Reklama
Reklama

Preč zo zlej spoločnosti

V Argentíne sa zvykne hovoriť: „Más vale estar solo que mal acompaňado – je lepšie byť sám ako v zlej spoločnosti“. Dnes Argentínčania stále viac uvažujú, či nie je čas opustiť medzinárodné finančné inštitúcie (MMF, Svetovú banku, Medziamerickú rozvojovú banku).
Počet zobrazení: 636
9-m.jpg

V Argentíne sa zvykne hovoriť: „Más vale estar solo que mal acompaňado – je lepšie byť sám ako v zlej spoločnosti“. Dnes Argentínčania stále viac uvažujú, či nie je čas opustiť medzinárodné finančné inštitúcie (MMF, Svetovú banku, Medziamerickú rozvojovú banku). Keď sa výkonný riaditeľ Medzinárodného menového fondu Rodrigo Rato pozval 31. augusta na desaťhodinovú návštevu Argentíny a na stretnutí s prezidentom Néstorom Kircherom povedal: „Na Medzinárodnom menovom fonde máme problém, ktorý sa volá Argentína“, argentínsky prezident rýchlo odpovedal: „Ja mám problém, ktorý sa volá 15 miliónov chudobných ľudí“, čím jasne poukázal na desaťročia chybných ekonomických receptov MMF pre Argentínu. Táto chladná výmena názorov naznačuje, že vzťahy medzi MMF a Argentínou nie sú najlepšie. V skutočnosti sa dá povedať, že trojročná dohoda, ktorú krajina podpísala s fondom v septembri 2003, je na mŕtvom bode. MMF oddialil v júli minulého roku odsúhlasenie tretej štvrťročnej revízie dohody s tvrdením, že Buenos Aires nesplnilo niektoré štrukturálne reformy. Pri predchádzajúcich revíziách odpovedala Argentína na zdržania MMF hrozbou, že prestane splácať svoj 15 miliárd dolárov vysoký dlh voči tejto inštitúcii. Tentoraz však vyskúšali argentínski predstavitelia novú stratégiu. Prezident Kircher a minister hospodárstva Roberto Lavaga sa jednostranne rozhodli suspendovať dohodu do apríla 2005 a zaplatiť medzi augustom 2004 a aprílom 2005 MMF podľa splátkového kalendára asi 2 miliardy dolárov. Hoci sa takto na chvíľu zbavia tlaku fondu, nie je to v žiadnom prípade udržateľná stratégia. Bez refinancovania kapitálových platieb poskytnutých na základe dohody bude musieť Argentína v najbližších rokoch čeliť dlhovej službe, ktorá môže vystúpiť až do výšky 8,2 percenta HDP. To by sa v roku 2005 rovnalo až 30 percentám vládnych výdavkov, čo je nepredstaviteľná suma vzhľadom na potrebu vládnych zdrojov na nápravu následkov 10 rokov šetrenia predpisovaného Medzinárodným menovým fondom a s tým súvisiacej hlbokej sociálnej krízy. Podľa vlády je nezamestnanosť na úrovni 19,1 percenta, podzamestnanosť 15 percent, 44 percent populácie sa nachádza pod hranicou chudoby. Ako sa Argentína dostala do takej hlbokej dlhovej priepasti? Od začiatku sociálnej a ekonomickej krízy pred troma rokmi sa národná i medzinárodná pozornosť zameriava na argentínsky gargantuovský verejný dlh. V decembri 2001, na vrchole krízy, ktorá spečatila osud desaťročného argentínskeho experimentu s neobmedzeným neoliberalizmom, vyhlásil „prezident na týždeň“ Adolfo Rodríguez Saá neschopnosť krajiny splácať asi 80-miliardový dlh voči súkromným veriteľom (hlavne individuálnym a inštitucionálnym držiteľom dlhopisov). Rodríguez Saá však nevyhlásil neschopnosť splácať 30-miliardový dlh voči medzinárodným finančným inštitúciám. Argentínska chaotická devalvácia meny začiatkom roku 2002 viedla k akumulácii ďalších 35 miliárd verejného dlhu, hlavne na kompenzácie bankám a súkromným firmám. „Nový dlh“ spolu s dlhom voči medzinárodným finančným inštitúciám a dlhom, pri ktorom bola vyhlásená neschopnosť splácať, predstavoval 180 miliárd dolárov, teda asi 130 percent HDP. Aby sa Argentína dostala z neschopnosti splácať, musí vyjednať výmenu starých dlhopisov za nové. Tlak MMF a veriteľov vyústil do toho, že krajina ustúpila z pôvodného návrhu 75 percentnej kapitálovej redukcie. Nová ponuka zdvojnásobila úrokové miery a zo 75 percent zišla na 50. Alarmujúcou správou je, že aj keď väčšina dlžníkov, ktorých sa neschopnosť splácať týka, prijme ponuku vlády, celkový dlh sa zníži len o asi 50 miliárd dolárov na 130 miliárd – čo je ešte stále 90 percent HDP. Väčšina ekonómov sa zhoduje, že je to stále nebezpečne neudržateľná úroveň. Aj v najpriaznivejšom scenári reštrukturalizácie dlhu bude obrovský verejný dlh držať krajinu na pokraji ďalšej krízy. Výsledok argentínskej dlhovej ságy závisí predovšetkým od toho, ako sa podarí vyriešiť terajší konflikt s MMF a od veľkého dlhu krajiny voči medzinárodným finančným inštitúciám. Situácia nemôže byť nijako rozumne vyriešená, ak ju bude naďalej riadiť MMF – krajina bude naďalej nútená implementovať neúspešné politické recepty a súčasne bude finančne krvácať splácaním dlhu. Medzinárodné finančné inštitúcie: lepšie bez nich? Existuje minimálne šesť dobrých dôvodov na to, aby Argentína vážne uvažovala o opustení medzinárodných finančných inštitúcií a šla vlastnou cestou. Po prvé, explozívna akumulácia argentínskeho dlhu bola z veľkej časti spôsobená privatizáciou systému sociálneho zabezpečenia, ktorú krajine vnútila Svetová banka a ktorú MMF vyhlásil za nutnú podmienku. Svetová banka v súčasnosti cúva zo svojho dogmatického postoja nadradenosti trhových riešení dôchodkového zabezpečenia s tvrdením, že jeho chrbticou by mal byť silný, štátom sponzorovaný program. V Argentíne je však už neskoro – škoda už bola spôsobená. Po druhé, napriek obrovským chybám Medzinárodného menového fondu v Argentíne v 90. rokoch odmieta MMF pripustiť svoje chyby. Takzvaný Nezávislý hodnotiaci úrad, v skutočnosti jedno z oddelení MMF, dokončil nedávnu správu o pôsobení fondu v Argentíne. Vina za krízu je hádzaná na vládnych úradníkov, opakujúc klasické tvrdenie fondu o fiškálnej nedisciplíne krajiny a nedokončených štrukturálnych reformách. Jediné chyby, ktoré fond priznáva, sú, že nekontroloval Buenos Aires dostatočne prísne a nevenoval dostatočnú pozornosť varovaniam spred roka 2001, že režim pevných výmenných kurzov má problémy. Nielenže tieto varovania ignoroval, ale mesiace pred vrcholom krízy v decembri 2001 strojnásobil pôžičky vláde z 5 na 15 miliárd dolárov. Vcelku – Medzinárodný menový fond nebol na krízu pripravený, predpísal nesprávnu ekonomickú politiku a nalieval do krajiny peniaze len preto, aby podporoval neživotaschopný systém. Po tretie, spôsob, ako MMF riadil argentínsku krízu (po decembri 2001), bol plný chýb v diagnóze, makroekonomických projekciách a politických receptoch. V bezprecedentnom dokumente publikovanom začiatkom júla popísala argentínska vláda detailne chyby MMF. Ukazuje hĺbku jeho neschopnosti pochopiť a riešiť krízu. Popisuje tiež, ako fond vstupoval do vnútorných záležitostí krajiny ďaleko za svoj oficiálny mandát – napríklad požiadavkou modifikácie zákona o bankrotoch a odvolania zákona, ktorý umožňoval efektívne prenasledovanie ekonomickej kriminality. Po štvrté, fond stále koná navzájom si odporujúcim spôsobom. Na jednej strane ako lobista pre súkromných veriteľov, voči ktorým vyhlásila Argentína neschopnosť splácať, keď požaduje, aby krajina zvýšila svoju ponuku pri reštrukturalizácii dlhu a splatila celý dlh medzinárodným finančným inštitúciám. Na strane druhej MMF tiež trvá na tom, aby Buenos Aires odstránilo clá a dane z finančných transakcií, ktoré tvoria spolu tretinu vládnych príjmov, a to s tvrdením, že „narúšajú“ štruktúru cien. A tak tlačí na vyššie platby veriteľom a súčasne odstraňovanie zdrojov vládnych príjmov. Do rovnice fondu pritom milióny argentínskych chudobných a nezamestnaných vôbec nevstupujú. Po piate, od decembra 2001 už Argentína medzinárodným finančným inštitúciám zaplatila asi 8,2 miliardy dolárov. Počas najhoršej ekonomickej krízy svojej histórie tak krajina namiesto toho, aby dostávala nové pôžičky a vzácne zdroje používala na zmiernenie chudoby, vytvorenie pracovných miest a naštartovanie ekonomiky, posielala svoje príjmy medzinárodným finančným inštitúciám. A nakoniec, tieto inštitúcie nielenže predpísali nesprávne a škodlivé riešenia a vytvárali zlé pôžičky, ale vyžadujú sami pre seba súčasne status „preferovaného veriteľa“, ktorý je vyplácaný pred všetkými ostatnými. Inými slovami, v opozícii voči zákonom trhu, ktoré tak vehementne presadzujú, nie sú zodpovední nikomu, nikdy ani nebudú platiť za svoje chyby. Obrovské sociálne a ekonomické škody politiky medzinárodných finančných inštitúcií privádzajú Argentínčanov k otázke: prečo by nemali platiť za svoje chyby rovnako ako súkromní investori platia za zlé investície? A čo získava Argentína z toho, že s týmito inštitúciami udržiava vzťahy? Ako z toho von? V apríli 2005 sa bude musieť Argentína rozhodnúť, aké budú jej vzťahy s MMF. Bude dohoda z roku 2003 obnovená? Aj keby sa podarila úspešná reštrukturalizácia dlhu, nebude dlhová udržateľnosť krajiny zaručená, hlavne ak bude musieť vyplatiť svoje záväzky voči medzinárodným finančným inštitúciám. Aké sú možnosti? Najželanejšou – a najmenej pravdepodobnou – možnosťou je odpustenie dlhu na základe návrhov siete organizácií Jubilee Network. Argentína však nespĺňa podmienky, aby sa kvalifikovala do skupiny „ťažko zadlžených chudobných krajín“ podľa definície MMF, a tým mohla žiadať zrušenie dlhu. Okrem toho sa zdá, že MMF sa rozhodol urobiť z Argentíny, pre jej vyhlásenie o neschopnosti splácať dlh, exemplárny príklad a to robí odpustenie dlhu ešte menej pravdepodobným. Najmenej želateľnou možnosťou je znovunastolenie suspendovanej dohody. Napriek bojovnej rétorike argentínskej vlády sa v minulosti, keď prišlo k lámaniu chleba, jej predstavitelia vždy sklonili pred medzinárodnými finančnými inštitúciami a môžu to urobiť znovu. Jediným prínosom obnovenia dohody by bolo oddialenie kapitálových platieb. Nevýhodou by bolo prijatie podmienok nesprávnych politických predpisov MMF, s obrovskými ľudskými a ekonomickými nákladmi. Rovnako tak politickými. Pri predchádzajúcom detailnom a verejnom odhalení chýb MMF a ich ničivých následkov argentínskou vládou, ako by mohla teraz ospravedlniť obnovenie spolupráce s fondom? Ak sa argentínski predstavitelia rozhodnú pre túto možnosť, mali by aspoň požadovať, aby sa medzinárodné finančné inštitúcie podriadili kontrolnému rámcu, ktorý nedávno navrhlo Centrum pre ekonomický a politický výskum (Center for Economic and Policy Research). Takýto rámec by umožnil, aby boli ekonómovia medzinárodných finančných inštitúcií zodpovední za svoje ekonomické predpovede a výsledky svojich receptov. Treťou možnosťou je vyhlásiť neschopnosť splácať aj dlh medzinárodných finančných inštitúcií, a tým ich prinútiť k jeho reštrukturalizácii. Nieslo by to so sebou značné výhody: uvoľnenie zdrojov pre rozvoj a získanie suverenity nad určovaním a implementáciou politiky. Cena nie je taká jasná. Najčastejšie sa hovorí o prerušení prístupu k medzinárodným finančným trhom, ktorý však Argentína nemá od roku 2001, a napriek tomu sa pomaly z krízy musí dostávať. Okrem toho krajina má veľké primárne fiškálne a obchodné nadbytky, a preto je zo značnej miery samofinancujúca. Ďalšou často spomínanou cenou je prerušenie prítoku zahraničných investícií. To je nepravdepodobné, pretože zahraniční investori sa starajú viac o možnosti zisku a predpovedateľnú investorskú klímu než o dohody MMF. Ešte menej známa je politická cena. Úspešné prerušenie vzťahov s medzinárodnými finančnými inštitúciami je príkladom, ktorému by sa krajiny G7 i samé inštitúcie určite rady vyhli. Nie je jasné, ako ďaleko by boli ochotné zájsť, aby to urobili. Pred Argentínou je nerovná cesta. Napriek tomu sa zdá čoraz jasnejšie, že krajine by sa po nej cestovalo lepšie bez medzinárodných finančných inštitúcií. Jedna vec je jasná – ako povedal Rato, MMF má „problém zvaný Argentína“. Pozícia kameňa v topánke MMF dáva Argentíne značný vplyv. Tento vplyv by mala využiť na vymanenie sa zo závislosti od zlej politiky medzinárodných finančných inštitúcií. Autor je analytik Centra pre ekonomický a politický výskum vo Washingtone Článok bol publikovaný v časopise Red Pepper, www.redpepper.org.uk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama