Hrdina so srdcom vraha

Názov románu Vyvrheľ do istej miery signalizuje, že čitateľ bude mať dočinenia s literárnym antihrdinom. Konotácie slova vyvrheľ však nemusia byť výlučne negatívneho charakteru. Vyvolávajú totiž predstavu indivídua „vyvrhnutého“ z davu, prejavujúceho sa vo sfére „ja“, ktorú povyšuje nad spoločensky platné hodnoty, a to samo osebe nie je nič pohoršujúce.
Počet zobrazení: 1003
15_singer-m.jpg

Názov románu Vyvrheľ do istej miery signalizuje, že čitateľ bude mať dočinenia s literárnym antihrdinom. Konotácie slova vyvrheľ však nemusia byť výlučne negatívneho charakteru. Vyvolávajú totiž predstavu indivídua „vyvrhnutého“ z davu, prejavujúceho sa vo sfére „ja“, ktorú povyšuje nad spoločensky platné hodnoty, a to samo osebe nie je nič pohoršujúce. Záleží však, v rámci akého sociálneho kontextu vyjadruje tento subjekt svoj odlišný individuálny postoj. Ak sú hodnoty danej spoločnosti morálne choré, potom vyvrheľ dištancujúci sa od týchto hodnôt je nositeľom kladných vlastností a postojov (pozri podstata disentu). Naopak, človek, ktorý sa nestotožňuje s morálkou právnej spoločnosti a narúša slobodu a zákony ľudí žijúcich v tomto spoločenstve, stáva sa vyvrheľom v negatívnom zmysle slova. Touto sociologickou úvahou sa na úvod pokúšam dospieť k vymedzeniu charakterovej podoby, ktorej zodpovedá hlavná postava románu – Max Barabander. Psychológia hlavnej postavy je založená na jej postupnom odkrývaní negatívnej (!) stránky charakteru. Spočiatku Maxa vnímame ako citlivého, životom skúšaného muža, ktorý prišiel o syna, _o lásku manželky, a preto túži po nových citoch. No ponúkané city nevie opätovať a zneužíva ponúkanú náklonnosť. Hrdinu celým príbehom prenasleduje motív smrti prítomný už na prvej stránke knihy, a to v podobe smrti jeho syna a rodičov, ktorých hrob sa vybral navštíviť. Evidentne sa tento motív napĺňa v závere, i keď ide skôr o smrť duchovnú, vyplývajúcu z Maxovho rozhodnutia zabiť milenku Rejzl, ktorú nakoniec (hoci náhodne) skutočne postrelí, čím sa dostáva do pozície človeka schopného vraždiť. Vďaka incipitu textu spoznávame identitu hlavnej postavy úzko spojenú so židovskou kultúrou. Zároveň nás úvod textu vo forme novinových správ upozorňuje na situovanie príbehu do obdobia začiatku 20. storočia a do prostredia hlavného mesta Poľska, Varšavy, zámerne kontrastujúcim s Buenos Aires, odkiaľ Max prichádza. Autor zdôrazňuje protichodnosť týchto prostredí porovnávaním ročných období, ktoré tu v čase rozprávania vládnu. V Argentíne je zima, dážď a chladno (s. 124), čo v čitateľovi evokuje nehostinné podmienky, kým v Poľsku je krásne letné počasie korešpondujúce s hrejivým pocitom domova, do ktorého sa hrdina navracia. Zároveň Varšava predstavuje nenútené, dôverné a vľúdne prostredie (s. 82), kým na Argentínu spomína ako na odcudzenú krajinu plnú starej bolesti (s. 125). Presne naopak tento vzťah vníma poľská židovská komunita, ktorá má vo svojej izolovanosti skreslené predstavy o „zvyšku“ sveta a v úniku z rodiska vidí východisko z biedy. Chudoba je totiž hlavným atribútom života postáv, nad ktorými tak Max svojou finančnou nezávislosťou získava prevahu, a zároveň tým nechtiac zdôrazňuje svoje odcudzenie domovu. Cudzím ho teda nerobí geografická vzdialenosť, ale spôsob života plný blahobytu a peňazí. Svoju „moc“ Max využíva predovšetkým vo vzťahu k ženským postavám, s ktorými sa v takmer pravidelných intervaloch stretáva, čím autor v texte vytvára figurálny rytmus. Maxa z jeho samoty vždy vytrhne náhodný telefonát, ktorým si dohovorí schôdzku. Každá žena, s ktorou sa dostáva do kontaktu, je pre neho v danej fáze osudovou a túži po nej ako po milenke, partnerke, matke jeho detí a ponúka jej odchod z Poľska po jeho boku. Tým im dáva nádej vymaniť sa z chudoby a zdanlivo i z konvencií potláčajúcich slobodu ženy v spoločnosti (čím autor otvoril i problematiku postavenia ženy v spoločnosti na začiatku 20. storočia). Či dokáže hrdina svoje sľuby dodržať, to nech sa čitateľ dozvie sám. Rovnako nech sám zhodnotí morálku hlavnej postavy, ktorá svoj osud zavŕšila naplnením vlastného sna a o sny iných sa príliš nestarala. Singer Maxov charakter vynikajúco vykreslil, rovnako jeho kultúrne zázemie. Napriek tomu, že motivácia jeho činov je ťažko vysvetliteľná, čitateľ ho síce v duchu odsudzuje, ale zároveň chápe, že takto to musí byť, pretože Max prišiel do Varšavy „spáchat všechny ty střeštěnosti z jediného důvodu: aby naplnil svůj sen“ (s. 171). Autorka vyštudovala slovenčinu (Singer, I.B.: Vyvrhel. Argo, Praha 2004)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984