Gabriela Benča môže vyzvať vysoké školy na štrajkovú pohotovosť, ale „v tejto situácii nepovažujeme takúto výzvu za potrebnú“. Andrej Kolesík z akademického senátu Prírodovedeckej fakulty UK si myslí, že „ŠRVŠ je momentálne rozhádaná a neschopná prijímať rozhodnutia,“ s čím Benčo zásadne nesúhlasí. ŠRVŠ sa však dostáva do rozporu s vlastnými členmi. Otvorene sa totiž v pondelok dištancovala od protestných akcií a aktivít Štrajkového výboru študentov (ŠVŠ), ktorý v minulom roku zorganizoval dva niekoľkotisícové protesty v bratislavských uliciach. ŠVŠ sa ozval už pred týždňom, že je pripravený protesty zopakovať. Na rozdiel od ŠRVŠ bratislavskí študenti nedvojzmyselne vyhlásili, že protestné akcie „nezávislých študentských organizácií“ podporia. Vysokoškoláci z celého Slovenska by si teda mali čo najrýchlejšie utriediť vlastné priority nielen pokiaľ ide o požiadavky, ale aj o spôsoby, ako ich presadiť. Lebo nemému dieťaťu nerozumie ani vlastná mať. A slovenskí poslanci sú často hluchí aj k požiadavkám, ktoré sú formulované jasne a prezentované dostatočne nahlas.
