Zrnko reality si každý nosíme kdesi v sebe

Nakrútil si niekoľko filmov. Dva hrané, viacero dokumentárnych, jeden televízny. Hovorme teda o tvojich filmárskych aktivitách. Na čo si sa v nich zameriaval najväčšmi, s kým si spolupracoval, s čím si bol spokojný a s čím nespokojný? - Asi by som mal hovoriť o hranej tvorbe... Moje dva prvé filmy – Noci na slnku (26 min) a Aký nádherný svet!(40 min) – som robil ešte na škole a písal som si k nim aj scenár a zložil hudbu. Prvý je o zvláštnom príbehu lásky medzi starnúcim mímom a jeho žiačkou. Hlavnú úlohu v ňom hral pán Milan Sládek, ktorý sa prejavil ako veľmi chápavý a trpezlivý herec. Odvtedy sme spolupracovali na viacerých projektoch. Aký nádherný svet je zas o metaforickom putovaní po absurdnej krajine, ktorá by mohla byť aj Slovenskom, a o hľadaní mesta, ktoré v skutočnosti neexistuje. Hrala v ňom napríklad Judita Hansman, alebo takmer všetci členovia kaskadérskej skupiny Borseus – ibaže v striktne ne-kaskadérskych úlohách. Okrem toho množstvo nehercov. Obidva filmy sú v podstate o tom, ako rôzne môžu vnímať svet rozliční ľudia. O mnohých realitách, v ktorých žijeme. Je to moja obľúbená téma, ktorá na mnohých miestach vystupuje aj v poviedkach. Pri týchto dvoch filmoch som sa zoznámil s mnohými ľuďmi, s ktorými spolupracujem dodnes – so strihačmi, zvukármi, kameramanmi... Viacerí z nich sa stali mojimi priateľmi. Asi nás spojili dramatické okolnosti nakrúcania za veľmi limitovaných podmienok. Film Dlhá krátka noc bol nakrúcaný v roku 2002 podľa scenára mojej mamy – scenáristky Zory Krištúfkovej. Je to komorný príbeh o dramatickom a kontroverznom vzťahu medzi matkou a dcérou, ktorý sa celý odohráva v noci. Okrem iného aj v nočnom autobuse. Je to celovečerný film, nakrúcaný pre Slovenskú televíziu. Bolo mojím dlhoročným snom urobiť film podľa scenára mojej mamy. A podarilo sa to. Získali sme zaň viacero ocenení – napríklad na Artfilme 2004 Igrica a tri prémie. Som veľmi rád, že ponuku spolupracovať prijali takí herci ako Szidi Tóbiás, Maroš Geišberg, Ady Hajdu, alebo pani Viera Strnisková. Za kamerou stál Tomáš Juríček. Pre tento film som zložil aj hudbu. Táto práca ma naučila, že často sa dá získať dobrý výsledok aj s veľmi nízkym rozpočtom, ak je človek schopný improvizovať a prispôsobovať sa okolnostiam. Ale v podstate, pokiaľ ide o hrané filmy, vždy to budem hodnotiť ako dobrodružstvo. Ako strmhlavý let, alebo jazdu na divokom koni. V súčasnosti mám rozpracovaný jeden scenár na celovečerný film, kedy začnem nakrúcať, uvidíme. Moje povolanie, za týchto podmienok, v tejto krajine, si vyžaduje v mnohých smeroch predovšetkým trpezlivosť. Tvorivé aktivity výtvarníkov, scenáristov, kameramanov sa dosť využívajú aj v reklamnej branži. Nezapodievaš sa myšlienkou nakrúcania reklamných filmov? - Mal som už niekoľko ponúk a uznávam, že je to lukratívna oblasť. No odmietol som z toho dôvodu, pre ktorý nenakrúcam telenovely, nepíšem ako Daniela Steelová a nepodieľam sa na tvorbe reality-show. Túto prácu, pochopiteľne, neodsudzujem. Ibaže som si vybral inú cestu. Možno ťažšiu, možno náročnejšiu, ale som s ňou spokojný. Pokiaľ ide o reklamu, určite by ma bavilo nakrúcať paródie na reklamné spoty. Tie sú totiž vo väčšine prípadov tak strašne hlúpe, až to vo mne vyvoláva silné poryvy inšpirácie. Položím ti teraz banálnu, stokrát poomieľanú, a predsa stále aktuálnu otázku. Akej budúcnosti sa môže dočkať slovenský film? - Situácia je taká, že už sa to môže len zlepšovať. Aj keď najväčším problémom slovenskej kinematografie je nedostatok financií (s čím súvisí aj nedostatok scenárov – lebo veď človek musí aj z niečoho žiť, keď niekoľko rokov píše scenár – a to je naozaj tvrdá práca, ktorá sama o sebe nebýva docenená), nepriazeň divákov a v neposlednom rade nepriazeň novinárov, ktorí si idú pozrieť nový slovenský film, a kdesi vzadu v hlave majú obľúbené klišé, že určite bude zlý. A to, čo napíšu, veľmi ovplyvňuje divákov. Nemám o tom žiadne ilúzie. Dosť zlé je to aj s celkovým záujmom obyvateľov Slovenska o umenie. Proste sa im za posledné roky zásadne pokazil vkus. Dôvodov je viacero, ale tie sú, myslím, dostatočne známe. Ale s tým všetkým sa dá žiť. Len asi treba nakrútiť film, ktorý bude požmurkávať aj po uvedení niekde za hranicami našej nádhernej krajiny. Minimálne v okolitých štátoch. Zásadne však odmietam mýtus o tom, že tvoriví ľudia na Slovensku ako šibnutím čarovného prútika náhle kamsi zmizli. To predsa nemá logiku! A tí, ktorí tento blud šíria, by sa najprv mali nad tým poriadne zamyslieť. Chýbajú jednoducho tie správne podmienky. Ktorá zo súčasných slovenských próz by podľa teba stála za sfilmovanie? - Samozrejme tvoja poviedka z antológie Sex po slovensky. Bol by z toho nádherný erotický film! (smiech) Ale určite si viem predstaviť sfilmované poviedky Paľa Rankova. Alebo niečo, čo by vzniklo na ich základe. To filmové čaro tkvie predovšetkým v jeho schopnosti rozprávať. Film si totiž vyžaduje úplne inú logiku rozprávania, ako sa zvyčajne vyskytuje v literatúre. Príkladom sú napríklad adaptácie románov do filmovej podoby – tam je vidieť ten rozdiel. Filmové rozprávanie je oveľa racionalistickejšie a presnejšie. Čo ťa momentálne v slovenskom literárnom svete znepokojuje najväčšmi? - Znepokojuje ma predovšetkým to, že ľudia na Slovensku málo čítajú pôvodnú slovenskú literatúru. Aj keď je potešujúce, že mnohí siahnu aspoň po zborníku súťaže Poviedka. Na druhej strane je čoraz citeľnejšia absencia kvalitnej literárnej kritiky, najmä pokiaľ ide o mladých kritikov. A znova – tí ľudia tu samozrejme sú, ale asi sa venujú niečomu lukratívnejšiemu. Podieľal si sa na tvorbe televíznej relácie Literárne oko. Táto relácia prednedávnom zanikla. Stihol si v nej zrealizovať väčšinu svojich predstáv? - Je mi ľúto, že Literárne oko je už minulosťou, pretože s Dadom Nagyom tvoríme zohratý tím. Spája nás aj dlhoročné priateľstvo. Ako režisér som sa plne realizoval najmä v posledných pätnástich častiach, keď nám televízna dramaturgia trochu uvoľnila ruky (i financie) a mohli sme do relácie zaradiť napríklad hrané dramatizácie a viac dokrútok. Literárne oko bolo ešte len v embryonálnom štádiu – veď takéto relácie sa vo francúzskej či britskej televízii profilujú dva až tri roky. Takže kam by sme to dotiahli, to sa už nedozvieme. Bude v Slovenskej televízii relácia mapujúca literatúru? - Áno a mám to potešenie sa na jej príprave režijne podieľať. Je súčasťou väčšieho projektu kultúrneho magazínu zahŕňajúceho ešte relácie o divadle, o výtvarnom umení a o hudbe. Bude mať dvadsaťpäť minút, scenáristicky pripravovať a moderovať ju bude Zuzka Belková zo Slovenského rozhlasu. Prvý diel bude Slovenská televízia vysielať v druhej polovici februára. Naša relácia celý projekt kultúrneho magazínu štartuje. Žiaľ, diváci ju budú môcť sledovať len raz mesačne. Ale to je predovšetkým vecou financií. Dúfam však, že sa to časom zlepší. Verím tomu. Čo je to, čo na našom mediálnom trhu kultúry ešte absentuje? - „Trh“ je naozaj pekné slovo v tomto kontexte... Určite chýba väčší priestor pre slovenskú kultúru všetkých druhov. Rád sa dozviem ako postupoval Oliver Stone pri nakrúcaní Alexandra Veľkého, alebo aké nohavičky mala na sebe Angelina Jolie pri nakrúcaní Lary Croft, ale som zvedavý aj na to, o čom sú nové knihy slovenských autorov alebo ako filmovala Katka Šulajová svoj film. Usmievam sa nad úvahou, že o slovenskej kultúre sa píše málo, lebo je o ňu malý záujem. Myslím, že v dnešnej mediálnej dobe platí presne opačný princíp – je o ňu malý záujem, pretože bežný človek sa o nej nemá šancu prakticky nič dozvedieť. Pretože zväčša nemá odkiaľ. Má vôbec nejaký význam mapovať literatúru prostredníctvom televízie? - Myslím, že na túto otázku som odpovedal v predošlej odpovedi. Keď o literatúre ľudia nebudú vedieť, asi veľmi ťažko si kúpia nejakú knihu. Podľa čoho sa majú rozhodnúť – podľa obalu? Áno, aj to je princíp, lenže potom sa budú predávať len darčekové balenia kníh o Vysokých Tatrách a antickom Grécku. Nič proti nim, ale predsa len – literatúra je niečo celkom iné. Súhlasím, že najlepšou prezentáciou kníh sú noviny a časopisy. Ale televízia je najsilnejšie médium. Preto tam literatúra patrí. Isteže – preniesť ju do obrazovej podoby je o niečo ťažšie, ako pri ostatných druhoch umenia. Ale toto samo o sebe nemôže byť dôvodom, aby sa v televízii o nej nehovorilo. Tvojim poviedkam nechýba určitá atmosféra „magična“. Máš nejaké skúsenosti s nadprirodzenými javmi? Veríš, že magické praktiky môžu byť účinné? - To „magično“ znie trochu zjednodušene. Ako som už spomínal – som fascinovaný rozličným vnímaním toho istého sveta rôznymi ľuďmi. Pri svojom písaní vytváram určitú realitu, ale mnohokrát ju zároveň aj spochybňujem. To však každý človek zažíva denne na tisíc spôsobov. Najväčšie dobrodružstvo sa totiž ukrýva v našich hlavách – neviem, kto to povedal, ale veľmi sa mi to páči. A môj obľúbený spisovateľ Ballard v predslove k jednej svojej knihe píše, že súčasný svet je natoľko zložitý a absurdný, že sa stáva fiktívnym. A zrnko reality si každý nosíme kdesi v sebe. O tom zrnku píšem. Niekedy možno metaforicky, niekedy zhustene, niekedy spájam kúsky odpozorovanej reality a dávam im nové súvislosti, vzťahy a významy. Pokiaľ ide o nadprirodzené javy a magické praktiky, som veľmi ovplyvnený dvomi rokmi štúdia biológie a mojimi kamarátmi psychiatrami. Všetko je otázkou sugescie. A preto nie je vonkoncom dôležité, či sa tie javy naozaj dejú, ale to, či tomu veríme. Ak tomu veríme, tak sa naozaj dejú. A tu by som sa mohol spokojne elipticky vrátiť naspäť k začiatku tejto odpovede. Pri písaní poviedok sa zrejme nijako nedokážeš vymknúť spod vplyvu filmového videnia. Napríklad poviedka Embryo z knihy Voľným okom v mnohom pripomína švankmajerovské fantázie... - Švankmajerove diela nemám veľmi rád, takže to neviem dostatočne posúdiť... Ale v mojich poviedkach sa rozhodne veľa toho odohráva na vizuálnej úrovni, na „strihoch“, na skúmaní detailov... Aspoň to tak tvrdí literárna kritika. Celkovo však otázku miery filmového videnia a iných vecí pri písaní neriešim. Od svojich poviedok nemám a nechcem mať odstup. Nemôžem byť vo vnútri aj vonku zároveň. Píšem tak, ako mi mozog narástol. Určite ma však ovplyvňuje množstvo vecí, ktoré mám rád. Minimalistická hudba, obrazy Hieronyma Boscha, stredoveké vnímanie sveta, psychológia a psychiatria, filmy Petra Greenawaya, fotografie... Vraj si členom hudobných zoskupení. O akú hudbu ide? - V kapele EYE hráme elektronickú hudbu kombinovanú so živými nástrojmi, mierne „šmrncnutú do etno“. Minulý rok sa nám podarilo koncertovať aj na veľkých letných festivaloch, napríklad na Pohode, alebo hrať ako predkapela na bratislavskom koncerte formácie Transglobal Underground, na čo sme patrične hrdí. V tomto zoskupení hrám na klávesové nástroje, máličko aj spievam a „vykrikujem“, lebo naša hudba je dynamická, takže nie je ťažké dostať sa do akéhosi tranzu. INÉ TICHO je trochu iný projekt založený na fascinácii recitovaním poézie (ako sú Ferlinghettiho, Pessoove, Arpove či Corsove básne) do živej hudby, ktorá má punkovo-jazzový nádych. Tu sú mojimi spoluhráčmi dvaja psychiatri a jeden psychológ, neviem do akej miery to ovplyvňuje zameranie našej tvorby... V INOM TICHU recitujem a hrám na bicie. Ale je to skôr príležitostný projekt, hoci už máme za sebou asi dvadsať vystúpení. Si naozaj mnohostranný. Robil si napríklad aj moderátora v rádiách. Ktorým smerom sa vydáš v najbližšej budúcnosti? Alebo inak: neuvažoval si o tom, že súbor svojich aktivít „zoštíhliš“ a zameriaš sa len na jednu činnosť? Napríklad len na písanie? - Na toto sa ma ľudia často pýtajú, preto by ma prekvapilo, keby to tu nezaznelo. Ale nie je to také kritické. Literatúra, hudba a film do seba pekne zapadajú a nikdy sa nevenujem všetkým trom naraz. Mám dlhé „literárne“ obdobia, potom zas „filmové“... Už dlhší čas dávam dohromady použiteľný scenár, dúfam, že niečo z toho bude – z toho vidieť, že aj ten film je z veľkej miery o literatúre. Hudba mi zas dodáva energiu... Sú to spojené nádoby a ja ich nijako neoddeľujem. Pri tomto všetkom je zaujímavé, ako sa moje povolanie prelína s mojimi „záľubami“ a naopak. Zhováral sa Peter Macsovszky Peter Krištúfek (1973) vyštudoval filmovú a televíznu réžiu. Nakrútil dva kratšie hrané filmy Aký nádherný svet! a Noci na slnku, televízny film Dlhá krátka noc (na festivale Artfilm 2004 získal Igrica a tri prémie), viacero autorských dokumentárnych filmov (napr: H ako heroín – Cena MZ SR, festival Ekotopfilm ´98), režíroval viaceré televízne relácie (napr. 40 častí Literárneho oka) a iné. Venoval sa aj moderovaniu v rádiách Ragtime a Twist. Je členom hudobných zoskupení EYE a Iné ticho. Poviedky publikoval v slovenských i českých literárnych časopisoch, v zborníkoch a antológiách. Je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka. Vydal dve knihy poviedok: Nepresné miesto (2002, Prémia Ivana Kraska) a Voľným okom (2004). V súčasnosti pracuje ako režisér a na vydanie pripravuje novelu Hviezda vystrihnutého záberu. Žije v Bratislave.