Kopanec do riti ako jednotka slovenskej vďačnosti
Môj otec pracoval vo vydavateľstve Pravda, kde mal na starosti zásobovanie podniku kvalitným papierom, tlačiarenskou farbou, rotačkami. Pracoval poctivo, inak to nevedel. Keď sa blížilo 20. výročie jeho pôsobenia vo firme, očakával, že od firmy dostane nejaký vernostný dar, hodinky alebo budík. Mal smolu, bolo to na jeseň 1971, a tak namiesto hodiniek dostal od vedenia list, v ktorom mu oznámili, že je prepustený, keďže pre prácu na jeho mieste je potrebné byť členom komunistickej strany. On bol len odborník na papier. Hoci bol apolitický, politické čistky mu zlikvidovali existenciu. Vedel, že je v práve, no keď sa chcel súdiť, vyhrážali sa mu nielen ekonomickou, ale aj fyzickou likvidáciou. Ja sám už 26 rokov pracujem v oblasti hudobnej kultúry. Otcova skúsenosť sa mi často zišla. Keď sa vernosť, pracovitosť, poctivosť, mimoriadny talent a výsledky dostanú do oka nejakého nadriadeného orgánu, reakcia býva zakaždým rovnaká ako u normalizačných funkcionárov – kopanec do riti. Sprevádza ho presun nejakých peňazí (výlučne o ne ide) a objavenie povestného „nulového bodu“, ktorý je hlavnou konštantou slovenskej kultúry. Desať rokov som pracoval v slovenskom hudobnom vydavateľstve OPUS. Prvé postkomunistické Ministerstvo kultúry obetovalo toto vydavateľstvo, ktoré kedysi ročne odovzdávalo do štátneho rozpočtu 200 miliónov korún. Zo Slovenska zmizli zvukové nosiče s vážnou hudbou, celá hudobná verejnosť prišla o noty – už pätnásť rokov učitelia a deti len xeroxujú staré vydania. (Boh ochraňuj xerox!) Všetci sme však prišli aj o možnosť uplatnenia právnych vzťahov v hudbe – nemožno o nich hovoriť, ak neexistujú vydavateľské práva. V oblasti hudby sme vstúpili do Európy ako krajina bez právnej ochrany. Dávny opusový katalóg dodnes slúži zlodejom na zapĺňanie regálov po celom svete. Komunisti postavili toľko hudobných inštitúcií, že aj ďalšie ministerské kádre mali plné ruky práce. Hudecovo ministerstvo použilo kopanec ako odmenu za europeizáciu Slovenskej filharmónie. Celkom nevídanú energiu prejavil Kňažko – jeho zástupca rozdal behom desiatich minút riaditeľom svojich rezortov 25 kopancov. Kňažko vykopol zo slovenskej hudby celú operetnú tradíciu, čo znamenalo nielen zánik orchestra, ale aj unikátneho operetného trojuholníka Viedeň – Budapešť – Bratislava. Jeden orchester mu však nestačil, zrušil aj Komornú operu. Pri zrušení štátnej agentúry Slovkoncert, ktorá realizovala koncertný život na celom Slovensku, sa použil argument decentralizácie. O tom, že aj decentralizácia bol v skutočnosti kopanec, svedčia všetky štatistické krivky mapujúce slovenský koncertný život, ktoré pomaly, ale isto smerujú k nule. Kňažkov kopanec sa ušiel aj jednému z najagilnejších organizátorov hudobného života – Mariánovi Lapšanskému. Nielenže ho ministerstvo podvodom zbavilo miesta riaditeľa Hudobného centra, ale zastavil sa aj tok peňazí do jeho hlavných stavieb – svetovej klaviristickej súťaže Johanna Nepomuka Hummela a medzinárodných interpretačných kurzov s viac ako desaťročnou tradíciou. Oba tieto projekty patrili k hlavným prejavom europeizácie domáceho vedomia a ich likvidácia vygumovala Bratislavu z hudobnej mapy Európy. Až donedávna sa zdalo, že apatia, ktorá vládne na Chmelovom ministerstve, zastavila ďalší úpadok. No nedávny škandál pri odstúpení šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Bělohlávka naznačil, že ministerská nekoncepčnosť nezostane bez následkov. Prehadzovanie Čierneho Petra vyústilo do personálnych zmien, ktoré mali upokojiť situáciu. Riaditeľom filharmónie sa po konkurze stal ešte nedávno vykopnutý Marián Lapšanský. Už za krátky čas svojho pôsobenia vo funkcii stihol ukázať, že voľba bola správna. O kopancoch vie svoje, vie ich nielen získavať, ale aj správne rozdávať. 8. február 2005 sa zapísal do histórie slovenskej hudby ako jeden z jej najčiernejších dní. Riaditeľ filharmónie sa rozhodol riešiť dávne problémy orchestra tým, že z filharmónie vykopol dva komorné súbory, s ktorými nijaké väčšie problémy neboli. Mimo filharmónie sa ocitol po tridsiatich rokoch existencie náš najvýznamnejší komorný súbor – Moyzesovo kvarteto. 32-ročnú existenciu 14-členného súboru Musica aeterna, ktorý sa venuje historickej interpretácii, postihlo to isté. Riaditeľ je presvedčený, že presunuté peniaze zvýšia kvalitu koncertov 114-členného orchestra! S touto svojou kopancovou metódou riešenia krízy filharmónie sa pritom nezveril ani konkurznej komisii, ktorá ho nedávno vymenovala. Lapšanský ako organizátor hudobného života s bohatými skúsenosťami celkom iste vie, že honoráre za koncerty na slovenských pódiách neuživia nijakého hudobníka. Vie teda aj, že prepúšťací dekrét znamená takmer okamžitý zánik oboch súborov. Je veľmi smutné, že zároveň nevie, že majiteľom ich značky je Slovenská filharmónia a že pôsobenie súborov mimo filharmónie pod svojou značkou je vlastne ilegálne. Účinný kopanec nového riaditeľa bol teda zákerný, hlúpy aj protiprávny. Hoci sú na výstavbu kultúry potrebné peniaze, je výsledkom ľudskej práce. Hudobníci sa svoje remeslo i umenie učia desiatky rokov, len nedávno si tridsaťročné Moyzesovo kvarteto trúflo na partitúry Beethovenových neskorých kvartet. Riaditeľ zbavil Slovenskú filharmóniu našich štyroch najvýznamnejších odborníkov v oblasti komornej hudby i všetkých svojich znalcov historickej interpretácie. Ekonomický argument je v tejto súvislosti nielen trápny, ale absurdný. Nikdy nenájdeme toľko peňazí, aby sme mohli znovu postaviť kultúru komornej hry a základy historickej interpretácie bez práve vykopnutých domácich odborníkov. Aj ten najväčší kultúrny ignorant tuší, že medzi platom domáceho dirigenta a hosťujúceho umelca je priepasť a teda navrhované riešenie zvýšenia koncertnej úrovne hosťujúcimi umelcami je nepochybne oveľa drahšie. Myslím si, že odpoveď na otázku, ako likvidácia práce našich odborníkov napomôže vyriešiť situáciu orchestra Slovenskej filharmónie, nedokáže dať ani ten najlepší senzibil. Ak minister Zajac zlikviduje všetkých urológov, zlepšia sa výsledky na onkológii? Kňažkov kopanec Lapšanskému vygumoval z Bratislavy Hummela, najnovší kopanec Lapšanského zbavil slovenskú hudbu aj spomienky na dve jej najvýznamnejšie zakladateľské osobnosti – Alexandra Albrechta a Alexandra Moyzesa. Je to len ďalšie pokračovanie zbavovania nášho priestoru vlastnej pamäti, číre mankurtstvo. Pri likvidácii sa použil ešte jeden argument – „treba dať priestor mladým umelcom“. Podľa tejto argumentácie starší kolegovia priestor pre mladších nevytvárali, ale zaberali. Moyzesovo kvarteto a Musica aeterna zo všetkých našich interpretov boli nielen najvýznamnejšími propagátormi slovenskej hudby, ktorí nás oboznamovali s našou vlastnou minulosťou i prítomnosťou. Práve členovia oboch súborov, ktorí urobili takmer všetko, čo sa na Slovensku v oblasti pedagogiky komornej hudby a historickej interpretácie urobilo. Možno, že v klavírnej hre starší kolegovia zaberajú priestor mladším, no nezažil som situáciu v oblasti komornej hry či historickej interpretácie, pri ktorej by mladší hráči mohli povedať, že starší kolegovia predstavujú prekážku pri ich uplatnení. Je to celkom naopak, mladí si dobre uvedomujú, že bázou ich práce sú skúsenosti starších i že bez moyzesovcov a aeternistov by na Slovensku nijaký priestor pre komornú hudbu a historickú interpretáciu nebol. Lapšanský v skutočnosti svojím činom ukázal mladým ľuďom čosi celkom iné – to, čo kedysi ukázali normalizátori mne prostredníctvom príbehu môjho otca. Čím viac práce pre slovenskú kultúru urobíte, tým väčší kopanec do riti dostanete. Hľadajte si svoj priestor mimo Slovenska. To je tá skutočná informácia, ktorá odznela na tlačovej konferencii nového riaditeľa Slovenskej filharmónie. Latinské príslovie vraví, že skúsenosť je matka múdrosti (aj skúsenosť s kopancami). Ján Albrecht, zakladateľ súboru Musica aeterna, kedysi napísal: Matkou pokroku je ľudská vzájomnosť.
