Bush v Európe

George Bush je v Európskej únii. Prišiel hovoriť o nových možnostiach, potrebe spolupráce, o tom, že spolu dokážu Spojené štáty a Európa viac než každý zvlášť. Za to je ochotný ponúknuť pekné slová a gestá. Bude mať však „atlantická renesancia“ aj nejaký obsah? Pravdepodobne nie.
Počet zobrazení: 907
7-m.jpg

George Bush je v Európskej únii. Prišiel hovoriť o nových možnostiach, potrebe spolupráce, o tom, že spolu dokážu Spojené štáty a Európa viac než každý zvlášť. Za to je ochotný ponúknuť pekné slová a gestá. Bude mať však „atlantická renesancia“ aj nejaký obsah? Pravdepodobne nie. Oficiálne ciele Bushovej návštevy v Európe (samozrejme, okrem snahy vytvoriť „všeobecné podnebie spolupráce“) sú dostatočne známe – americký prezident potrebuje, aby európski partneri v NATO podporili výraznejšie aspoň druhú fázu irackého dobrodružstva a intenzívnejšie sa zapojili do tréningu irackých ozbrojených síl, chce oddialiť európske rozhodnutie ukončiť zbrojné embargo voči Číne, zmeniť európsky pohľad na povahu iránskeho problému – a tým aj problém Sýrie – viac v prospech „silového“ riešenia a rozptýliť podozrenia európskych partnerov, že Washington netlačí dostatočne rozhodne svojho spojenca – Izrael – k udržateľnému riešeniu palestínskej krízy. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že americký prezident prináša Európe odkaz: „Je čas ukončiť spory a začať efektívne spolupracovať na spoločnom projekte šírenia slobody a demokracie.“ Prirodzene, projekte navrhnutom vo Washingtone a riadenom z Washingtonu. Málo dobrých kariet Problémom amerického prezidenta je, že môže ponúknuť len veľmi málo. Vývoj situácie v Afganistane či Iraku, škandálne väzenie v Guantanáme, tlak, pod ktorý sa dostávajú občianske slobody v USA... to všetko spochybňuje správnosť amerického prístupu k „vojne proti terorizmu“ a „šíreniu slobody“. Zmeny v Gruzínsku alebo na Ukrajine, často citované ako príklady „šírenia demokracie“, tiež nepotvrdzujú základné tézy Bushovej zahraničnej politiky – aj keby sme pripustili, že sú skôr (potenciálne) demokratizačným procesom, a nie iba obyčajnou výmenou elít, sú práve výsledkom „európskej“ diplomacie ekonomického a politického tlaku, a nie americkej „delovej diplomacie“. George Bush tak prichádza s jedinou kartou, s ktorou môže niečo uhrať – verejnou podporou „silnej Európy“. Počas prvých štyroch rokov sa Bushova administratíva nikdy oficiálne nevyslovila proti ambícii niektorých vlád EÚ posilňovať eurointegračný proces. Rétoricky ho dokonca podporovala vyhláseniami o tom, ako Biely dom potrebuje Európu ako silného a akcieschopného partnera. Bushova preferencia pre „pohyblivé koalície“ a neochota udržiavať pevné spojenectvá (s ich výhodami, ale i záväzkami) však jednotu Európanov niekoľkokrát naštrbili. Najmarkantnejším príkladom bol Irak. V analýzach amerických neokonzervatívnych think-tankov a inštitútov blízkych administratíve v Bielom dome bolo možno nájsť varovania, že vytvorenie jednotnej a akcieschopnej Európy môže americké záujmy ohroziť. Súčasťou tejto Bushovej návštevy je aj symbolické „prijatie“ Európskej únie za partnera. Lichotenie eurooptimistom Mnohí komentátori už poukázali na dôležitý fakt, že kritikmi amerického unilateralizmu (prítomného už počas Clintonovej éry, plne rozvinutého po 11. septembri 2001 Bushovou administratívou) sú tie isté európske krajiny, ktoré najviac podporujú posilňovanie európskej integrácie – napríklad Francúzsko, Nemecko, Belgicko. V tejto súvislosti nie je až také podstatné, či je postoj ich politických elít živený úprimnou podporou multilateralizmu a európskym federalizmom, snahou „obnoviť európsku veľkosť“ či vnútropolitickými dôvodmi. Zaujímavým príkladom je Španielsko – pod vládou konzervatívneho premiéra Aznara bolo jedným z kľúčových amerických spojencov a jednou z prekážok prijatia dohody o konečnom znení euroústavy (odvolávajúc sa na obavu zo „zníženia vplyvu krajiny v EÚ“), po výmene vládnej garnitúry a nástupe socialistov sa zas pripojilo k táboru kritikov politiky USA, stiahlo svoje jednotky z Iraku a brzdí angažovanosť NATO v Iraku a popritom sa stalo „eurooptimistickou krajinou“, prvým členským štátom, ktorý ratifikoval ústavnú zmluvu v referende. Biely dom tak môže veriť, že si podporou „silnej Európy“ získa niektorých zo svojich kritikov. George Bush je prvým americkým prezidentom, ktorý sa stretol s predstaviteľmi inštitúcií EÚ, a tým im v podstate dal legitimitu „zástupcov celoeurópskych záujmov“. Aj keď skutočne „veľká politika“ sa robila na rokovaniach s francúzskym prezidentom, britským premiérom a nemeckým kancelárom, je to symbolicky dôležitý krok. Rovnako ako fakt, že väčšiu časť svojej návštevy strávil v Bruseli – „hlavnom meste Európy“. Prečo nie Bude však takéto „európske lichotenie“ stačiť na to, aby prezident Bush dostal, po čo si prišiel? Pravdepodobne nie. Ani podpora „silnej Európe“, ktorá môže nepríjemne prekvapiť niektorých európskych neokonzervatívcov a fanúšikov Bushovej Ameriky, nebude stačiť na to, aby sa doteraz neochotní lídri začali pozerať na svet viac „americkými“ očami. Prvým dôvodom je sám charakter Bushových požiadaviek. Nedávny návrh na reformu NATO z pera nemeckého kancelára Schrödera naznačil, že pre dôležitú časť európskej politickej elity nie je uspokojivý ani charakter partnerstva medzi USA a európskymi krajinami, ako ho definuje spolupráca v Aliancii – formálne multilaterálny systém, v ktorom sa rozhodnutia prijímajú konsenzom formálne rovných partnerov (v skutočnosti skôr rezervoár vojenskej a politickej podpory využívaný alebo ignorovaný Washingtonom podľa potreby). Ťažko potom možno očakávať, že tí istí lídri budú súhlasiť s úlohou v hre o veľkej demokratizačnej misii, ktorej scenárista i režisér sedí v Bielom dome. Druhým dôvodom, pre ktorý neprinesie Bushove európske turné omnoho viac ako slová, sú podstatné rozpory medzi Spojenými štátmi a niektorými európskymi krajinami (resp. celou Úniou). Tie majú hlbšie korene než len nejakú animozitu medzi lídrami, ktorú možno riešiť podaním ruky. Dôležitým príkladom je nesúhlas Washingtonu so snahou EÚ ukončiť zbrojné embargo voči Číne. Oficiálna rétorika USA hovorí, že ukončenie embarga nie je správne kvôli tomu, že čínsky režim môže tieto zbrane využívať na efektívnejšie potláčanie ľudských práv. Menej oficiálne sa hovorí o amerických obavách, že s dodávkami európskej modernej zbrojnej politiky sa môže stať čínska politika voči Taiwanu agresívnejšou, čo môže vyústiť až do vojenskej konfrontácie, ktorá by od USA vyžadovala, aby naplnili svoje spojenecké záväzky a ostrov vojensky bránili. Čína a iné dôvody Niall Ferguson však v pondelkovom vydaní denníka Guardian upozorňuje na presvedčivejší dôvod – hospodársky záujem. Dnešná americká ekonomika je financovaná vďaka investíciám a lacným pôžičkám zo zahraničia, medzi týmito zahraničnými zdrojmi hrajú prím ázijské. Centrálne banky, vedené Ľudovou bankou Číny, financujú asi 75 – 85 percent amerického deficitu. Číňania kupujú doláre a vládne dlhopisy, aby zabránili zhodnoteniu ich vlastnej meny voči doláru, ktoré by poškodilo ich vývoz. Z amerického pohľadu je to dobrý obchod – lacné ázijské pôžičky „umožňujú Bushovej administratíve dať americkým voličom maslo (znižovanie daní) i pušky (okupáciu Iraku)“. Z čínskeho (resp. ázijského) pohľadu je to však horšie. Výnosy takýchto „investícií“ sú však veľmi malé a okrem toho sa so zvyšujúcou sa závislosťou čínskych bánk na americkom doláre zvyšuje aj ich zraniteľnosť – devalvácia dolára (a pri vysokých rozpočtových deficitoch USA nie nepravdepodobná) môže spôsobiť čínskej ekonomike obrovské škody. Pre Čínu (i iné ázijské krajiny) je preto racionálnym krokom znižovať svoju závislosť od dolárov orientáciou na EÚ – ako na európsky trh, tak i na euro ako rezervnú menu. Pre Spojené štáty by to mohla byť ekonomická katastrofa, koniec „života za peniaze iných“. Obchod so zbraňami je súčasťou tejto hry – Čína moderné zbrane potrebuje na posilnenie mocenského statusu. Európske rozhodnutie ukončiť embargo tak bude o to ochotnejšia „oceniť“ väčším preorientovaním sa na ekonomiku EÚ a euro. Podobných príkladov rozdielnosti záujmov EÚ a USA je viac – Irak, Irán či Sýria ako premietnutia postoja k „demokratizácii“ zahraničných režimov. Palestína a predstava o riešení blízkovýchodnej krízy. Ochota platiť ekologickú a sociálnu cenu ekonomického rozvoja. Miesto sily v medzinárodnej politike... Bushova rétorika na tom veľa nezmení.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984