Reklama
Reklama

Cyrano - náš súčasník

Na javisko Slovenského národného divadla sa 22. a 23. januára 2005 dostáva nové naštudovanie slávnej hry Edmonda Rostanda Cyrano z Bergeracu. Ide o najúspešnejší dramatický text nielen 19. storočia, ale smelo môžeme povedať, že aj celej histórie divadla pre široké masy.
Počet zobrazení: 948
cyrano-m.jpg

Na javisko Slovenského národného divadla sa 22. a 23. januára 2005 dostáva nové naštudovanie slávnej hry Edmonda Rostanda Cyrano z Bergeracu. Ide o najúspešnejší dramatický text nielen 19. storočia, ale smelo môžeme povedať, že aj celej histórie divadla pre široké masy. Dejiny predtým ani potom pravdepodobne nezažili také ovácie a eufóriu ako onoho 27. decembra 1897. Oslavy triumfu tejto veršovanej drámy na scéne divadla Porte-Saint-Martin trvali takmer do ranného úsvitu a ich ohlasy sa ešte takmer dve desaťročia nezadržateľne ozývali naprieč celou Európou, pričom si podmanili srdcia divákov aj za oceánom. Romantický úspech Kritici spolu s divákmi v Rostandovom Cyranovi s radosťou nachádzali a chválili hneď tri klady naraz: čistú poéziu, dramatickú báseň a znovuoživenie národného ducha. V období vrcholiaceho pozitivizmu a scientizmu, v období hospodárskej revolúcie a prebiehajúcich umeleckých experimentov siahol autor po osvedčených postupoch minulosti. Nadviazal na najväčšieho francúzskeho básnika Victora Huga, ktorý sám seba považoval za skalné bralo národného ducha, čo nezničí žiadna politická či sociálna povíchrica. Prevzal od neho romantický dramatický alexandrín, ktorý Hugo zdynamizoval dvoma či dokonca aj viacerými veršovými pauzami, uvoľnil ho myšlienkovo tak, že povolil myšlienkový presah, zachoval však to najdôležitejšie: pokiaľ možno dokonalú rýmovú zhodu. V oblasti dramatiky sa Rostand nechal inšpirovať klasicistickým vrcholom francúzskej divadelnej spisby – dielami Racina a Corneilla. Už samo prirovnávanie Rostanda k takýmto velikánom francúzskeho literárneho neba stačilo na vzbudenie národnej hrdosti. V čase búriacich diskusií o národnej čistote, v čase problémov s integráciou a toleranciou voči príslušníkom iných národov či iného vierovyznania a vrcholiacej aféry kapitána francúzskej armády, Alsasana Dreyfusa, zdôraznil Rostand ušľachtilý a národne uvedomelý pôvod francúzskeho ľudu výberom hlavnej postavy – Cyrana z Bergeracu. Nie je to iba hocijaké meno romantického hrdinu, je to meno chrabrého bojovníka za vlasť, myšlienkového reformátora a revolucionára, dramatika, utopistu, básnika, náruživého milovníka a Parížana zo 17. storočia. Divákom v čase premiéry nebol historický Cyrano neznámy, pretože v polovici 19. storočia začalo vychádzať jeho súborné dielo. Cyranovu tvorbu síce poznali iba v oklieštenej, cenzurovanej podobe, lebo mnohé z názorov, najmä v oblasti viery a morálky, neboli akceptovateľné pre správne zmýšľajúce jadro vtedajšej spoločnosti. Hra nebola divácky príťažlivá iba formou a historickým odkazom, ale tiež jednoduchosťou témy. V čase zúriaceho naturalizmu, začínajúceho impresionizmu, iluzionizmu, orientalizmu a mnohých iných „-izmov“ v umení, priniesol Rostand jednoduchý príbeh lásky k žene, lásky dvoch mladých ľudí a lásky k vlasti. Hlavnú postavu skonštruoval tak, že sa v nej mohol vidieť každý člen komunity, pretože v sebe spája radosti a trápenia takmer všetkých ľudí. Rostandov Cyrano je bohatý duchom, ale zároveň chudobný prostriedkami, krásny myšlienkami a zároveň škaredý svojím veľkým nosom, obdivovaný pre vzdelanie, obávaný pre odvahu, nenávidený pre priamosť slov, milovaný pre vyberaný prejav. Neistota hrdinu pochádzajúca z nepekného zovňajšku, jeho nenaplnená láska a trápenie, výbušnosť a zároveň číry cit pre spravodlivosť a morálku v nádhernej poetickej forme upútali pozornosť nielen francúzskeho publika v čase premiéry, ale neustále očarúvajú divákov pri každom novom naštudovaní hry. Predstavenie Cyrana v SND ihneď po vstupe diváka do sály upozorňuje na dejiny, pretože scéna je zatiahnutá historickou oponou činohry, pred ňou stojí maketa vojaka v cisárskej uniforme. Prvý výstup každého dejstva patrí riaditeľovi divadla (Oldo Hlaváček alebo Juraj Slezáček). Privíta divákov, uvedie názov dejstva a podrobne opíše prostredie, v ktorom sa bude odohrávať. Režisér Vladimír Morávek tak dosiahol efekt rozprávkovosti a zdôraznil privilégium divákov, ktorí vďaka návšteve predstavenia získavajú možnosť zúčastňovať sa na osudoch iných ľudí. Romantický charakter dodáva inscenácii najmä scéna a hudba. Scénická výtvarníčka Alexandra Grusková zdôraznila historickosť hry maľovanými kulisami, ktoré v prvých dvoch dejstvách znázorňujú štylizované nádvorie paláca so stolmi a hodujúcimi ľuďmi na bledučko modrom pozadí oblohy. Boj gaskonských kadetov sa rysuje na čiernom horizonte, kláštor, kam sa Roxana utiahla po smrti milého, je znázornený ako vrchol kostolnej veže s hodinami na oranžovo-červenom pozadí. Divadelnosť predstavenia a fakt, že zobrazované udalosti sú dramatickým spracovaním, života zdôrazňuje obdĺžnikový parket tým, že jeho vnútro sa stáva privilegovaným miestom deja, herci sa stávajú postavami až keď vstúpia do tohto magického priestoru. Hudba Daniela Fikejza očarujúcim spôsobom dokresľuje a sama osebe vytvára atmosféru miesta, na ktorom sa nachádzajú postavy. V Burgundskom divadle je hudba veselo roztopašná, bezstarostná, v Ragueneauovej cukrárni nadobúdame dojem príjemnej prechádzky parížskymi ulicami tak, ako ich poznáme z filmov a spomienok. Akordeónové variácie na „parížsku tému“ v podaní Daniela Heribana v postave jedného z kadetov vyjadrujú túžbu vojakov po domove, ale zároveň ich odhodlanie a nasadenie za vec národa. Nostalgicky trúchlivá a clivá je hudba dokresľujúca atmosféru Roxaninho odlúčenia za múrmi kláštora. Realistické prevedenie Zvláštnosťou novej inscenácie Cyrana je absencia romantického pátosu. Režisér Vladimír Morávek zbavil všetky postavy situačnej nabubrelosti, určil im presné miesto na scéne a zároveň aj presné miesto v spoločnosti. Vytvoril priepasť medzi pánmi a poddanými, akými bol napríklad cukrár Ragueneau či Roxanina dueňa. Táto sociálna priepasť zabraňuje postavám nadviazať hlbší vzťah priateľstva a ich spolužitie je v inscenácii založené iba na životnej nevyhnutnosti. Postava grófa de Guiche (Ján Kroner) nie je v takomto chápaní hodna výsmechu, pretože reprezentuje vládnucu vrstvu. Gróf zo strany všetkých ostatných postáv požíva náležitú úctu a vážnosť, hoci sa ako člen spoločnosti a vojvodca prejavuje skôr ako prospechár a zbabelec. Vážnosť jeho postavenia zdôrazňujú kráľovské fanfáry, ktoré zaznejú vždy, keď postava grófa vstupuje na scénu. Snaha o zreálnenie postáv prechádza aj do hľadania motivácií pre ich činy a repliky. Herci pod Morávkovým vedením dávajú postavám v každej situácii veľmi konkrétny a realistický motív konania, čím sa z herectva vytráca ľahkosť a akýsi dramatický nadhľad, ktorý dýcha z originálu a s rovnakou ľahkosťou vykúka i spomedzi riadkov prekladu Ľubomíra Feldeka. Vedenie postáv v psychologicko-realistickom duchu má veľmi vážny vplyv na hereckú tvorbu a prácu s veršom. Koncentrácia na vnútorné rozpoloženie postavy, jej sociálny status, motiváciu a cieľ konania núti hercov narúšať veršový rytmus a spracúvať veršové presahy ako prozaický text. Úsilie o násilné nachádzanie motivácie a psychologizácia Rostandovho v podstate formalisticky vybrúseného poetického textu vedie k tomu, že herci nedodržujú veršovú cezúru a robia nie rytmické, lež významové prestávky pri prednese. Základ rytmu, ktorým je pauza, potom neprispieva k formálnej dokonalosti verša, ale iba k zdôrazneniu rozhodujúcich informácií. Prestávky vo vnútri verša, na jeho konci, medzi rýmami v dvojveršiach a na ich hranici herci nedodržiavajú a nerozlišujú. Básnický text prichádza o prchavú krásu a zrozumiteľnosť, v dôsledku toho celé predstavenie neodovzdáva a nevytvára práve tú hodnotu, ktorú jej vášniví obdivovatelia vyzdvihovali na prvom mieste – poetickú dokonalosť. Zásluhou Evy Krížikovej v postave Dueňe a Leopolda Haverla v postavách Starého mešťana a Bertrandua môže divák vychutnať – hoci iba na veľmi malej ploche, ktorú tieto postavy ponúkajú –, čo je to krása verša, rytmus, cezúra, rým. Obaja skúsení herci pozorne čakajú na svoj part, preberajú svoju časť verša od hereckých partnerov, pokračujú v ich rytme a zároveň hrajú vlastné postavy. Ponúkajú aspoň náznak potenciálu, ktorý je obsiahnutý v texte hry. Krutý svet Hra Cyrano z Bergeracu poskytuje úžasný priestor jedinej postave, jedinému hercovi. Cyrano je centrom, pánom i sluhom svojho sveta. Nad všetkým bdie jeho závideniahodná erudícia, briskný jazyk, šikovný meč a horúci cit. Svojich nepriateľov nezastrašuje silou, ale hĺbkou poznania, ostrosťou vtipu a čistotou úprimnosti. Je to part pre herca s výrazným talentom, bohatou skúsenosťou, citom pre pátos a mieru v prejave. Najnovším Cyranom v Bratislave je vynikajúci herec Martin Huba. Jeho úloha je o to ťažšia, že Vladimír Morávek žiadnu z postáv neštylizoval do grotesknej karikatúry, žiadnej z nich nedal jednoznačne negatívny príznak záškodníka, zradcu, povaľača či neschopného milenca. Všetky postavy sú normálnymi ľuďmi, ktorí majú svoje dobré i zlé stránky, žijú svoje životy ako vládzu a zapájajú sa podľa svojho postavenia do verejného života. V takomto prostredí je úloha herca stelesňujúceho hlavného hrdinu nepredstaviteľne náročná, pretože musí dôvtipom, kultivovanosťou a nezištnosťou prevýšiť postavy svojich hereckých partnerov, ktoré nie sú a priori ponímané ako protiklady Cyranových predností. Psychologizácia každého Cyranovho činu a každej repliky odhaľuje jeho charakter ako agresívny a impulzívny. Inscenátori vo svojej interpretácii odmietajú mimodramatickú motiváciu konania, ktorá vychádza jednoducho z toho, že tak nariadil autor v texte alebo z jeho dokonale pozitívneho charakteru a navrhujú, že motiváciou Cyranovho konania môže byť pomsta. Mstí sa zlému hercovi Montfleurimu, ktorého takmer až s groteskným nadhľadom vynikajúco stvárnil Jozef Vajda, za to, že uráža múzy umenia. Mstí sa najatým vrahom za to, že si trúfajú na jediného bezbranného básnika. Pri svojej záverečnej reči máme dokonca dojem, že sa citovaním z ľúbostného listu a odhalením svojho autorstva mstí samotnej Roxane za to, že ju nemohol pre svoj nos otvorene milovať. Agresívnu stránku charakteru ďalej podčiarkujú mizanscény skupinových výstupov; pri nich Cyrano priamo telesne zastrašuje a napáda ostatné postavy až do takej miery, že fyzická akcia sa stáva dôležitejšou ako sila a odhaľujúca pravda múdreho slova, ktoré pri svojom konaní prednáša. Je až zarážajúce, že takýto Cyrano si musí na súboj meč vždy od niekoho požičať, že taký grobian a bitkár si nenosí nástroj pomsty stále so sebou – meč ako odznak veliteľskej hodnosti k Cyranovi, kapitánovi gaskonských kadetov, neodlučiteľne patrí. Vo vytváraní romantickej poetiky bránia tiež pohyby a gestá. Herci používajú veľmi skromný gestický aparát, takmer minimalisticky stoja na miestach určených režisérom a presúvajú sa iba v presne stanovenom a vhodnom čase. Martin Huba sa neprispôsobil tomuto hereckému minimalizmu ani v geste ani pri pohybe na scéne. Veľké až vulgárne gestá rúk a chaotické pobiehanie medzi pokojne stojacimi hercami robia z Hubovho Cyrana tornádo, ktoré v Morávkovej réžii dostáva horkú grotesknú príchuť. Cyrano je v tejto inscenácii jednoznačne vyvrheľ, ktorého spoločnosť iba zo súcitu toleruje. Zdôrazňuje to aj jeho kostým: čierne sako, čierne nohavice a občas čierny klobúk. Cyrano podľa kostýmu nepatrí ani medzi chudobu, ani medzi šľachtu, ba dokonca ani medzi vojakov, ktorým je veliteľom. Tým, že si neoblieka uniformu vojska, ku ktorému patrí, dáva pravdepodobne najavo svoj vzdor a nespokojnosť. Gróf de Guiche, ktorého by sme mohli považovať za negatívnu postavu, pretože bráni Roxane a Kristiánovi v láske a chce zneužiť Roxanino priateľstvo, je v konečnom dôsledku omnoho pozitívnejšou postavou ako Cyrano, keďže sa poučí a je ochotný za lásku obetovať život. Realistické vedenie inscenácie úplne poprevracalo hodnoty, ktoré do textu hry vložil autor. Statickosť a nemennosť Cyranovho charakteru v realisticko-psychologickej réžii vyznieva negatívne a odsudzujúco. V inscenácii chýba cit, láska a nezištnosť, na ich mieste stoja vypočítavosť, sex a prospechárstvo. Roxana (Diana Mórová) s Dueňou nezakrývajú stretnutie s Cyranom účasťou na prednáške o nežnosti ako v origináli, ale chystajú sa na prednášku o orgazme. Kristián (Robert Roth) sa neuspokojí iba s jedným bozkom, ale po príchode grófa de Guiche sa z Roxaninej izby vracia takmer polonahý, pričom sa z izby ozývali vzdychy a ochkania. Inscenácia Cyrana z Bergeracu s Martinom Hubom v hlavnej úlohe veľmi významne a razantne hovorí o súčasnom svete. Hovorí o tom, že sme lásku vymenili za bezhlavú zmyselnosť, že kultivovanosť prestala byť hodnotou a nahradilo ju utilitárne vzdelanie, ktoré slúži iba na dosahovanie cieľov, nie na skvalitnenie a spríjemnenie života. Inscenácia Cyrana je dôkazom toho, že sme prestali byť schopní vnímať krásu, poéziu a prchavosť príjemných okamihov a zamerali sme sa na takzvané trvalé, hmotné hodnoty. Slovenské národné divadlo touto produkciou vážne obviňuje súčasný svet z necitlivosti a zatrpknutosti. Toto vážne posolstvo vysiela svetu v podobe inscenácie hry, ktorú jej autor napísal s úplne iným zámerom. Ak hodnotíme vzťah Rostandovho textu hry k Morávkovej inscenácii, môžeme parafrázovať porovnanie, ktorým Sofokles prirovnal svoju tvorbu k Euripidovej: Rostand opisuje ľudí takých, akí by mali byť, pričom Morávek ich kreslí takých, akí v skutočnosti sú. Autor je divadelný kritik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama