Dzurinda chce z ANO urobiť obetného baránka

Vy ste ma koncom roku 1998 odhovárali od vstupu do politiky, povedali ste mi, že novinárčina je povolanie, ktoré, keď raz niekoho chytí, už ho nikdy nepustí. Prečo ste teda o tri roky urobili to isté? - Základnou motiváciou bol pocit, že ako novinár už nedokážem nič zmeniť, že presviedčať o problémoch presvedčených nemá zmysel a širšia verejnosť sa stala apatická.
Počet zobrazení: 988
4-m.JPG

Ľubomír Lintner, novinár, prvý podpredseda ANO a šéf jej poslaneckého klubu v NR SR Narodil sa v roku 1949 v Banskej Štiavnici. Novinársku kariéru začínal v bratislavskom štúdiu Československého rozhlasu. Diaľkovo vyštudoval žurnalistiku, lebo podľa redaktorov, s ktorými strihal príspevky, príliš mudroval, a tak mu odporučili, nech si to vyskúša sám. V roku 1982 nastúpil do športovej redakcie, kde bol súčasťou jej „zlatej éry“ s Gabom Zelenayom, Stanom Dutkom, Máriou Zavarskou, Rudom Gallom. V roku 1990 sa stal šéfom redakcie spravodajstva a publicistiky, po odvolaní v roku 1993 pracoval v denníku Sme a týždenníku Sme plus, koncom deväťdesiatych rokov nastúpil do TV Markíza. V roku 2001 spoluzakladal Alianciu nového občana. Je ženatý a má dospelú dcéru, ktorá od roku 1996 žije v USA. Vy ste ma koncom roku 1998 odhovárali od vstupu do politiky, povedali ste mi, že novinárčina je povolanie, ktoré, keď raz niekoho chytí, už ho nikdy nepustí. Prečo ste teda o tri roky urobili to isté? - Základnou motiváciou bol pocit, že ako novinár už nedokážem nič zmeniť, že presviedčať o problémoch presvedčených nemá zmysel a širšia verejnosť sa stala apatická. Sám by som sa však takto nerozhodol, ale keď prišla taká ponuka, hoci nebola prvá... Kedy bola prvá? - Prvýkrát mi kandidatúru ponúkol Jozef Moravčík v roku 1994, keď som končil ako hovorca jeho vlády, druhýkrát Ján Čarnogurský v roku 1998. A prečo ste tie ponuky neakceptovali? - Kvôli Moravčíkovi by som kandidovať išiel, ale tá pospolitosť, ktorá sa zišla v Demokratickej únii, ma ani trochu nelákala. V druhom prípade som jednoducho nechcel odísť z televízie, lebo ma vtedy žurnalistika veľmi bavila. Takže ešte raz, prečo ste v roku 2001 do politiky vstúpili? - Bol som veľmi sklamaný z politikov, ktorým som v roku 1998 veľmi fandil, a mnohí mi to ako novinárovi potom aj vyčítali. Ale ja som naozaj vtedy zdôrazňoval potrebu zmeny. V roku 2001 som nadobudol pocit, že to môžem zmeniť iba ako politik, ako novinár to nedokážem. Toto poznám. A čo si myslíte dnes? - Po troch rokoch musím konštatovať, že ak má človek predstavu o morálke v politike na Slovensku, ak má predstavu o nejakej vízii, ktorú by chcel realizovať, tak po vstupe do politiky zostane veľmi sklamaný. Sklamaný ste boli, keď ste do politiky vstupovali. Ste teda sklamaný opäť? - Som. To nie je nič prekvapujúce, veď ste vstúpili do vládnej koalície so stranami, a dokonca s politikmi, ktorí vás predtým sklamali. Uvedomovali ste si to v septembri 2002? - Uvedomil som si to okamžite vo chvíli, keď Pavol Rusko prišiel do centrály ANO s listom štyroch predsedov pravicových strán, v ktorom prezidentovi Schusterovi oznámili vytvorenie novej vládnej koalície Navyše som mesiace ľuďom, ktorých som stretával, musel odpovedať na výčitku, že sme zradili. Voliči ANO vám hneď po voľbách vyčítali, že ste zradili? - Áno. Prečo už vtedy? - Lebo sme pred voľbami vystupovali s tvrdou kritikou spôsobov človeka, s ktorým sme potom okamžite vytvorili vládnu koalíciu. Samozrejme, hlavným motívom bol blížiaci sa summit NATO, na ktorom mali rozhodnúť o členstve Slovenska, a nezostavenie vlády by bolo znakom nestability a vyvolávalo by otázky o budúcom politickom vývoji u nás. Mne sa viac zdá, že tzv. štátnopolitický záujem Slovenska je pre našich politikov skôr výhovorkou pri mnohých kontroverzných rozhodnutiach. - V súvislosti s dnešným vystupovaním Roberta Fica mi to vyčítajú, ale ja si stále myslím, čo som navrhoval aj vtedy, že sme sa mali pokúsiť vytvoriť vládu so Smerom. Veď oni boli vtedy v rovnakej situácii ako ANO, bola to nová strana, odmietala Dzurindu i Mečiara... Ale nepustila by sa s vami do tých reforiem, ktoré robíte dnes. - Som presvedčený o opaku, veď v jej poslaneckom klube je 14 podnikateľov a u nás sú len štyria. Nepochybujem, že v prípade účasti vo vláde by i v ekonomickej oblasti smerovali tam, kam sme chceli ísť aj my. Ale so Smerom by ste aj tak nemali dosť poslancov na vytvorenie väčšiny v parlamente. - Najskôr sme sa mali dohodnúť so Smerom a potom začať rokovať s predchádzajúcimi vládnymi stranami. So Smerom by sme mali 40 poslancov a postupne by sme koalíciu rozširovali rozhovormi so stranami v poradí, ktoré som tiež navrhol. Aké to bolo poradie? - Najskôr KDH, potom SMK a napokon SDKÚ. Ale jednoducho som s touto predstavou v rámci vlastnej strany neuspel. Aj dnes si myslíte, že by taká vláda mohla fungovať? - Už viem, čo je to túžba po moci, po účasti vo vláde, nepochybujem, že by taká koalícia fungovala lepšie než tá dnešná. Dokonca by bola stabilnejšia, lebo začínať so 103 poslancami znamená, že niekoľko odídencov koalíciu neoslabí. My sme začínali so 78 poslancami a dnes máme poriadne problémy. Vy ako predseda jedného z vládnych poslaneckých klubov si myslíte, že má vládna koalícia v parlamente väčšinu? - Nemáme. Takže predstavujete menšinovú vládu, čo samo osebe nemusí byť tragédiou... - Nemusí, ale ja si menšinovú vládu predstavujem tak, že tu musí byť transparentná zmluva s nejakým ďalším subjektom, ktorý z nejakých dôvodov tú vládu podporuje. To, čoho sme svedkami v slovenskom parlamente, rozvracia politiku, lebo ani koalícia ani opozícia nefungujú na programových a ideových princípoch a zásadách. A v konečnom dôsledku najmocnejšia je skupinka tzv. nezávislých poslancov, ktorí sa však nikomu nezodpovedajú. Dnes to teda funguje tak, že každý minister si hľadá podporu pre svoj zákon a je len na ňom, ako ju získa? - Áno, konkrétny minister a vedenie jeho strany. Ten, komu neprekáža robiť politické dohody, ich robí, ten, kto nechce prekročiť isté hranice, riskuje, že svoj návrh nepresadí. Preto napríklad Martin Fronc nepresadil poplatky na vysokých školách, lebo KDH sa nechcelo dohadovať s nezávislými. Spoľahli sa na svoje argumenty a presvedčenie, že to, čo robia, je správne. Ale to v dnešnom slovenskom parlamente nestačí. Takže obsadenie dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ľuďmi blízkymi nezávislým poslancom bol obchod ministra Rudolfa Zajaca, aby presadil tzv. zdravotnícku reformu? - Ja považujem za dôležité, že tie zákony boli prijaté. Tých ľudí by aj tak niekto nominoval, ide o to, aby to boli odborníci bez ohľadu na to, z ktorej skupiny vyšli. Minister zdravotníctva naozaj úprimne presadzuje niečo, čomu verí. Dôvody nezávislých poslancov, pre ktoré to oni podporujú – to je už iná otázka. Na ňu však musia odpovedať oni sami a v konečnom dôsledku ich voliči. Len slovenský volič je zvláštny: nepáči sa mu amorálnosť, ale vie ju akceptovať. Vyše 15 percent voličov akceptovalo, že líder jednej strany nevie vysvetliť, odkiaľ zobral desiatky miliónov na svoje bývanie, takmer rovnaký počet voličov akceptoval politika, ktorého strana mala aféry, z ktorých trčalo podozrenie z korupcie a klientelizmu. Možno je to preto, lebo politici, a nielen oni, ich presviedčajú, že nevoliť je väčšie zlo. - Lenže aj menšie zlo je stále len zlo, ktoré čoraz viac prehlbuje amorálny charakter slovenskej politiky. Ale ryba smrdí od hlavy a politici sú súčasťou spoločenskej elity, ktorá je vzorom pre správanie sa celej spoločnosti. Charakter politiky predsa nie je vinou voličov, ale politikov. - Páči sa mi výrok šéfredaktora denníka Sme, že za posledné dva roky sa v slovenskej politike najviac udomácnil výraz „treba to ustáť“. Takže keď sa slovenskí politici zapletú do nejakej aféry, neusilujú sa vysvetliť ju či dokonca vyvodiť pre seba nejaké dôsledky, ale len vydržať tlak médií, ktorý po čase aj tak prejde. Aj naše médiá, ktoré vždy niekto vlastní a má svoje záujmy, poukazujú na prešľapy politikov len istý čas. Ale možno to súvisí aj s tým, že médiá sa nestačia dlhšie venovať jednej afére, lebo o chvíľu je tu ďalšia. - Pravidelne chodím po Slovensku, pracujem vo svojich kanceláriách na Myjave, v Revúcej a v Bardejove. Preto viem, že ľudia sú k aféram politikov už apatickí, majú plno iných životných problémov. Maximálne si zanadávajú pri televíznom spravodajstve alebo ho už vôbec nesledujú. Politikom, ktorý najnovšie mohol ukázať svoju morálku, je Ľudovít Kaník. Mal, podľa vás, odstúpiť? - Myslím si, že niečo také sa ministrovi práce stať nemôže. On chce, aby odvody boli stopercentné, a pritom sa firma jeho manželky takto správa. To je neakceptovateľné. Ak on nedokázal vyvodiť zodpovednosť, malo zareagovať vedenie SDKÚ, no a poslednou inštanciou je volič. Medzi vedením strany a voličom je ešte koaličný partner. Vy sa o takýchto veciach medzi sebou už vôbec nerozprávate? Veď do istej miery to škodí celej koalícii. - Súhlasím. Mne je tiež nepríjemné odpovedať na otázku, či mi neprekáža, čo sa deje okolo ministra Kaníka. Ale v našej koalícii platí také nepísané pravidlo, ty mi nezasahuj do môjho rezortu, lebo potom bude mrzieť teba, keď ja budem zasahovať do tvojho. Ja, KDH i SMK sme kritizovali premiéra, keď sa mu po kauze skupinka rozpadal poslanecký klub, ale keď sa zaňho postaví jeho strana, nedokážeme s tým nič urobiť. Mne teraz nejde o to, že koaliční partneri by mali komunikovať cez médiá. Ale či sa vôbec o týchto problémoch rozprávate. - Na zasadaní koaličnej rady sme sa jasne spýtali, čo mieni premiér urobiť s ministrom Kaníkom. Mikuláš Dzurinda na to povedal, že Kaník už všetko uspokojivo vysvetlil. Takže premiérovi Kaníkova aféra neprekáža. - Povedal, že si nemyslí, že by sa v tejto veci malo čokoľvek udiať. Na koaličnej rade to musí byť naozaj ostré, ak sa za prítomnosti kamier používajú také ostré slová, aké zachytila kamera STV. - To, čo povedal Pavol Rusko, vyplýva aj z toho, že sme vo vláde so subjektmi, ktoré sme v predošlom volebnom období kritizovali, vytvorila sa nedôvera a navyše sú medzi nami aj výrazné programové či ideové rozdiely. Od začiatku bolo jasné, že my nebudeme súhlasiť s ničím, čo súvisí s tzv. Vatikánskou zmluvou. Ale to sa len znovu vraciam k tomu, že sme tvorbe koalície mali venovať aspoň 14 dní. Na každé zasadanie koaličnej rady prichádzajú nahnevaní politici so zásadnými výhradami, ale po ňom odchádzajú spokojní. Naozaj sa vždy dohodnete? - Myslím, že vždy otvorene pomenujeme problémy. Napríklad keď sme Mikulášovi Dzurindovi vyčítali spoluprácu s HZDS. Ale keď nám on do očí povie, že žiadna ani ústne dohody neexistujú a že on sa ohradzuje proti takýmto tvrdeniam, ďalej sa v tej téme nedá pokračovať. Lebo ak ste presvedčený, že takáto spolupráca tu existuje, potom sa musíte pýtať, či sa dá pokračovať v takejto koalícii? Čo teda drží túto vládnu koalíciu stále pokope? - Úsilie napĺňať svoj vládny program a zodpovednosť voči občanom. Veď my vieme, že o dva roky budú o nás rozhodovať voliči. Vy teda prejavujete zodpovednosť voči občanom tým, že udržiavate túto vládu pri živote? - Isteže, už sa objavili úvahy o predčasných voľbách, o preskupení vládnych strán, lenže každý mal inú predstavu o tom, ako by mala vyzerať nová vládna koalícia. V takej situácii zotrvanie pri terajšej zostave má väčší zmysel, lebo iba zmena vlády nič nevyrieši. A musím priznať, že subjektívne si väčšina vládnych politikov myslí, že lepšie je byť pri tom ako nebyť. Byť vo vláde? - Áno. Takže v prípade spolupráce HZDS a SDKÚ odišli partneri z rokovania koaličnej rady presvedčení, že žiadna dohoda neexistuje? - Nemyslím si, určite nie všetci. Vy osobne? - V tomto premiérovi neverím, lebo my sme o tom diskutovali tri hodiny a keď sme prišli do parlamentu, HZDS a SDKÚ znovu postupovali spoločne až tak okato, že keď identický bod programu navrhol Robert Fico, nepodporili ho. Pritom ja si dobre pamätám, ako ma Dzurinda skritizoval, keď som pri tvorbe programu parlamentnej schôdze podporil niektoré opozičné návrhy na predloženie ministerských správ. Uvedomujú si teda koaliční partneri, že HZDS podporuje SDKÚ a naopak? - Uvedomujú. Zo strany HZDS je to legitímne budovanie koaličného potenciálu. Tretíkrát v opozícii by už nevydržalo. Ale myslím si, že by to nemalo byť skrývané. Ja som predsa v čase odchodu skupiny poslancov z SDKÚ hovoril o koalično-opozičnej zmluve a pripúšťal som aj takéto partnerstvo s HZDS. Samozrejme, museli by sa „stretnúť“ predstavy koalície i HZDS o ďalšom fungovaní vlády, boli by potrebné nejaké vyjednávania, ale bolo by to jasné, čitateľné a korektné aj voči voličom. No táto predstava sa vtedy nepresadila. - Naši koaliční partneri to odmietli, pochybnosti boli aj v samotnej ANO. Lenže čo mám povedať teraz, keď je tu zjavná podpora v prospech jednej z vládnych strán, ale nevieme presne, čo za ňou je. Ja si cením postoje HZDS v otázkach našej integrácie do NATO i do Európskej únie a dnes už viem, že aj v HZDS sú ľudia, s ktorými viem spolupracovať, a myslím si, že do politiky patria aj z hľadiska morálneho. Ale aj tak treba jasne povedať: nie sme schopní sami vládnuť, potrebujeme podporu, sme ochotní akceptovať takéto podmienky. Lebo ten terajší stav je síce trpený, no nemá v celej vládnej koalícii podporu. A nevníma to ANO ako isté ohrozenie pre budúcnosť? KDH a SMK majú istú voličskú podporu, ale ak sa aj Aliancia dostane znovu do parlamentu, bude to veľmi tesné. Keďže je zjavné, že SDKÚ testuje budúcu koaličnú spoluprácu s nepomerne silnejším HZDS, môže to byť práve na úkor vašej strany. - ANO je aj tak vnímaná ako dvojička SDKÚ. Pri rozhovoroch vnútri našej strany stále zdôrazňujem, že od začiatku sme sa mali viac a výraznejšie vyčleniť voči strane Mikuláša Dzurindu. Veď už pred voľbami sme dávali jasne najavo, že nesúhlasíme so spôsobom, akým dovtedy premiér vládol. Naše nízke preferencie nevyplývajú len z nášho vládnutia, napríklad z kritického postoja verejnosti voči reforme zdravotníctva. My si jednoducho musíme vybudovať vlastnú politickú tvár. Ak nás liberálna časť verejnosti bude akceptovať, nemusíme mať obavy o budúcu účasť vo vláde, lebo budeme prijateľní pre jednu potenciálnu vládnu koalíciu i pre druhú. Dnes to však vyzerá tak, že zo súčasnej vládnej koalície budete jediní, kto účasť vo vláde politicky neprežije. - V tejto vládnej koalícii sa už dnes hľadá obetný baránok, ktorý fatálne doplatí na všetky chyby a neúspechy celej koalície. KDH a SMK sú strany s pevným a dlhodobo vyprofilovaným voličským zázemím, ony to teda nebudú. Ostáva len SDKÚ a Aliancia nového občana. Myslím si, že v SDKÚ urobia všetko preto, aby to bola ANO, najmä preto, že to vedia ustáť, že sú oveľa dlhšie v politike. Zdá sa mi, že Pavol Rusko si to so svojimi špeciálnymi vzťahmi k M. Dzurindovi neuvedomuje. - (dlhé ticho) Verím, že uvedomuje. To si musia uvedomiť všetci moji stranícki kolegovia a podľa toho sa vo zvyšku volebného obdobia aj správať. Čo konkrétne to znamená? - Jasne definovať svoje predstavy v politike a verejnosť presvedčiť, že ich dokážeme aj presadzovať. To je jediná cesta, ako získať dôveru liberálne orientovaných voličov. Ale všetci v ANO si to zatiaľ neuvedomujú? - Diskutujeme o tom. My si uvedomujeme, že tak ako sa Robo Fico usiluje integrovať ľavicovú časť politického spektra, zaznieva takáto myšlienka aj z opačnej strany. Keďže ľavicu integruje Smer, kto má integrovať pravicu? - O tom sú rozdielne predstavy. Je jasné, že SMK a KDH do takého projektu nepôjdu, nemajú na to dôvod. Okrem nich tu je SDKÚ, ANO a Slobodné fórum. Čiže strany s menším či väčším liberálnym potenciálom, ktoré nemajú na Slovensku až taký veľký voličský potenciál. Čiže aj toto si musíme uvedomiť v našej strane, ak chceme, aby ANO bola naďalej na slovenskom politickom nebi. Slobodné fórum vyzerá byť mŕtvo narodeným dieťaťom. Znamenajú vaše slová, že ANO by mohla skončiť aj „v náručí“ Dzurindovej strany? - Nebudem skrývať, že sa objavuje aj takáto predstava a má svojich stúpencov. Má ich v ANO alebo v SDKÚ? - Hovorí sa o tom tak vo všeobecnosti... Dobre, ale hovorí sa o tom aj v ANO? - Kedysi v polovici minulého roka túto tézu vyslovil i náš predseda, ale pod dojmom postojov členov a funkcionárov aliancie to vzal naspäť a povedal, že išlo len o úvahy o užšej spolupráci, a nie o fúzii. Ale z čoho vychádzajú názory, ktoré sú proti fúzii ANO a SDKÚ? Vy ste naozaj aj pre pôsobenie Pavla Ruska vo viacerých konkrétnych situáciách vnímaní ako dvojičky. Takže máte aj niečo rozdielne? - Preboha, veď náš vstup do politiky bol postavený na kritike SDKÚ a jej predsedu. Naša politická cesta predsa nemôže pokračovať tým, že sa s nimi spojíme. To je pre mňa nepredstaviteľné. Vy teda nie ste zástancom fúzie ANO s SDKÚ? - Som rozhodne proti. Takže sa musím znovu pýtať: V čom je ANO iná než SDKÚ? - My sme mali osem percent a o ne môžeme znovu zabojovať. Nás nemusí zaujímať SDKÚ ani čo s ňou ďalej bude či nebude. Mňa SDKÚ netrápi. Respektíve ma trápi iba to, ako sa istým spôsobom správajúci partner teraz. Ale z pohľadu budúcoročných volieb to je náš politický súper. Pre mňa je dôležité, že istú časť voličov máme spoločnú, ale podľa posledných prieskumov istá časť voličov SDKÚ nie je naklonená spolupráci s HZDS. To je opäť čosi, čo musíme využiť. Bol by som nerád, keby sme skončili ako Demokratická únia pod vedením Ľubomíra Haracha. Uvedomujete si však, že ANO stratila práve liberálnych voličov tým, keď odchádzajúci členovia strany zobrazili alianciu ako nedemokratickú, v ktorej o všetkom rozhoduje jeden človek, ktorý aj všetko financuje? - Samozrejme, že práve na liberálnych voličov takéto aféry vplývajú, lebo ľudia neanalyzujú, kto to v danej chvíli rozpráva. Ale všetci opakujú jednu tézu: Pavol Rusko je taký a taký. Ja netvrdím, že nemá veľký vplyv a vedie stranu spôsobom, ktorý nie vždy môže byť efektívny. On je zástanca rýchlych rozhodnutí, čo sa mu osvedčilo ako podnikateľovi. Ale Pavol Rusko je človek, s ktorým sa dá diskutovať. Čiže aj na vašich straníckych rokovaniach je priestor na normálnu otvorenú diskusiu? - Je, a to rozhodne väčší ako napríklad v SDKÚ. Keď sa Jozef Banáš rozhodol pre odchod z ANO, otvorene som mu pripomenul, že hoci sa väčšina priklonila na Ruskovu stranu, vždy mohol slobodne a bez strachu svoj názor prezentovať. V SDKÚ sa presadil oveľa monokratickejší typ vedenia strany. Prečo teda toľkí ľudia od vás odišli? - Myslím si, že ich problémom bola len komunikácia s predsedom, ale jednoznačne musím povedať, že ani jeden z tých, ktorí odišli, sa predtým vnútri ANO nikdy kriticky neozval. Na rozdiel od iných čušal. To platí aj o poslednom odchode? - Samozrejme. Veď my sme mali večer pred tlačovou konferenciou Viktora Béreša zasadanie predsedníctva. Tri hodiny sme sedeli a nikto nič také nepovedal. V. Béreš bol člen predsedníctva? - Áno, pretože bol predsedom trnavskej krajskej organizácie. Ani sa len neozval. Iba na druhý deň mi o pol deviatej volali novinári, že Viktor Béreš zvoláva tlačovku na tému kríza v poslaneckom klube ANO. Tento odchod je dôsledkom osobných vlastností pána Béreša. Akých? - Neuspokojené osobné ambície. Aké? - Chce kandidovať na post predsedu samosprávneho kraja a Pavol Rusko mu povedal, že ho v tom nebudeme podporovať. Ale v tomto smere panovala dohoda, takže si skôr myslím, že pána Béreša niekto cez noc nahovoril, aby to riešil takto radikálne. Lenže to, že ste až následne prišli s obvinením z korupcie, nevyvoláva dôveru. - Ja som sa už vyjadril k tomu, či v tomto prípade neuznávame prezumpciu neviny. Tak, raz novinárom prekáža, že politická strana sa tvári alibisticky a nekoná, a teraz im zrazu prekáža, že sme konali okamžite. To nie. Problém je v tom, že ste s tým obvinením prišli až po tom, čo V. Béreš oznámil odchod z ANO. - Sami ste počas rozhovoru uznali, že niektoré veci v politike sa nemajú riešiť prostredníctvom novinárov. Hovorili ste síce o koalícii, ale ja si myslím, že to platí aj o vnútrostraníckych záležitostiach. Čiže vy ste v tejto veci vnútri strany konali už predtým? - Áno, pán Béreš vedel, že máme tieto indície, nevedel, že máme aj písomné potvrdenie, lebo sme ho získali iba večer predtým, ale opakujem, vedel, že sa týmto prípadom príslušné stranícke orgány zaoberajú. Ibaže my sme nevedeli, že on sa chystá z ANO odísť. To však urobil až po tom, čo sme ten prípad začali vnútri aliancie riešiť. A vy osobne ste nikdy neuvažovali o odchode z ANO? Veď patríte medzi málo ľudí, ktorí ju dokážu aj verejne kritizovať. Možno ste dokonca jediný. Ako je možné, že skôr odišli takí, ktorých predtým v súvislosti s kritikou nebolo počuť? - Ja neodchádzam, lebo cítim zodpovednosť voči ľuďom, ktorí nás volili. Hoci vo veľkej miere to už nie sú naši dnešní voliči, lebo mnohí tí bývalí od nás z rôznych dôvodov odišli. Priznávam, že už aj ja som asi trikrát o odchode uvažoval, lenže absolvoval som asi 250 stretnutí s voličmi pred voľbami a čosi som im sľúbil. Cítim tiež zodpovednosť voči našej členskej základni. Preto si myslím, že tí, ktorí odišli, neboli tak ako ja konfrontovaní s očami tých ľudí, o ktorých teraz hovorím. Skôr teda riešili svoju pozíciu a vnímali svoje momentálne názory a uvažovanie. A ani zo širšieho politického hľadiska nič nevyriešili, lebo nezmenili rozloženie síl v parlamente, takže to z tohto hľadiska bolo naozaj prázdne gesto. Je niečo, čo by vás primälo k odchodu z ANO? - Asi tá fúzia s SDKÚ. Viete, ja si uvedomujem, že som vnímaný ako najbližší súputnik P. Ruska, ale od nikoho si nevypočul toľko otvorenej kritiky ako od mňa. Nemáte dojem, že sa Pavol Rusko ako líder vyčerpal? - To je vec, o ktorej sme my dvaja párkrát diskutovali. Ja si myslím, že má toho veľa, že manažovanie samotnej strany azda mohol prenechať niekomu inému, teraz nemyslím len na seba, hoci som prvý podpredseda. Pavla Ruska ministerská funkcia naplno vyťažuje, ale on je líder a takéto rozhodnutie musí urobiť práve líder. Navyše napríklad v prieskumoch dôveryhodnosti je na tom z našej strany najlepšie. Pred chvíľou sme hovorili o odchodoch, chcem sa preto vrátiť k vášmu odchodu zo zasadania koaličnej rady, keď ste sa dostali do ostrého sporu s premiérom Dzurindom. Čo vás nahnevalo, resp. mal som dojem, že vyslovene ľudsky urazilo? - To je ten správny pojem, veľmi sa ma dotklo, ako premiér na mňa zareagoval. On totiž inak komunikuje s ľuďmi, o ktorých si myslí, že vedia niečo preňho dôležité presadiť, a s ostatnými. V tomto prípade je teda preňho partnerom Pavol Rusko a vy nie? - V podstate áno, takže sa na moju adresu viackrát vyjadril znevažujúco alebo ponižujúco. Takže to nebolo jedno vyjadrenie. - Nie, on sa jednoducho tak správa. A keď mi v tej chvíli povedal „v tvojom prípade je lepšie, keď čušíš“, tak to už bolo na mňa priveľa. A neľutujete, že ste sa vtedy na rokovanie koaličnej rady vrátili? - Myslím, že som urobil chybu, lebo ak by som sa nevrátil, mal by som väčší priestor na kritické postoje k premiérovi. A navyše to bolo pred kauzou skupinka, po ktorej sa ešte viac umocnilo vnímanie, že ANO úzko spolupracuje s premiérom. Ale uvedomil som si, že mnohokrát už nemá zmysel čosi koaličným partnerom vôbec hovoriť. Takže zasadania koaličnej rady vyzerajú tak pokojne preto, lebo si jej členovia povedia, že o tom či onom ani nemá zmysel diskutovať, aj keď zhoda neexistuje? - Povedal by som, že toto je pravdivá charakteristika diania na koaličnej rade. Takže vydrží táto vláda do konca volebného obdobia? - Vydrží, už som povedal, že rozhodujúca je vôľa byť vo vláde, a iná alternatíva ako dospieť k voľbám už neexistuje, lebo sa nedá predpokladať, že by rok a pol pred voľbami chceli opozičné strany prijať vládnu zodpovednosť. A vydržíte vy osobne v politike do konca tohto volebného obdobia, poprípade dlhšie? - Po všetkých tých sklamaniach už nikdy žiadnemu novinárovi, ktorý má istú, nazvime to serióznu predstavu o charaktere politiky, nebudem odporúčať, aby do nej vstúpil. Vždy som kritizoval aj chodenie z jednej strany do druhej. Naďalej mám však ambíciu opätovne kandidovať aj v nasledujúcich voľbách, ale určite to nebude na kandidátke nejakej sfúzovanej ANO s iným dnešným koaličným partnerom. S hosťom SLOVA sa zhováral Braňo Ondruš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984