(Ne)bezpečné volanie mora
Ramón Sampedro po nevydarenom skoku z útesu padá do plytkej vody. Jeho telo ostáva bezvládne plávať na hladine. Niekto ho v poslednej chvíli zachraňuje od istej smrti. Po nehode ostáva paralyzovaný od krku nadol. Jeho život sa obracia hore nohami. Vitálny muž, námorník, dobrodruh ostáva do konca života pripútaný na lôžko. Leží mrzutý v izbe, na poschodí rodinného domu svojho brata. Nechce sa zmieriť so svojím životným údelom. Jediné, na čo myslí, je, ako sa z neplnohodnotného života vymaniť. Slovenský preklad filmu Volanie mora nie je úplne presný a výstižný (čo na Slovensku rozhodne nie je zriedkavý úkaz). Originálny názov by bolo skôr vhodné preložiť ako More vo vnútri. Slovenský distribútor malou chybičkou v preklade ochudobnil názov o jeho mnohovýznamovosť. Volanie mora odkazuje len na jednu z možných konotácií. More, ktoré Ramóna volá, je miesto nehody. Miesto, kde vidí svoje vykúpenie. Je to bod v minulosti, ku ktorému sa Ramón vracia v spomienkach. Bod, v ktorom mal a chcel zomrieť. Bod, do ktorého sa chce symbolicky vrátiť, kde smeruje všetka jeho aktivita. Sem sa nakoniec vracia, aby tu vypil roztok z kyanidu. More, ktoré je v jeho vnútri, znamená slobodu jeho života pred nehodou. Je to nekonečný oceán, pri ktorom končia jeho snové lety ponad pohoria. Tam zdravý stretáva vyliečenú Juliu. Je to taktiež symbolické more, ktoré ostalo vo vnútri Ramóna. Jeho silná životná energia a nespútanosť, ktorá hýbe dejom a postavami okolo neho. A napokon je to more ako niečo pohyblivé, čo je uväznené v Ramónovom nehybnom tele. Všetko nasvedčuje tomu, že pôjde skôr o psychologickú štúdiu alebo portrét silnej osobnosti. Postava Ramóna sa však stráca v záplave dialógov, presviedčania, argumentovania a hádok, ktorých opakujúca sa téma je dobrovoľná smrť ochrnutého človeka. Poznáme síce jeho neoblomný postoj i jeho základné dôvody. Tie sú však naozaj len základné. O jeho minulosti sa dozvedáme len z albumových fotografií. Jeho konanie má iba jeden rozmer. Ramón neustále rozpráva o svojom živote a o tom, ako a prečo ho chce ukončiť. Jeho repliky vyznievajú skôr ako súvislá obhajujúca reč v prospech vlastného rozhodnutia. Ramónove konanie tak v konečnom dôsledku pôsobí značne vykonštruovane. Podobne vyznievajú aj postavy dvoch žien, ktoré zasahujú do Ramónovho rozhodovania. Pozoruhodné sú ich, do detailov prepracované, protikladné vlastnosti. Julia je vzdelaná právnička. Súhlasí s Ramónovým rozhodnutím. Trpí nevyliečiteľnou chorobou, ktorá ju pripúta na vozík. Rosa je (naopak) zdravá jednoduchá robotníčka. Ramóna chce svojou láskou presvedčiť, aby si nevzal život. Zarážajúci je pritom fakt, že film vznikol podľa skutočnej udalosti. Tvorcovia dokonca konzultovali scenár s ľuďmi, ktorí slúžili ako predlohy k postavám vystupujúcim vo filme. Príbeh miestami pripomína televízne filmy „podľa skutočnej udalosti”. Spôsobom nasnímania zas televíznu inscenáciu. Pohľady kamery väčšinou zaberajú jediný priestor Ramónovej izby. Strieda sa množstvo detailov a polodetailov. Uplakané tváre chorých milencov, ich precítená korešpondencia a naivné vyznania lásky Rosy vzdialene pripomínajú telenovelu. Synovec utekajúci za autom, v ktorom sa vezie jeho strýko na smrť, zas hollywoodsky gýč. Autori filmu Volanie mora akoby sa nevedeli rozhodnúť, či budú problém eutanázie zobrazovať prostredníctvom individuálnej skúsenosti, teda ako komorný príbeh s prepracovanou psychológiou hlavnej postavy, alebo ako určitú tézu, ktorá sa skôr sústredí na spoločenský rozmer problému. V tomto prípade má navrch asi Amenábarov „súper” z nedávnych odovzdávaní európskych filmových cien, Mike Leigh. Vo svojom filme, Vera Drake, sa sústreďuje na individuálnu skúsenosť jednoduchej ženy, ktorá verí, že vyvolávaním potratov pomáha mladým ženám. Rôznorodosťou klientely a zatknutím Very Drake sa postupne odhaľuje celospoločenský rozmer problému. Amenábar do svojho filmu len akoby mimochodom „prepašoval” napríklad postavu paralyzovaného kňaza, ktorý sa snažil poučiť Ramóna o krásach života a jeho posvätnosti volajúc si na pomoc Boha. To je však Amenábarova devíza. Podarilo sa mu vyrobiť len naoko neškodný „skutočný príbeh”, ktorý sa akoby dištancuje od kontroverznej témy. Na druhej strane sa na nej nenápadne rôznymi detailmi snaží priživiť. Možno aj preto si tento film vyslúžil toľko nominácií v konzervatívnej krajine, akou sú Spojené štáty americké. Vznikol jeden z ďalších umeleckých a zároveň mainstreamových filmov, ktoré v poslednom čase vyhrávajú väčšinu veľkých renomovaných festivalov. Je to typ „bezpečného” filmu, pri ktorom sa diváci nemusia báť, že mu neporozumejú. Divák každého typu sa v spoločnosti môže pochváliť, že videl vysoko hodnotený umelecký film. Pritom si môže byť istý, že ho nikto nenachytá, ak sa ho opýta „o čom to vlastne bolo”. Keď sa dostane do úzkych, čo sa týka umeleckej hodnoty diela, môže zmeniť tému rozhovoru a začať diskusiu o aktuálnej a najmä kontroverznej problematike. Napríklad o eutanázii. Autor je študent filmovej vedy Volanie mora / Mar Adentro, Španielsko 2004 réžia: Alejandro Amenábar, scenár: Alejandro Amenábar, Mateo Gil, kamera: Javier Aguirresarobe, hudba: Alejandro Amenábar, hrajú: Javier Bardem (Ramón Sampedro), Belén Rueda (Julia), Lola Dueńas (Rosa)
