Telka Miloslavy Kodoňovej
Verejnoprávnu Dvojku by bolo treba premenovať na TV Nostalgia, lebo jej cestovanie v čase, presnejšie lovenie v archíve, sa sťahuje čoraz hlbšie do prehistórie. Aj v časoch, ktoré dnes máme za neslobodné a netvorivé, zrodili sa v STV diela, čo podnes oslovujú diváka a môžu byť inštruktážou o dobre zvládnutých televíznych umeleckých i technických profesiách. Pôvodné veci sa nevyrábajú, ale je odkiaľ brať. Vo chvíľach, keď manažment STV umelo zaťahoval divákov do problémov, vyrobených priamo na vlastnej pôde okolo údajného „úniku informácií“ z diváckeho hlasovania, zaradili na Dvojku jeden z možno najlepších televíznych dokumentov, aké na Slovensku kedy vznikli – televízny feature ( niečo podobné dokumentu, kde reálnu situáciu sčasti rekonštruujú prostredníctvom hercov) s názvom Srdce ako zvon z roku 1980 režiséra a scenáristu Ivana Balaďu a kameramana Richarda Krivdu. Aj po štvrťstoročí bolo napínavé sledovať drámu študenta, ktorý sa stal obeťou náhodného zločinu alkoholom podguráženého iného mladého muža. Príbeh zázračnej záchrany života človeka, ktorý prekonal vlastnú klinickú smrť, sa prelína s rovnako jedinečnými zábermi z vtedajšieho Ústavu kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave, kde naši odborníci vykonali na mladíkovom srdci na tie časy unikátnu operáciu. Ako v správnej dráme sa obecenstvo až celkom na záver dozvedá, že zázračne zachráneným hrdinom s bodnou ranou v pravej srdcovej komore bol vtedy dobre známy hokejista. K archívnym klenotom zaiste patrí aj dokumentárne leporelo režiséra a scenáristu Jána Fajnora Ráčte vstúpiť, pán Havetta z roku 2001, uvedené na Dvojke 5. februára. Elo Havetta, režisér filmov, ako Ľalie poľné a Slávnosť v botanickej záhrade, výtvarník a filmár s mimoriadnym videním a predstavivosťou inšpiroval k dokumentu, hodnému jeho mena a tvorby. Dokument sa považuje za výkladnú skriňu každej televízie, ktorá nerezignovala na status kultúrnej a vzdelávacej inštitúcie. Donedávna to platilo aj pre STV, ktorej vedenie teraz celkom prepadlo vidine okamžitých ziskov z nekultúrnej popkultúry a zjavne mieni všetky príjmy z reklamy, verejných peňazí a štátneho príspevku, ktoré neminie na odmeny pre seba samých, venovať na programy, ktoré nikdy nevytvoria nijaký, ani len núdzový či náhradný televízny fond, do ktorého možno občas siahnuť. Zostanú iba pondelkové zábavné programy, po ktorých o krátky čas ani pes neštekne. A čo je horšie – premrhá sa a zanikne (už sa deje) aj ten neveľký zostatok tvorivého a technického fortieľa, odkaz predošlej generácie.
